Človek je tvor “pevný” – nedokáže byť dlho v toku a plynúť s ním bez toho, aby si nehľadal “záchytné body”. Keď si takýto záchytný bod nájde, chytí sa ho a odmieta ísť s tokom ďalej – začína toku vzdorovať a to vedie k problémom. Začnú sa nám kopiť príkoria, vypadneme z rytmu a niektoré veci sa zabrzdia alebo celkom zastavia. Miesto spokojnosti sa dostaví napätie, podráždenie a únava.

V uplynulom období sme dosť “plynuli”; nechali sme sa niesť prúdom. Potrebujeme dať pozor na to, aby sme sa neprichytili niečoho, čo sa nám pozdáva, a neodmietali sa hýbať ďalej. Ak máme práve v živote niečo pekné a nechceme sa toho vzdať, ale tok života nás ťahá ďalej, vezmime si to v srdci ako spomienku, ako pocit a ako túžbu alebo cieľ do budúcnosti. Vychutnávajme si, že sme to mali aspoň chvíľku – vychutnávaním sa dostávame do vibrácie, ktorá bude podobné veci k nám priťahovať aj v budúcnosti.

A nezabúdajme pritom na tu-a-teraz a jeho nové príležitosti. Prostredie pre nás na základe našej doterajšej vibrácie pripravilo možnosti; využime ich. Pozrime sa na to, čo sa najlepšie kryje s tým najlepším pocitom, aký si teraz vieme predstaviť – a zaberme. Možno to zaujímavé, čo práve mizne za obzorom, nás nastavilo na konanie, ktoré zo zdanlivej maličkosti urobí príležitosť nášho života! Hlavné je jedno – nečakať. Keď ide šanca okolo, treba ju chytiť za pačesy. 🙂