Niekedy si od Života odhryzneme väčšie sústo, než sme momentálne schopní požuť a zhltnúť… Buď sa zadusíme, alebo časť vypľujeme a pozrieme sa, čo nám v ústach ešte zostalo – či pocit úspechu, alebo pachuť zlyhania. Hlavne ak sme rozohrávali viacero možností súčasne a dúfali sme, že aspoň jedna z nich vyjde, urobili sme obrovskú chybu – trieštili sme našu energiu na veci, ktoré zatiaľ ležia mimo nášho dosahu. Nepomôže nič iné, než pozrieť sa, ako dať zmysel tomu, čo zostalo. Ako urobiť pevné a dobré východisko z bodu, v ktorom sa práve nachádzame – a kam sa z neho pohnúť tak, aby sme mali aspoň aký-taký pocit nepremárnenej snahy a kontinuity.

K podobným situáciám dochádza hlavne vtedy, ak sme v prerode, stanovili sme si sen a počas vnútornej transformácie sme sa zmenili tak, že sa pôvodný sen dostal mimo nášho záujmu. Ešte máme rutiny, ktoré nás nútia utekať za ním, ale vnútri už máme prázdno – a v tomto priestore sa necítime ani dobre, ani úspešne, ba ani zorientovane. Máme dve možnosti, ako sa zachovať – buď spadneme do hnevu a obviňovania a nevraživosti, že je to celé zasa nejako inak, alebo si pripomenieme, prečo sme vôbec začali snívať… Ako sme sa chceli cítiť? Aký vnútorný stav sme chceli dosiahnuť?

A ako by sme ho dokázali dosiahnuť práve z toho miesta, kde sa nachádzame teraz?