Svet bublín: začíname komunikovať a chápať

Pár dní prešlo od našej cesty do “sveta bublín” s Carlosom. Na druhý deň som za ním bežala, že si zjednotíme názory a povymieňame postrehy, ale bola som taká uťahaná, že sme si vymenili len pár viet, než som zaspala. A potom som už bola príliš uťahaná čo i len za ním vybehnúť. Až včera.

Únava už zasa pracovala, tak som to skrátila a premietla sa priamo na čistinku. Už-už som šla vyliezť na pník a volať Carlosa, keď tu som cítila, ako ma ktosi chytil za ruku, obrátil a povedal: “No to snáď nemyslíš vážne…” Za mnou nikoho nebolo, nikoho som nevidela, ale vedela som, že je to Gabriel.

“Si to ty, Gabriel? Nevidím ťa.”

“Tak sa pokús nastaviť na takú úroveň vnímania, kde ma uvidíš. Musíš chvíľku hľadať, tak ako si hľadala u bublín. Tú schopnosť si sa už naučila.”

Jediné, čo mi napadlo, bolo presunúť pozornosť do bubliny a pozrieť naňho odtiaľ. Fúúúú! Vyrazilo mi dych a hodilo ma dozadu a keby ma nebol držal za predlaktie, tak sa prekopŕcnem cez pník! Stál tam obrovský, hučivý, rotujúci vír bielej energie. Nedokázala som dýchať. Zdrapil ma aj za druhú ruku, aby som nespadla, a poradil mi, nech nájdem “pásmo”, kde bude mať podobu človeka.

To s tým “pásmom” nejako nezvládam. Ale sústredila som sa na ruky v mieste, kde ma držal, a odrazu sa začali rysovať jeho ruky… až som nakoniec mala vnem celého “človeka” vrátane tváre – trasľavé kontúry, ale aspoň niečo! Náramne ma to potešilo, pretože jeho tvár som už nevidela možno aj rok… Keď som s ním hovorila asi pred týždňom, tak mi vysvetľoval, že som sa pokúsila navnímať ho ako energiu, ale moje vnímanie nie je stavané na videnie čistej energie, a tak som nevidela nič a navyše som prepísala novým vnemom svoju “hmotnú” podobu pre neho… a že sa ju musím naučiť znova vidieť. No tak včera to bola “lekcia za behu”. 🙂

Spýtal sa ma, či sa mi podarilo komunikovať. (Ako keby to nevedel aj sám. 😕 ) Vysvetlila som, že ani mne, ani Carlosovi sa nepodarilo s nimi hovoriť a že idem sa práve Carlosa spýtať, či by sme to neskúsili znova a nevyužili na to jeho emisára.

“Vaši emisári sú vám nanič,” vyhlásil. “Sú robení pre vysvetľovanie inej reality, než do ktorej idete. O tej realite nevedia vôbec nič.”

“A ty? Alebo Otec?”

“Zabúdaš, že máme len tvoje pocity a obrazy, ktoré si z nich ale urobila ty. Potrebujeme niečo, nejakú informáciu, aby sme zistili, s čím presne si v kontakte.”

Otočila som sa mu chrbtom a pristúpila k pníku.

“Čo robíš?”

“Idem zavolať Carlosa.”

Pohrdlivo (skutočne to tak znelo 😉 ) odfrkol, lúskol prstami a Carlos stál pri nás.

“Ty, Veliký, toto nerob!” zaprotestovala som. “To je vrcholne bez rešpektu! Nie je vec! Má mať možnosť rozhodnúť sa, či príde!”

“To je v poriadku,” vzdychol Carlos. “Mám svoje skúsenosti.”

Pozerala som na nich, ako tam proti sebe stoja, a prišlo mi to náramne komické. A čosi mi napadlo.

“Carlos, ako ty teraz vidíš Gabriela?”

“Ako obrovský stĺp energie, z ktorého šľahajú tie jeho hnusné chápadlá.” Zaregistrovala som, že asi s tými chápadlami už prišiel do kontaktu 😉 , ale súčasne som zaregistrovala, že keď som sa pozerala z bubliny, videli sme obaja viac-menej to isté, len ja bez chápadiel, kým on s nimi. A uvedomila som si, že Carlos nemá najmenší problém ten pohľad ustáť. 🙂

Dosť dlho sme sa tam na tej čistinke bavili. Od Carlosa som sa dozvedela, že mal v minulosti tú česť s Gabrielom, len si už nespomínam na slovo, akým ho označoval, ale bola to rozhodne nadávka. Dával obrovský pozor, aby mu nebol na dosah, a miestami cúval, keď sa Gabriel pohol. (Gabriel sa na tom náramne bavil.) Carlos mi potvrdil, že oni dvaja sa už stretli a že musel “urobiť veľa aliancií”, aby Gabrielovi unikol.

Vysvetlila som mu, že sa nemá čo báť. Pred rokmi som sa naňho pýtala Otca a ten mi povedal, že ho tolerujú. Že bol schopný vytvoriť si svoj malý svet a kým má silu udržať si ho, nebudú ho babrať – ale že na konci aj tak všetci skôr či neskôr zistia, že je to márne, a radi sa nechajú “pripojiť”.

Gabriel zasa hovoril, že si potrebujeme nájsť spôsob, ako komunikovať s bublinami, aby sme priniesli od nich nie pocity, ale informácie. Hovoril, že je to ako naladiť stanicu na rádiu – tak dlho točíš gombíkom, až zachytíš nejaký zvuk.

Keď sme toľko pocitovali, odrazu mi došlo, že ale keď my s Carlosom sme obaja prevažne vôľová energia, možno tie bubliny sú iná energia – emocionálna alebo mentálna. Že by sme sa mohli pokúsiť osloviť ich na týchto nosných vlnách. Gabriel potriasol hlavou.

“A čo ak nie sú energia z nášho systému? Čo ak nepatria ani k jednej z týchto vĺn?”

Cítila som, ako bublina vo mne ožila a pohla sa.

“Myslím, že moja bublina práve potvrdila, že to je tak. Nie sú z nášho systému. Myslím, že si hľadá cestu, ako so mnou komunikovať.”

Gabriel ešte chvíľku hustil do Carlosa, čo a ako a na čo má dávať extra bacha. “Zodpovedáš mi za to, že sa jej nič nestane! Ak by sa jej niečo stalo, nepraj si ma…”

“No to vieš, že nedám pozor na svoj portál späť do môjho sveta,” odvrkol ironicky Castaneda.

Čo vám budem hovoriť – dve detičky v škôlke. 😛

Keď už sme sa dohodli, že Carlos na mňa bude dávať pozor a nedovolí, aby sa mi niečo stalo, a ak by dovolil, tak si nebude priať Gabriela 😉 , ešte nám dal Gabriel inštrukciu: ja sa mám pokúsiť komunikovať so svojou bublinou, Carlos by sa mal postupným ladením pokúsiť nakontaktovať na tie ostatné. (Zrejme Gabriel usúdil, že “postupné ladenie” nepatrí medzi moje výrazné klady 😉 .) Gabriel ešte Carlosa varoval, že nás nesmie pustiť príliš ďaleko od okraja alebo že ma za každú cenu dovlečie niekam k okraju, odkiaľ nás ešte vedia vytiahnuť, pretože ich sila nesiaha až do hĺbky toho neznámeho systému. Bolo mi smiešne, ako Gabriel o mne hovorí, akoby som bola bezmocná a nesvojprávna… To som netušila, akú obrovskú pravdu bude mať! 😦

Potom sme sa vydali na cestu – najprv Carlos cezo mňa a potom ja cezo mňa.

Zasa som potrebovala presunúť pozornosť do bubliny, aby som videla. Vleteli sme do sveta bublín, okolo Carlosa sa okamžite zhlúkli iné bubliny a tá moja nás ťahala do víru. Vyhli sme sa čepeliam (Carlos ich objavil skôr než ja a varoval ma 😉 ) a potom, cestou nadol lievikom, sa odrazu ozval, že sa mu začína dariť komunikovať. Bola som taká zaujatá pozorovaním všetkého naokolo, že som si aj zabudla prichodiť ako ten najväčší babrák. Moja bublina zatiaľ nekomunikovala.

Preleteli sme okolo bublín s gambami. Tam som sa zastavila a chcela som ich pozorovať, ale moja bublina nás stiahla o poschodie nižšie a pozerali sme na ne zdola – mimo dosahu ich gámb. Už minule mi napadlo, že by som sa nechala vcucnúť, aby som zistila, čo sa potom udeje, ale len čo som to pomyslela, moja bublina sa kŕčovito stiahla.

“To by nebolo dobré,” povedal Carlos. “Vravia, že by ťa to vyhodilo do sveta mimo ich sveta.”

“Normálne s nimi hovoríš?”

“Nie, posielajú len veľmi nejasné pojmy. Dobrý-zlý. Dnu-mimo.”

“Sú nám priateľské?”

“Nie. Nezaujímame ich. Sú funkčné. Nemajú k nám vzťah. Proste ošetrujú situáciu podľa niečoho, čo je všeobecne platné.”

Sledovali sme, ako gamby pohlcujú bublinky a zažínajú sa.

“Pozri,” upozornil ma Carlos, “vzadu z nich vychádzajú lúče.” Pretože všetko v bublinovom svete je priesvitné, videli sme aj za stenu tunela a videli sme lúče, ktoré z veľkých gambatých bublín vychádzali.

“Nazývajú ich generátor,” povedal Carlos. “Pohlcujú bublinky a transformujú ich.”

“Čiže žerú bubliny a prdia bubliny?”

“Nie. Neprdia bubliny; prdia svetlo.”

Pozorovali sme lúče, čo z gambatých bublín vychádzali. Vystreľovali do tmy za ich chrbtom. V tej tme nebolo na prvý pohľad nič, ale museli v nej byť nejaké zrniečka prachu, ktorých keď sa lúč dotkol, tak zaškvrčali a vznikli z nich hejná drobučkých bubliniek. Tie akýsi vír nasával poza stenu tunela nadol.

“Neprdia svetlo,” skorigovala som Carlosa. “Teda, prdia síce svetlo, ale to svetlo vyrába bubliny, ktoré potom zožerú. Samonosný systém.”

Carlos trochu načúval svojim bublinám. “Sú vraj nejaký mechanizmus.”

“Majú vedomie?”

“Majú vedomie, ale také na úrovni robota. Príkazy a rutiny. Uvedomujú si situáciu; neuvedomujú si seba.”

Cítila som, ako mnou moja bublina myká nadol. Zdrapila som Carlosa za ruku a nechali sme sa ťahať hlbšie do tunela.

Steny boli tvorené už len prúdiacimi okrúhlymi bublinami a postupne sa zužovali. Pod nami som odrazu videla niečo ako červenú hmlovinu. Vyzerala hnusne. Prvé, čo mi napadlo, bolo vagína. 😳

Zízali sme na ňu a nevedeli sme, čo to je. Akosi to bublalo, miesilo sa a veľmi intenzívne žiarilo.

“Čo to je?” spýtala som sa svojej bubliny.

Dostala som pocit pohybu a obraz, ako keď mešec vyvrátite naruby.

“Nerozumiem…”

Znova došiel ten obraz. Mešec vyvrátený naruby a potom odrazu prevrátený späť. Niekoľkokrát za sebou.

“Pozor!” skríkol Carlos a potiahol nás vyššie v lieviku. Z červenej hmloviny vyšľahli plamene, ako keď sú erupcie na Slnku. Napodiv, neboli horúce. Myslím, že sa mi aj dotkli nôh, ale nič mi neurobili.

A moja bublinka znova vyslal obraz naruby – späť.

“Počkaj… už sa chytám…” Pozrela som na Carlosa. “Myslím, že viem, čo mi hovorí. Jedným smerom, druhým smerom. Toto vyzerá ako nejaký portál. Prechod medzi rôznymi systémami. Niečo ako miesto, do ktorého čierna diera vyvrháva nadobudnutý materiál. Nemám lepší obraz.”

“Takže to tam vonku by bola čierna diera?”

“No rozhodne to tu dole vyzerá ako vstup materiálu pre tento systém,” pokrčila som plecami. A potom mi došlo ešte čosi. “To znamená, že tu dole sa nedozvieme, o čom svet bublín je… Mali sme sa pustiť opačným smerom – tým, ktorým prúdia bubliny. Tam by sme sa dozvedeli, čo robia.”

“Ale prečo ťa potom tvoja bublina brala sem?”

Odrazu sa mi veci nejako začali skladať. Bol to skôr len pocit – pocit, že sa dokážem spojiť úplne so všetkým a porozumieť tomu.

“Myslím, že mi chcela ukázať, že tadiaľto vedie moja cesta domov.”

“To by znamenalo…”

“… že nie som z tohto systému. Vieš čo? Počkaj; niečo skúsim.” Začala som rozpúšťať svoje hranice a rozlievala som sa do strán, ako to kedysi urobila moja bublina, keď mi Gabriel dovolil uvoľniť ju do jeho energie. Tak, ako vtedy ona, aj ja som vytvorila úzku čiernu vrstvu a prenikla som do stien tunela a cez ne do temnoty za nimi… Bolo mi obrovsky dobre. Carlos niečo protestne šemotil, ale nepočúvala som ho. Čoraz viac som sa roztekala a bola som všetkým. Ale tma za stenou tunela bola iného zloženia: ťažká, hutná, hustá. Ťahala ma nadol a vycucávala zo mňa silu. Musela som veľmi silno tlačiť, aby som postúpila čo len o milimetrík… Nakoniec som to vzdala a stiahla sa späť.

“Tá tma je príliš hustá,” oznámila som Carlosovi. Všimla som si, že je vyplašený. Odrazu rýchlo začal zhrabúvať moju rozliatu energiu do náruče, zovrel ju a povedal mojej bubline, nech nás vezme na kraj systému. A potom dodal historické: “Ten ma zabije!

😀

Odrazu sme stáli na lúčke vedľa pníka a Gabriel pri nás. Netváril sa nijako hrozivo, len zdvihol obočie. “Takže už rozumieš? Ona má schopnosť rozplynúť sa, keď na ňu nedáš pozor.” Otočil sa ku mne, tentokrát už plne v tele a vo forme: “Čo ste zistili?”

Vysypali sme mu, ako sme sa dostali až k “vagíne” 😉 a čo sme zistili o bublinách. Zdalo sa, že to Gabrielovi dáva zmysel. (A mne to dáva zmysel až teraz; nabudúce sa musím spýtať, či sme neboli vnútri Azraela 😉 . Tunely, premena niečoho na niečo iné, recyklácia… červená. Azrael. 🙂 Ale fakt je, že by som ho nikdy nebola označila za “vagínu” 😉 .)

Ešte sme si urobili debrífing. Ráno, keď som sa zobudila, som si pamätala hlavne ten; teraz si ho už nepamätám vôbec. Nabudúce budem musieť písať “odzadu”. A musím sa spýtať, či smiem na svojej ceste “domov” ťahať Carlosa aj naďalej so sebou. Môže byť, že by mu prechod do “čiernej diery” ublížil – a to nechcem.

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.