Aby vysvetlil kontrolu druhej pozornosti, prišiel don Juan s kategóriou vôle. Povedal, že vôľu možno opísať ako maximálnu kontrolu nad svietivosťou tela ako energetického poľa; alebo ju možno opísať ako stupeň dokonalosti alebo stav, ktorý sa vynára v živote bojovníka v určitom čase. Cítime ju ako silu vyžarujúcu zo strednej časti tela prichádzajúcu po okamihu toho najdokonalejšieho ticha, okamihu absolútnej hrôzy alebo hlbokého smútku; nie po okamihu šťastia, pretože šťastie je príliš rušivé a neumožňuje bojovníkovi koncentráciu potrebnú na využitie svetelnosti tela a jej premenu na ticho.

“Nagual mi povedal, že pre človeka je smútok rovnako mocmý ako hrôza,” povedala la Gorda. “Smútok vedie bojovníka k tomu, že preleje slzy krvi. Oboje dokáže nastoliť moment ticha. Alebo ticho prichádza samé od seba, pretože sa oň bojovník snaží po celý život.” /…/

“Nagual povedal, že je to okamih čiernoty, okamih ešte tichší než zastavenie vnútorného monológu. V tej čiernote, v tom tichu sa vynára úmysel (intent) a preberá kontrolu nad druhou pozornosťou a velí jej robiť veci. Preto sa mu hovorí vôľa. Úmysel a jeho účinok sú vôľa; Nagual povedal, že sú navzájom spojené. Všetko toto mi prezradil, keď som sa snažila naučiť lietať počas snívania. Úmysel lietať vyprodukuje účinok lietania.”

/…/ “Necítime našu vôľu, pretože predpokladáme, že to bude niečo, čo jasne rozpoznáme, že robíme alebo cítime – napríklad ako nahnevať sa. Vôľa je veľmi tichá, nepozorovateľná. Patrí k nášmu druhému ja (=snovému dvojníkovi; energetickému telu).”

“Vôľa je taká dokonalá kontrola nad druhou pozornosťou, že sa jej hovorí druhé ja.”

/…/ “Genaro sa ti to snažil ukázať tým, že sa pokúšal robiť veci, ktoré snové telo nedokáže robiť – napríklad jesť, piť a podobne.”

“Prečo nedokáže snové telo robiť tieto veci?” spýtal som sa.

“Pretože snové telo nedokáže vyhovieť úmyslu jedenia alebo pitia,” odpovedala.

“Čo tým máš na mysli, la Gorda?” spýtal som sa.

“Genarovo veľké víťazstvo bolo, že počas svojho snívania sa naučil úmysel tela,” vysvetlila. “Dokázal snívať celé svoje telo tak dokonale, ako to len išlo. Ale úmysel snového tela je iný  ako úmysel fyzického tela. Napríklad snové telo dokáže prejsť cez stenu, pretože pozná úmysel rozplynutia sa. Fyzické telo pozná úmysel jedenia, ale nie úmysel rozplynutia sa. Pre Genarovo fyzické telo by bolo rovnako nemožné prejsť stenou, ako by bolo nemožné pre jeho snové telo jesť.”

Táto pasáž z Castanedu ma postavila znova na nohy. Už som si prichodila ako ten najväčší babrák na svete, pretože som sa fyzickým telom snažila robiť veci, ktoré dokáže snové telo – a nedarili sa mi. Celkom som zabudla, ako presne to castanedovci delili na fyzické a snové telo a že každé zodpovedalo za iné schopnosti.

A pripomenulo mi to môj obľúbený citát z Miyamota Musashiho: “Nedá sa bojovať len na povrchu, rovnako ako sa nedá udrieť len vnútrom.” A čo som robila ja debilka? Po celý čas som sa snažila udrieť vnútrom.

Späť na štartovacie bloky…