S Carlosom v svete bublín

Včera som sa prvýkrát dostala do sveta bublín. Neviem to nazvať inak a ešte stále pre to nemám ani najmenšie porozumenie, čo ma – ako aj inak – nesmierne štve. Špekulovala som, ako sa dostať do lepšieho porozumenia, a napadlo mi, že čo tak ísť sa tam pozrieť spolu s Carlosom… Videl rozhodne viac iných svetov ako ja a možno jeho energia (v spojení s mojou) postačí, aby sme mohli začať s bublinami komunikovať.

Spať som išla neskôr ako obvykle (až dnes), ale bola som taká nabudená na nové skúmanie, že som sa ako veľká voda prehrnula lesíkom rovno na čistinku, vyliezla si na pník a privolala si Carlosa s takým nadšením, že ma až zaskočilo, ako ho tak volám a volám a on sa mi zrazu ozve spred pníka, že čo tak hulákam 😉 …

Rýchlo som naňho vychrstla, čo sa mi včera podarilo – obávam sa, že dosť nesystematicky, ale všetky podstatné dáta tam boli: vysoká stena, svet bublín, ako som sa absolútne nechytala a že neviem, či tam tá moja energia nezostala… Pozreli sme sa, ale mám ju ešte stále v sebe – lenže už nie ako tmavú škvrnu, ale ako niečo žeravé a pulzujúce (hneď si to pulzovanie dokázal s niečím spojiť; v sne som to pochopila, ale dnes si už neviem spomenúť na vysvetlenie :-/ ).

Videla som, že ho to zaujalo. Porozprávala som mu o svojom predpoklade, že z druhej strany lesíka by mohol byť beznámahový vstup do sveta bublín, ale nerozoberali sme to. Spýtala som sa ho, či by tam nešiel so mnou, hoci si neviem predstaviť, ako by sme to mohli urobiť… Povedal, že pôjde a že to nie je nijaký problém. Pýtala som sa ho, ako chce zahvajznúť svoj kotviaci bod v mieste, o ktorom netuším, kde je, a či so mnou polezie nahor tou stenou… Potriasol hlavou, ako keby som bola dement, a spýtala sa ma, že načo tak ťažko, keď zjavne máme so sebou skauta – a ukázal na tú pulzujúcu žeravú škvrnu. Skaut nás tam predsa prenesie a môžeme ho využiť obaja. Najprv on a potom ja, lebo môj prechod cezo mňa samú ten portál zatvorí.

(Aha, akási spomienka sa hýbe… Hovoril niečo, že môj pobyt v svete bublín energetizoval tú zakapsľovanú energiu vo mne a že zostala so svetom bublín v spojení. To bolo asi to, čo mi vyšumelo.)

Obávam sa, že sme obaja rovnako šialené akčné typy, pretože okamžite a bez nejakej dohody o postupe sa nechal preniesť a ja za ním. Vcuclo nás to na začiatok sveta bublín. Spýtala som sa ho, či vidí, pretože som si spomenula, ako som musela presúvať svoju pozornosť, aby som mala aspoň nejaký vnem, ale povedal, že vidí – slabo, ale vidí. Prekvapilo ma to, pretože ja som videla jasne a ostro, ale veď ja som v sebe aj mala svoju bublinu… Porovnali sme si vnemy a tie sa kryli, takže zjavne sme mali uniformitu i kohéziu. Potom moja bublina nadobudla vlastný život, zvyšok zo mňa znova spľasol ako handra, ešte som stihla Carlosa chytiť za ruku a už nás to ťahalo rovno doprostred víru…

Vtedy mi napadlo, že ale Carlos nevie nič o tých čepeliach, tak som ho počas letu informovala. Moja bublina bola pozornejšia ako ja a chytro nami mykla, pretože by nám inak oholilo frizúru… Sledovala som, ako sa iné bubliny napájajú na naše ruky a nohy a pomáhajú nám ako nárazník i dodatočný pohon. Ešte som povedala Carlosovi, aby sa obzrel. Znova sme videli, ako z tých bublín za nami vychádza akási žiara – a ja som mu povedala, že mi vtedy napadlo, že robia svetlo.

Bola oveľa väčšia zábava mať so sebou niekoho, s kým sa dalo kecať 😛 , hoci sa moc nechytal ani on. Myslím, že bubliny s nami proste nekomunikovali. Tá moja nás ťahala proti víru smerom do jeho stredu. Išli sme čoraz hlbšie. Bubliny po stranách sa odrazu zmenili. Boli obrovské, menej kompaktné a nemali ten typický guľatý tvar. Zízali sme na ne a nevedeli sme si z toho urobiť nijaké vysvetlenie, keď tu v jednej sa urobil akýsi otvor, z neho sa vynorili dobre hrubé gamby na stopke a sunuli sa k nám… Bola som tým fascinovaná, nerozumela som, čo sa deje. Odrazu sa gamby otvorili, moja bublina nami mykla a my sme len o vlások unikli tomu, aby nás gamby nacucli… Tak sa zavreli, vrátili sa do bubliny a otvor v bubline sa zacelil.

A potom som trochu nižšie videla, ako okrúhle bublinky prúdia nahor, jedna z tých veľkých bublín vysunula gamby, vcucla bublinku a rozsvietila sa na ružovo-fialovo.

“Žerú ich,” zahlásil Carlos. “Premieňajú ich na niečo fialové.”

Zamrazilo ma. Bola to presne tá farba, ktorú tak milujem… odjakživa. Ružovo-fialovo-striebristo-oranžová, ako úsvit.

Začala som mať podozrenie, že viem, odkiaľ ju milujem.

Aj iné veľké bubliny pohlcovali tie malé a zažínali sa. Bolo to zvláštne, pretože všetko bolo priesvitné a videla som tú malú bublinu v tej veľkej ešte aj po zhltnutí, až do okamihu, kedy sa premenila na svetlo.

Carlos ma upozornil, že tie veľké požieracie bubliny sú len vrstva v lieviku a pod nimi boli zasa steny tvorené z tých malých, okrúhlych bublín.

V tomto bode som pravdepodobne zaspala, pretože zvyšok si už nepamätám.

Snívalo sa mi, že som išla k lekárovi s ľadvinami. Vlastne som šla k inému lekárovi a s niečím iným, ale nakoniec z toho bol urológ a ľadviny. Mala som so sebou slúchadlá a hrala mi hudba, ale cez ňu som vôbec nepočula, čo sa ma lekár pýta. Dokonca nevedel ani napísať moje meno, hoci som mu ho hulákala, ako keby moju hudbu počul aj on. Tá hudba šla z môjho svetra, ktorý bol hrboľatým silikónovým krúžkom opretý o moje telo a z neho čerpal energiu.

Naštvalo ma, že sa nevieme dorozumieť. Spýtala som sa lekára, či by mu vadilo, keby som trochu stíšila to jeho rádio. Povedal, že nie, že by bol rád, ale že sám nevie, kde to urobiť. Tak som šla do kolien a pod stolom som na takej pripevnenej skrinke hľadala, ktorý kábel by bolo treba vytiahnuť, ale nejako som sa nechytala. Tak som prešla za stôl a z miesta lekára som videla, že na tej pripevnenej krabičke sú nejaké ovládače. Našla som ten zvykový a začala som stišovať. A odrazu do toho sa ozvalo duté “hú…hú”. So šokom som sa zobudila.

Chvíľu som ležala v posteli a nevedela som zistiť, aký zvuk to bol – či ho zapríčinilo niečo na ulici, niečo v hrajúcom rádiu alebo niečo hýbané južným vetrom. Ale ani jedno z toho nevysvetľovalo ten zvuk, ktorý sa podobal najskôr na zaoceánsky parník, keď vychádza z prístavu.

Napadlo mi, či som so sebou niečo od tých bublín nepriniesla, a na okamih som sa necítila najlepšie.

A potom som zistila, že začínam počuť na svoje hluché ucho. Počula som také zvuky, o ktorých sa mi hodne dlho už ani nesnívalo: výšky tónov, tlkot vlastného srdca, šumenie krvi v cievach… No haluz.

Už sa teším, ako si to v noci s Carlosom rozoberieme. 🙂 Zišiel by sa emisár, ale ten môj na mňa očividne kaki. Možno pomôže Carlosov.

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.