Niekedy to v živote vyzerá tak, ako keby sa vývoj zastavil, ako keby sme sa nedokázali pohnúť vpred. Už sa situácie aj začínajú riešiť – a odrazu príde nečakaný zvrat a znova musíme čakať na to, čo by sme si tak priali…

Najčastejšou príčinou je, že nie sme ešte pripravení pohnúť sa vpred. Máme v svojom príbehu niečo, na čom lipneme, čoho sa odmietame vzdať. Niekedy je to obľúbená predstava, princíp, ale veľmi často je to len pocit ukrivdenosti, ktorý sme ešte nevyhojili a kým sa ho nezbavíme, nebudeme môcť svet vnímať ako priateľské miesto.

Lenže… niektorých predstáv sa nedá len tak vzdať. Hlavne predstavy o tom, kto nám ako ukrivdil a ublížil, ale aj predstavy, ako by to malo vyzerať, aby sme boli spokojní… Buď si sadneme a budeme čakať, až nás to prejde, alebo sa rozhodneme niečo s tým urobiť a pohnúť sa vpred. Nemusíme akceptovať, čo sa nám stalo. Nepotrebujeme to odpustiť. Potrebujeme len uprieť oči na niečo nové, čo dá minulé krivdy do odlišnej perspektívy. Potrebujeme presmerovať energiu z rozoberania toho, čo sa stalo, na niečo, čo by nás bavilo dosiahnuť.

Chudákom robíme sami seba – ak sa držíme toho, čo nevyšlo, a nepozeráme sa po niečom novom, čo by mohlo vyjsť a čo by stálo za to. Ak sa chceme pohnúť vpred a cítiť lepšie, potrebujeme sa najprv cítiť lepšie a hýbať vpred. 🙂 Čo do situácie investujeme, to sa nám zosilnene vracia späť. 🙂