Nový úryvok z knihy Elvíra: Monštrum, tentokrát vo forme mentálneho cvičenia pre vás:

Vyzerala strhaná a oči mala vyplakané. Roztržka na námestí sa jej zjavne veľmi dotkla. Prišlo mi jej ľúto; vychovala ho sama a ako najlepšie vedela a teraz jej vyhadzovali na oči, že ho vychovala zle.

Ale… dá sa človek vychovať zle? Nie je to skôr tak, že už musí byť vnútorne puknutý, aby sa doňho mohlo zlo nejako dostať a zakoreniť sa v ňom? Alebo… čo ak niečo ako ‘zlo’ vôbec neexistuje? Čo ak použil len nevhodnú reakciu v nevhodnej chvíli?

Čo ak sa cítil ohrozený tam, kde až taký ohrozený nebol – a zareagoval prehnane?

Viem si predstaviť, že pre človeka ako on, ktorému sa podarilo vymaniť z grobianskej minulosti, bolo zdanie nepoškvrnenosti dôležitejšie ako čokoľvek iné. Dôležitejšie ako život mladého dievčaťa, ktorým tak trochu pohŕdal. Dôležitejšie ako život ženy, ktorú vraj miloval.

Vraj.

/…/

“Videli ste, čo sa dialo na námestí, pravda?”

Potriasla som hlavou. “Nič si z toho nerobte… Každý spočiatku pozerá na veci len svojimi vlastnými očami. Chvíľku trvá, než si dokáže namodelovať aj situáciu toho druhého… a len čo ju pochopí, prestáva mať zlosť zmysel. Všetko prestáva mať zmysel, pretože zistíte, že veci sa nemohli vyvinúť inak. Raz to bolo zle nastavené, tak to muselo dopadnúť zle! Nie je to ničia chyba. Proste to bolo od začiatku zle nastavené a teraz to dobehlo do konca a otvára sa priestor pre nový príbeh.”

Zaujíma ma váš názor: Je vôbec možné, aby sa niekto už narodil ako “zlý”?

A ako vôbec definujete “zlo” a “zlý”?

A posledná, už pathworkingová otázka: Kde sa vy sami cítite prehnane ohrození – a to aj vtedy, keď netreba? Ako s tým bojujete, aby ste sa nezasprávali neadekvátne? (Prvá časť otázky je hodne súkromná, ale ak odpoviete aspoň na druhú časť, tak sa aj ostatní môžu inšpirovať.)

Objednať knihu