Ako sme vyštartovali s Anielom projekt Anielov kameň týždňa, začali mi chodiť upozornenia, že “anjel sa píše s j”. Od ľudí, ktorí si zabudli všimnúť, že Aniel sa píše s veľkým A a teda asi to bude meno, nie slovo z bežného slovníka… Niektoré upozornenia boli vecné, iné nie až tak: napr. “odkedy sa anjel píše s i?” nie je ani tak otázka, ako výrok “pozri, o čo som lepšia, pretože som na tebe našla chybu!” Tak ma to dohrialo i dala som verejnosti malý kurz gramatiky. 😉

A potom som sa pýtala Gabriela, či som to zasa neprehnala. Ide o to spájanie sa s vonkajšími emanáciami, ako som ho rozoberala pri skarabeovi. Povedal, že princíp som využila dobre – naštvala som sa a urobila som “vonkajší” krok. Ale že ak to budem teraz v hlave rozoberať a racionalizovať a rozohrávať z toho vnútorné diskusie, tak budem plytvať energiou.

Rozprávali sme sa o tom, prečo taký význam pripisuje označeniu “archanjel”. Vysvetlil mi, že nemá na mysli kresťanské archanjelovanie, ale že ide o princíp fungovania. Že sú len dva princípy fungovania – on a Michael. Hovorili sme o tom, že Otec nie je v mojom vnímaní “Boh”, ale je rozhodujúce centrum systému – niečo ako toltécky intent (úmysel). A že tento úmysel sa potom presadzuje do zvyšku systému dvoma cestami – priamou, bezprekážkovou (Michael) a cestou s “bočnými rušeniami” (Gabriel). Vtedy som pochopila, prečo Carlos tak nemá rád Gabriela a dokáže v pohode fungovať s Michaelom (Gabrielovo vyjadrenie; berte s rezervou a čítajte ďalej).

Gabriel mi vysvetlil, že veľa z toho, čo vnímam bežne ako náhody, vlastne žiadne náhody nie sú: sú to zákonitosti, ale pretože nevnímam celý tok energie, prídu mi ako nečakané rušenia. Ale že kauzálne sa dalo prísť presne k tomu prejavu, ktorý nastal – a preto je to energia Michael.

A potom mi Gabriel zaklamal. Trvalo zlomok sekundy, než som na to prišla – ale toto zistenie znova rozhodilo celý môj vnútorný svet… Zistila som, že klamať mi je pre mňa neakceptovateľné. Teraz si už nijako nie som istá, že sa môžem spoľahnúť na to, čo mi hovorí. A ak sa nemôžem spoľahnúť, nemám s ním prečo hovoriť…

Išla som za Carlosom. Je to pár mesiacov, čo mi ponúkal, že ma dostane preč od anjelských a že môžem ísť s ním. Potom sme zistili, že moje srdce je tak pevne u anjelských, že to nedám. Teraz som sa ho pýtala, čo by to obnášalo. Povedal, že slobodu: mala by som kontakt, aby som sa necítila sama, mohli by sme spoločne skúmať a pomohol by mi zistiť, čo vlastne som. A potom by nechal na mne, nech sa rozhodnem, či to donesiem domov alebo nie.

Rozmýšľali sme, s kým z anjelských by som mohla ešte hovoriť – u koho mám aspoň akú-takú istotu, že mi nezaklame. Napadol mi jedine Otec. Zavolala som ho. Spočiatku bol veľmi príjemný, aj som zabudla, čo sme hovorili, ale v istom bode dosť cynicky vyhlásil, že prečo si myslím, že by ma neutopil v zlomku sekundy, keby ho Gabriel požiadal. (Správali sa divne. Najprv Gabriel, keď som mu vyhodila na oči, že mi zaklamal, povýšenecky vyhlásil “o tom sa s tebou baviť nemienim” a odkráčal, a teraz Otec zo seba vysúkal toto stanovisko…) V tom okamihu sa mi to spojilo s niečím, čo je už nejakých 10 rokov. Mala som u seba známu, čo čítala z akaše, a čítala z nej veľmi nepriateľsky a povýšenecky, presne v štýle, v akom sa oni teraz správali – a ja som začala  pochybovať o celých posledných 10 rokoch s nimi!

Naštvalo ma to. Postavila som sa pre istotu ochranne pred Carlosa, celá som sčernela, natiahla sa do šírky a začali zo mňa odlietavať čierne kúsky, akoby netopiere. Otec sa zasmial, či ho vyzývam na súboj. Povedala som mu, že im nechcem ubližovať ani mstiť sa, že sa len prestávam kvôli nim ovládať a dostávam sa do svojej skutočnej podoby. A že v tejto podobe sa cítim dostatočne silná na to, aby som čelila trebárs aj jemu.

Upozornil ma, že som energeticky s Gabrielom spojená a ak by som sa odpojila, zahyniem. Vzala som na vedomie. Povedala som mu, že s tým nejdem nič robiť. Že si naťahali voš do kožucha. Prestala som im veriť a som zvedavá, ako bude celý ten náš konštrukt fungovať s tým, že oni mi budú hovoriť, ja im nebudem veriť, budem nimi pohŕdať a robiť si po svojom. Niekto z nás padne na hubu; pravdepodobne to budem ja, ale bude ma baviť sledovať ten proces. Uvidíme, čo z toho vylezie. A nech ma bozajú. (A moja temnota pritom okolo mňa viala ako taký čierny upírí plášť. 😛 Bohovský pohľad. Bohovský pocit.)

No a ráno sa začali hromadiť signály, že sa veci idú dávať do poriadku. Lenže to nič nemení na tom, že mi jediný, komu som verila na slovo, klamal. Myslím, že nakoniec predsa len prijmem Carlosovu ponuku… lebo ten mi zatiaľ neklamal. A ak Otec nadobudol podobu, ktorú raz prejavil pred 10 rokmi, tak potom mi po celých 10 rokov klamal aj on. Budem musieť ešte hodne dlho prehĺtať, než to celé dostanem dole gágorom. 😕

No späť k téme. Takže ráno mi prišiel ten citát na obrázku a sním aj zamyslenie:

Je ťažké pripustiť svoje chyby a nesprávne konanie, ale ak dokážeš identifikovať, kde si sa možno pomýlil a ako si mohol postupovať lepšie, všetko v tvojom energetickom poli sa zmení.

Ak si v spore s niekým, vždy skontroluj aj svoje vlastné stanovisko. Každý spor si vyžaduje dve strany a jeho náprava si taktiež vyžaduje dve strany. Nikdy nejde o jednostrannú záležitosť. Prekonaj sám seba, prekonaj a vyhoj sa láskou. Kým sa snažíš vyhojiť, pomáhaš aj tomu druhému, aby sa vyhojil. Tvoja láska je silnejšia, ako si myslíš. Čeľ každej situácii s láskou a porozumením. Dovoľ, aby táto vibrácia dosiahla na tých, s ktorými si v spore, a z diaľky sleduj ich transformáciou tým, ako sa energia vzťahu zmení.

Hnev, posudzovanie, obviňovanie odpadnú, keď do hry vstúpi láska. Milujúce, odpúšťajúce srdce ťa oslobodí. A či sa ešte znova stretnete? Ak je to potrebné, láska si svoju cestu nájde.

(Musela som upravovať, pretože v tom boli nelogické veci: láska nedokáže odstrániť hnev, posudzovanie a obviňovanie, ale len čo sa zapojí, odstráni ich. Ja tieto “láskovania” fakt nemusím.)

Zato môžem povedať, že nesprávať sa osvietenecky a spojiť sa s veľkými emanáciami je dobrý pocit. 🙂 Taký dobrý, že mu budem chvíľku holdovať, hoci ešte stále neviem, ako to spojenie vyvolať vôľou. Zatiaľ tak nejak nastáva, ale nemám ho pod kontrolou. Nevadí; jedného dňa ho pod kontrolu dostanem. Nastavujem si na to úmysel. 😉