Ľudia často podliehajú mylnej predstave, že venovať sa spiritualite znamená stiahnuť sa z každodenného, hmotného života a zanedbávať ho. — Eva Pierrakos

Minule som si pozerala niektoré staršie komentáre tu na blogu a stretla som sa presne s tým, že ktosi mal problém s tým, že sme na “spirituálnej” ceste, ale nežijeme niekde v horách v kláštore a v izolácii.

Nuž, spiritualita sa skutočne dá lepšie pestovať v izolácii, ďaleko od ľudí, ktorí vám do vášho pokojného príbehu zasahujú svojimi vášňami, problémami, nevraživosťami alebo túžbami… Ale to nie je cieľom spirituality. Kdesi som čítala, že spiritualita znamená obnoviť v sebe pokoj a spokojnosť nezávisle od toho, v akých okolnostiach sa práve nachádzate… a ja sa toho držím. Ak mi niekto pritom kvalitne pohne žlčou, nezačnem skúmať jeho a jeho nedostatky, ale si poviem “emocionálna reakcia na podnet znamená, že tam je zakopaný poklad” – a ide sa hľadať. 🙂

Myslím, že pokiaľ sa potrebujeme zbaviť hmoty, aby sme sa považovali za spirituálnych, tak sme ešte stále hlboko v dualite, vo vnímaní buď-alebo. Keďže v mojich očiach je osvietenie pochopenie, prečo veci sú presne také, aké sú, potrebujeme si začať pestovať miesto toho nazeranie na jedno a to isté z rôznych uhlov pohľadu: nie buď-alebo, ale tak-a-aj-tak. 🙂 Tak ma to učili moji anjeli: miesto toho rozdeľujúceho hľadať to spájajúce. Nájsť bod, v ktorom sa naše totálne odlišné vnímania situácie dotýkajú.

A keď toto zvládnete, odrazu zistíte, že vás akosi dokáže rozhodiť čoraz menej vecí. Neviem, či to je “osvietenie” alebo “makový koláč”, ale pocit je to nesmierne ukľudňujúci. 🙂