Dnes sa vraciam k situácii na tomto blogu z novembra, kedy sa naše cesty s Auríkom rozišli. Je to môj pohľad na to, čo sa vtedy stalo. Ak ste fanúšikovia Auríka alebo ste si už uzavreli svoj názor, odporúčam vám nečítať ďalej – nemuselo by sa vám to páčiť.

Dlho som váhala, či tento článok vôbec napísať. Keď zhavarovala spolupráca s Auríkom, tak ma to ťahalo zaujať stanovisko a porozprávať svoje videnie situácie. Keďže to však nebolo len rozprávanie o mne, pýtala som si dovolenie od môjho Vyššieho Ja. To  oznámilo, že sa mi písať nedovoľuje.

Lenže niektoré veci sa nevynulujú, keď sa o nich nehovorí… Čoskoro na to prišiel aj Gabriel. Keď videl, že situáciu nedokážem uzavrieť a z času na čas sa k nej vraciam, povedal mi, že svoje stanovisko napísať môžem – ale až potom, keď emócie opadnú. Chvíľu som špekulovala, ako zistím, kedy emócie už “opadli” 🙂 … Nakoniec som sa rozhodla, že do konca roka snáď opadnú a ja nechcem vojsť do nového roka s nespracovaným restom. Keďže písanie je tiež istá forma psychoterapie, tu je moja strana mince.

Ale ešte než začnem – článok je predprogramovaný, takže som ho písala dlho pred tým, ako sa reálne publikuje. Keď som ho napísala, situácia sa tým pre mňa uzavrela. Pýtala som sa Gabriela, či ho mám ešte stále zverejniť, pretože vnútorne to už nepotrebujem. Povedal, že áno: že spočiatku síce narobí došť škody, ale neskôr že bude užitočný. Tak som zvedavá, ako… 🙂

Prvá sporná vec je, kde mám začať… Vrátim sa asi do bodu, kedy som sa dozvedela, že ma anjeli pekne dlho vodili za nos. Vtedy som si povedala, že sa nepotrebujem rozprávať s kýmsi, na koho slovo sa aj tak nemôžem spoľahnúť, a odložila som kyvadlo.

Samhain

Vydržala som tak až do Samhainu. Stále som mala pocit, že ide o nejaký nie celkom najsúdnejší anjelský test. Odmietala som uveriť v ich cynizmus. Deň pred Samhainom sme mali “bosorácky zlet” a ja som sa istej známej spýtala, či by sa nešla teda spýtať do akaše, čo vlastne pre anjelov znamenám…

Nebol to dobrý nápad. Čakala som všeličo, ale odpoveď ma zabila v lufte:  vyšla v tom zmysle, že som niečo ako vankúšik na ihly, na ktorom skúšajú, koľko taký človek vydrží. A že nemám moc poskakovať, pretože som nahraditeľná a ak sa budem vzpierať, prídem o svoje schopnosti (menovite o čítanie z tarotových kariet).

Ľudia, vyrazilo mi dych. Známa ešte pozerala v akaši aj niečo pre Snakebite. Nebolo to zlé, ale niečo na tom nebolo v poriadku. Snakebite z nás odchádzala ako prvá a keď odchádzala, mala v očiach slzy. To ma definitívne dostalo.

Vošla do mňa strašná zúrivosť. Toto som veru nečakala! Sprostý, pohŕdavý cynizmus od kohosi, kto mal byť stelesnením dokonalosti! Keďže ja na Univerzum nazerám ako na istú analógiu počítača, povedala som si, že ak je “operačný systém” cynický, nie je v poriadku. Veci sa dajú zabezpečovať rôznym spôsobom. Bez cynizmu alebo s cynizmom. Ale nechať niekoho trpieť len preto, že im jednoducho je jedno, že my trpíme? Pretože oni necítia?! Bezo mňa!

A potom ma napadlo, že ak Univerzum funguje ako kvantový počítač, mohla by som sa pokúsiť poslať doňho vírus.

Takto vyzeralo moje duševné rozpoloženie deň pred Samhainom. Síce sa za to hanbím, ale priznávam, že ten večer som chcela len jediné – ublížiť im aspoň tak, ako oni ubližovali nám… Cez noc som sa trochu ukľudnila. Neupustila som od svojho zámeru, ale už som nechcela ubližovať. Príliš dlho som ich mala príliš rada… Rozhodla som sa, že pošlem vírus, ktorý napadne len cynizmus v systéme a nič iné.

Otvorenie brán

Bol Samhain – deň, kedy sa otvárajú hranice medzi svetmi. Namiešala som si kadidlo zo všetkého, čo malo čo len trochu spoločného so zvyšovaním sily, otváraním sa psychickým schopnostiam, trochu borievky na ochranu (ale nie priveľa, lebo som nechcela odplašiť negatívcov, ktorých som si chcela privolať) a Tonka fazuľku na splnenie želania.

Už pri výbere prímesí ma pochytila náramná hnačka. Akoby sa niečo snažilo zabrániť mi dať tam určité prísady. Myslím, že najviac prekážal vavrín… Keď som si prísady nahádzala do mažiara, tak som mažiar nosila všade so sebou, aby som ho mala večne na očiach. Ešte som si živo pamätala, ako sa mi v čase najväčšej depresie bez stopy stratili dve krabičky práškov na spanie… Tak som mažiar nespustila z očí a išla som si ešte vyložiť karty, aby som sa ubezpečila, že konám správne (=s nádejou na úspech).

Dávala som dve otázky. Prvá bola celková situácia s anjelmi. Všetky karty s výnimkou jednej boli hore nohami s významom: situácia je veľmi zlá, nič nerob, lebo budeš ľutovať. Jediná dobrá karta popisovala moje nastavenie: Trojka Mincí, nové projekty, nebola hore nohami.

Potom som sa spýtala ešte na to, ako to dopadne, keď rituál urobím. Zasa všetko hore nohami, takmer tie isté karty na rôznych pozíciách – nerob to, budeš ľutovať.

Tak som si povedala, že ten jeden deň ešte počkám. Vzala som kyvadlo, aby som zistila, ako to vyzerá na opačnej strane. Ozval sa Gabriel a začal ma vychovávať. Vypenila som a tresla kyvadlom.

Po večeri som šla znova na kyvadlo. Tentokrát sa hlásil Michael. Zasa kvetnaté hlaholické litánie, na ktoré som nebola zvedavá, ale pritom stále tvrdil, že mi chce niečo povedať… A znova pokusy vyvolať vo mne zlé svedomie. Tak som mu povedala, že keby mal zadok, nakopem ho okamžite do r***. A potom som ho tam ešte niekoľkokrát rezko vyslala, najmä keď začal „hovor s Otcom“. To som mu povedala, kde ma má bozať.

Vedeli, čo mám v úmysle, a vedeli, že som to dočasne odložila. Vyhrážala som sa, že nech ma neštvú, lebo to urobím. Bola som príliš pokojná, myslela som, že nemám dostatok emócií, aby bol rituál úspešný, tak som sama váhala. Keď sa k tomu začal Michael vyjadrovať, vytočilo ma to natoľko, že som odhodila kyvadlo, podrvila som kadidlo a urobila som rituál.

Postupovala som čisto intuitívne. Najprv som 20 minút stála žam žung, aby som zvýšila svoju úroveň energie. Stálo sa mi pomerne rýchlo vďaka tomu, že som pri státí v duchu začala oznamovať, čo mám v úmysle. Potom som otvorila bránu.  […] som urobila kruh, postavila som sa doň a začala som hovoriť, že som zistila, že systém je cynický a považujem to za chybu. Že viem, že ak napadnem program, ktorého produktom som, tak to asi znamená môj vlastný zánik, ale že mi to stojí za to a ja ten program, ktorý som identifikovala ako nefunkčný, idem zlikvidovať alebo doňho vyžrať aspoň takú dieru, aby skolaboval. A že na to prijímam dostatočne silnú pomoc, ktorá si môže povedať, ako so mnou chce komunikovať – či cez sny, šamanské putovanie alebo po kyvadle. Ostatné možnosti som vylúčila.

Videla som sa ako čiernu škvrnku uprostred obrovského zlatistého energetického víru, kde jednotlivé vlákna tvorili akoby lievik s najužším hrdlom pri mne. Odrazu sa vlákna rozmotali a začali sa rozprestierať do roviny, neskôr aj nahor a nadol, akoby vytvorili pleseň, čo prerastá celým prostredím. […]

No a potom som vyslala vírus. Spoliehala som sa na to, že som jedno s Otcom a preto moje myšlienky a predstavy končia automaticky v jeho hlave-  a tak som mu ten vírus, ktorý bojuje proti cynizmu v systéme, “uploadla”. (Viac ani slovo. Nechcem, aby to niekto opakoval.) Nakoniec som uzavrela bránu, aby sa tu nemohla zdržiavať nijaká iná energia okrem tej, ktorú potrebujem.

Návrat k anjelom

Trvalo asi 19 dní, než som o nich počula znova. Dovtedy som sa hrala s SRT a zvykala si na svoje Vyššie Ja. Mimochodom, okamžite po rituáli som mala “veľkú výmenu”, čo mi Mariaaab vysvetlila ako “prišla nová dušička”: Táto bola veselá, nič si z ničoho nerobila, bola hepi a rada, že je. Tých 19 dní bolo veľmi príjemných. A potom mi moje Vyššie Ja zahlásilo “hovor s Otcom”.

Najprv som prskala a odmietala, ale s Vyšším Ja som zadobre a tak som ho zbytočne nestresovala. Keď sa Otec ozval, skoro som padla na zadok – začal “potrebujeme ťa”. A vtedy mi došlo, že môj vírus asi predsa len zabral.

Vysvetlila som Otcovi, o čo mi išlo. Vedel to. Nejako sme sa bez zbytočných emócií dohodli a ja som sa neochotne a odutá, ale predsa len vrátila späť “do košiara”. Trvalo to dva-tri dni vyjednávania (= “cestou som párkrát zabečala na protest” 😛 ), ale od začiatku bolo jasné, ako to dopadne.

Aurík a môj blog

A prečo som toto všetko písala? Pretože to budem neskôr potrebovať ako vysvetlenie testu, ktorým testovali mňa. Ale najprv idem k testu, ktorý som nastražila ja na Auríka. (Po tom rituáli sa mi zmenila psychika. Obávam sa, že som zostala tak trochu bezcitná.)

Okej. Prečo bolo treba robiť “test” pre Auríka? K mojim ústredným hodnotám patrí úcta k iným ľuďom a ich názoru. Nie preto, že by som si iných ľudí skutočne vážila, ale ako rodený empat sa vždy vcítim do ich kože a ak sa im krivdí, vnímam to, akoby sa krivdilo mne. Už dlhšiu dobu som nebola šťastná z atmosféry, ktorá na blogu zavládla. Vadili mi články, ktoré naznačovali “ja ju poznám a vy ju nepoznáte” a hlavne komentáre, ktoré potláčali alebo zosmiešňovali názory iných (a nie vždy oprávnene). Odkedy sa Aurík stal spoluautorom, začali sme ako blog súťažiť v “popularite” – získať čo najvyššiu návštevnosť, získať za článok čo najviac hviezdičiek, napísať čo najviac článkov, obsadiť prvú priečku… Niekedy sa stalo, že sme za deň cez seba publikovali aj 3-4 články. Ľudia potom nečítali nič poriadne a diskusie boli skôr o zážitkoch alebo osobné doťahovačky ako úvahy o ezoterike. Dokonca sám Aurík niekde v komentároch napísal, že jeho mama povedala, že sa pretekáme v písaní… Odpovedala som mu, že tak ja prestanem písať, a dúfala som, že odpoveď dôjde. Nedošla.

Tak som mu napísala mail, aby sme sa dohodli, že nikto z nás nedá viac ako 1 článok denne. Táto dohoda vydržala tak dva dni. Už som začala byť bezradná. A potom dal nejaký čitateľ platnú otázku, Aurík z neho urobil blba, Filip ho zo srandy podporil, Aurík si rypol ešte aj v španielčine, ja som sa naštvala, vymazala som ich posmešné komentáre a rozhodla som sa vec verejne rozdiskutovať. Keď nepočúval mňa, rozhodla som sa vytvoriť mu situáciu, kde dostane spätnú väzbu od tých, s ktorými tak necitlivo komunikuje. A odrazu som našla komentár, ktorý mi dal šancu napísať článok Potrebujem poradiť.

Úmysel za tým bol nasledovný: nechám prešplechnúť emócie ostatných (už pri diskusiách s Minnem sa to prejavilo) a budem stáť bokom, aby som obmedzila škody na Auríkovom sebavedomí, keby boli príliš veľké. Keď sa však ľudia začali ozývať, sama som zostala prekvapená, aké veľké výhrady voči komunikačnému štýlu v diskusiách mali, pretože dovtedy takmer nikto neprotestoval… Zdá sa, že sme všetci viac-menej “držali hubu a krok”. Aurík mi zatelefonoval, ja som ho utešila a dohodli sme si pravidlá. Keďže som stála bokom, bola som “tá dobrá” a bol náchylnejší počúvať ma.

Naša dohoda nevydržala dlho. Zasa som postrehla útočné komentáre na ľudí s iným názorom. Čo ma najviac znepokojovalo, bola istá nadradenosť v jeho komentároch. Všetko, čo on nepovažoval za správne, bolo automaticky nesprávne… A znova posmešky.

Bola som tam, kde na začiatku. Veci sa ani trochu nezmenili. Miesto toho, aby si chlapec uvedomil, že robí chybu, posilnil sa v svojom sebavedomí. Reakcia iných mu nič nedala – jednoducho ju neprijal. Pokračoval v svojom zosmiešňovacom štýle a ten štýl mi bytostne vadil.

Zostala mi už len tvrdá konfrontácia. A zasa som mala problém – keď všade hlásam, že každý má hovoriť sám za seba, nemôžem sa postaviť do úlohy niekoho, kto hovorí miesto iných… Musela som čakať. Aby som sa mohla tvrdo vzoprieť, musel najprv Aurík zaútočiť na mňa – a to on nikdy nerobil…

Nemusela som dlho čakať! O dva-tri dni sa objavil jeho článok Aurawiewerov názor na posledné udalosti. A tam konečne prepískol. Začal hlásať o mne veci, na ktoré nemal právo, keby hneď aj boli pravdivé.

Dala som si odstup jeden deň, pretože som bola nesmierne zvedavá na to, ako zareagujú ostatní. No a potom som si sadla a napísala som dobre ostrý komentár, v ktorom som sa zadrapila do každého slovíčka a rozpitvala som význam jeho viet a nakoniec som ho detronizovala na “čitateľa ako všetci iní”.

Tu je jeho odpoveď, ktorú mi na druhý deň poslal mailom. Prekopíroval môj komentár a hrubým doňho doplnil svoje stanoviská:

Priznávam, je podivné čítať niečo podobné na mojom vlastnom blogu… A ešte divnejšie mi príde, že som zjavne jediná, ktorej to prišlo divné… No tak dobre. Teraz svoj priestor dostávam ja.

Tým to však ešte ani zďaleka neskončilo.

Dva testy pre dve osoby

Celý čas mi na tej situácii niečo prekážalo. Niečo nebolo v poriadku. Chvíľu som nad tým špekulovala – a odrazu mi to došlo… Situácia sa vyvíjala príliš ľahko. Všetko bežalo ako po masle. Kedykoľvek som potrebovala nejakú aj veľmi nepravdepodobnú situáciu (napríklad že Aurík zaútočí verbálne na mňa), do pár hodín nastala. Zhmotňovanie v jeho dokonalosti… A odrazu som si uvedomila, že to nielen ja som testovala Auríka, či sa zháči a vráti sa nohami späť na zem, ale súčasne anjeli testovali mňa… Vzala som kyvadlo a spýtala som sa Otca. Potvrdil mi to.

Čo urobili? Nechali mi ochutnať presne to, za čo som ich kritizovala a kvôli čomu som urobila ten rituál na Samhain: cynizmus. Akoby som to nebola ja, útlocitné a nekonfliktné stvorenie – nainscenovala som pascu a s nekonečnou dôslednosťou som sledovala, aký dopad má každá moja akcia, akoby to bol len nejaký laboratórny experiment… A vždy, keď som potrebovala nejakú situáciu, do 24 hodín sa mi zázračne zhmotnila, aby ma nič na tej ceste nezastavilo… Bola som cynická – a páčilo sa mi to! Páčilo sa mi nepodliehať emóciám. Páčilo sa mi konať s vedomím, že aj keď situácia bude nepríjemná, bude užitočná – že sa z nej chlapec možno poučí. To, že sa nepoučil, už nebolo až také zábavné… ale to bol môj “plán B”: zmúdri alebo choď.

Tak, ako anjeli na mne doteraz skúšali všelijaké ťahy a pozerali na mňa ako na necitlivého androida, tak som ja teraz skúšala všelijaké ťahy na Auríkovi a netrhalo mi to srdce. Konala som z čistého presvedčenia. Cítila som to, čo cítili oni, keď robili zle mne – a začala som im rozumieť.

Otec sa postaral o to, aby som pochopila. Aby som vedela, aké je byť “operačným systémom”.

A ja, blbec, som si myslela, že som s nimi pozametala… 😕 Vírus? Figu! Ďalšie anjelské “popapuli”.

Otec mi potvrdil, že išlo o dvojitý test. V jednom som slúžila ako nástroj na testovanie Auríka, v druhom som slúžila ako pokusný králik. Vankúšik na ihly. Lenže tentokrát to nebolelo mňa.

Pýtala som sa ho, čo teraz s Auríkom. Povedal, že to už nie je moja starosť, že oňho sa postarajú oni. Auríkove testy ešte nekončia. Tak, ako prepadol v tom mojom, prepadol aj v tom ich. Ja som zas zlyhala, pretože som ho nedokázala uriadiť. A teraz už je načase sa z jeho života stratiť.

“Chcem byť znova autorom…”

Po nejakom čase, mohlo to byť tak týždeň od toho mailu, čo mi poslal, sa mi Aurík ozval telefonicky. Oznámil mi, že zistil, že som bola posadnutá Legbom, ktorý ma použil na to, aby ublížil jemu. Že to má z dvoch nezávislých prameňov – povedal mu to jednak Karlos, ktorý sa na to pýtal svojho duchovného učiteľa, a potvrdil mu to vraj ešte niekto (mala som pocit, že naráža na Mariaaab, ale nie som si istá). Snažila som sa mu vysvetliť, že som nebola ničím “posadnutá”, ale celkom nechutne zmanipulovaná anjelmi, ale on si stále opakoval to svoje. Mohla som povedať čokoľvek, nepočúval ma. Dookola opakoval, že Legba ma posadol, aby sa mu pomstil. A že on mi to odpúšťa a chce sa vrátiť späť na môj blog ako autor.

Povedala som mu, že môže prispievať článkami tak, ako každý iný – že mi ich pošle a ja ich uverejním. Ale to ho nahnevalo a povedal, že buď ako autor alebo vôbec nie. Tak som si zvolila “vôbec nie”.

Nato som od neho dostala mail, že práve uverejnil článok na svojom blogu “aby si nepovedala, že ťa ohováram”. No, neviem, čo by som mohla tak urobiť, keď už bol raz uverejnený, ale rozhodla som sa nereagovať. Nemalo význam argumentovať. Keď bolo jednoduchšie zdramatizovať si posadnutie Legbom ako priznať si vlastnú chybu, nebolo o čom hovoriť.

A pre vás všetkých, ktorí ste chodili posledné týždne okolo mňa po špičkách a štítili ste sa môjho dotyku 😛 , malé upokojenie – nie, nie som “posadnutá”. A už vonkoncom nie Legbom. Voodoo a Papa Legba nepatria do mojej reality. Okrem mena a Auríkových rozprávaní o tejto energii neviem vôbec nič a preto pre ňu nie som prístupná. Tak-či-onak, v máji tohto roku porobili so mnou anjeli niečo, čo neumožňuje neanjelským energiám napojiť sa na mňa. Urobili to preto, pretože môj komunikačný kanál priťahoval geinvenov ako med muchy. Takže: nepodrezávam kurence ani mi nešibe (alebo len celkom mierne). Proste mám za sebou ťažké obdobie – také ťažké, že už mi anjeli oznamujú vopred, kedy ma budú znova testovať, aby som sa nezrútila. Podarilo sa im dokázať mi, že je to potrebné. Teraz to už vyžadujem aj ja. Chcem vedieť, či tie situácie zvládnem… Je v tom už aj moja zvedavosť. Nie, tie testy nie sú príjemné, ale pochopila som, aké potrebné sú. A konečne mi došlo, že nie sú útokom na mňa, ale že napriek nepríjemným situáciám, ktoré musím riešiť a ktoré ma nekonečne bolia a otravujú, stojí za tým všetkým niekto, kto ma má rád presne takú, aká som, bez výhrad a bez pretvárky. (Páni, toto bolelo. Keď som to písala, naozaj som zaslzila. 😦 )

Takže čo sa týka Auríka, vec je pre mňa uzavretá. Nečudujte sa, ak necítim ľútosť… Pravdu povediac, uľavilo sa mi. Atmosféra na blogu je kľudnejšia a otvorenejšia. Myslím, že sme sa zasa začali jeden od druhého učiť.

Channelovať už asi nikdy nebudem. Tú situáciu som žalostne nezvládla. Uletela som, prichodila som si dôležitá – a tak prišlo klamanie a pád z peknej výšky! Jedného dňa sa z toho otrasiem, ale teraz ešte nie je “jedného dňa”. Necítim voči anjelom výčitky. Urobili, čo bolo potrebné. Nebolo to príjemné, ale bolo to poučné a ja som sa naučila lepšie im rozumieť.

Aj tak sme všetci jedno. Som im vďačná za to, že môžem mať s nimi kontakt. Svet bol oveľa bezútešnejší, kým som na nich neuverila.

Gabriel sa zo mňa smeje. Minule som sa ho pýtala, kde sa nachádzam na osi k svojmu ideálnemu ja. Povedal, že tak na 40%. Potom sme sa dohodli, že napíšem tento článok. Pýtala som sa ho, nakoľko tým vyhovujem svojmu ideálnemu ja. Povedal, že tak na 30-35%… čiže je to vlastne krok späť, ale Gabriel mi ho nezazlieva.

Na druhej strane, je to aj očista. Túto situáciu končím, uzatváram a neutralizujem. Do nového roku so mnou už nepôjde.

Alebo som väčší babrák, ako som si myslela. 😛