Nedávno sa na Twitteri preliala séria postrehov M. Molly Backesovej (nech už je to ktokoľvek) k depresii a prídu mi také výstižné, že dnes sa ideme deprimovať 😉 :
V reklamách o depresii sa vždy hovorí o smútku, ale nikdy nespomínajú zákerný symptóm, ktorý každý, kto má depresiu, pozná tak dôverne: Nemožná Úloha.
Nemožná Úloha môže byť čokoľvek: ísť do banky, vybrať si lieky z lekárne, pozrieť si maily či zaplatiť účet. Pri pohľade zvonka ich náhla nemožnosť nedáva nijaký zmysel.
Nemožná Úloha je len zriedka ťažká. Je to niečo, čo ste robili už miliónkrát. Preto prizerajúci sa nedokážu pochopiť a nemajú súcit. “Prečo sa proste nezdvihneš a neurobíš to?” “Trvalo by to 20 minút a mal by si to za sebou.”
MY VIEME.
Ak sa potýkate s Nemožnou Úlohou, tak tieto monológy už vo vašej hlave bežia. A navyše sa pravdepodobne ozýva ešte nápomocnejší hlas, ktorý vám pripomína, čo za absolútny potrat ste, že nedokážete nič urobiť s touto jedinou drobnou vecičkou.
A iná úžasná vec ohľadne Nemožnej Úlohy je to, že ťa mení. Niekedy potrebujete niekomu zavolať, ale možno sa tomu vyhnete, ak mu napíšete mail. Inokedy je problém mailovať. A keď už si myslíte, že ste to zachytili, odrazu nedokážete poumývať riad.
Ak v súčasnosti máte v živote jednu alebo viac Nemožných Úloh, buďte k sebe dobrí. Nie ste absolútny potrat; depresia je len náramná sviňa. Nemožné Úlohy sú obvykle také blbosti, že je zahanbujúce požiadať o pomoc, ale ľudia, ktorým na vás záleží, by vám mali pomôcť.
A ak máte niekoho s depresiu v svojom okolí, spýtajte sa ho, čo sú momentálne jeho Nemožné Úlohy, a pošpekulujte, ako by ste mu vedeli pomôcť – bez odsudzovania.
Ale ak sa potýkate s Nemožnými Úlohami, má to aj jednu dobrú stránku – ste ohľaduplnejší a máte viac pochopenia pre iných ľudí, pretože viete, aké to je. Viete. Trik spočíva v tom, aby ste dokázali nasmerovať tú ohľaduplnosť a pochopenie aj smerom k sebe.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Hela, zrejme aj vďaka tvojim komentom som začala o depresii rozmýšľať.. možno trochu inak. Depkuje asi každý v tom bežnom ponímaní zlej nálady, smútku, neschopnosti chápať alebo uchopiť zmysel vlastnej existencie, prípadne náklad obáv, ktoré sa čnejú nad budúcnosťou. Obavy sú moja šálka kávy. V tých mám prehľad.. Ak je meridlom potreba zomrieť, tak mám depresiu odvždy. Asi ako 5ročná som si uvedomila nepotrebnosť a nezmyselnosť vlastnej existencie. Odvtedy mi denné vyskytovanie sa spôsobovalo ďaleko viac príkorí ako radosti. Doma sa city nepreberali a už vôbec nie takéto desivé. Takže ticho a drž krok. Mať radosť zo života sa učím posledných pár rokov. TO že sa zo mňa nestala fetka je asi len prejav láskavého univerza alebo boha, ktorý ma vždy mal rád a iste potreby nevzdať to.
A teraz k tej nemožnej úlohe. Vlastne až teraz som si uvedomila celú zákernosť depresie, keď príde v plnej paráde. Tam som našťastie nikdy nedošla. Vždy som sa vedela prefackať a vyjsť z biednosti momentálneho prežívania. Keď to tak rozoberám, tak som nikdy nedokázala byť taký sebec, aby som zaťažila moje okolie vlastnými sra..i, tak som vždy spravila čo bolo treba. Iní boli vždy dôležitejší ako ja a keby som neumyla riad, nešla na poštu prípadne neurobila to či iné, bola by som hnusný, nepoužiteľný sebec… Moju vnútornú hodnotu som vždy merala len ohlasom z okolia a tak som bola za tú bezproblémovú. Keďže som nedokázala byť za tú úžasnú.
Objasni mi to alebo ma vyveď z omylu. Pre mňa každý kto trpí depresiou – v plnom rozsahu, musí mať veľkú mieru zakoreneného sebectva. Znie to hnusne, viem, môže to byť môj kognitívny omyl, alebo tomu nerozumiem.
Boli okolo mňa ľudia, napr kamarátka. Dokázala celé dni ležať na gauči, zakrytá dekou.
Doma dve deti a obetavý manžel, ktorý ju v tom nenechal. Čo by robila, kedy ten obetavý manžel nebol? Ležala by na gauči a depkovala? Bola by nesplniteľná úloha stále nesplniteľná, keby jej deti mreli doma hladom? Viem, zľahčujem to ale depresia, bipolárna porucha a podobné moderné diagnózy mi prídu ako forma sebectva, ospravedlnenia vlastnej neschopnosti. Naozaj, nerozumiem tomu… čítala som veľa článkov, poznám postihnutých v rôznom štádiu ale aj tak nerozumiem.. Jasné, vred, rakovina, chorý orgán sa dá operovať, odstrániť.. chorá hlava, čo.. chorá hlava..
len taká depková úvaha..
Páči sa miPáči sa mi
“každý kto trpí depresiou, musí mať veľkú mieru zakoreneného sebectva” Sebectvo… 🙂 definuj “sebectvo”. Je to len ďalší z tých posudzovačných pohľadov na vec. Čo by ešte bolo sebecké a čo by už nebolo sebecké? Každý sa potrebuje postarať najprv o seba, až potom by sa mal starať o iných. Vtedy to robí nesebecky. Spoločnosť nás, naopak, učí, že sa máme najprv starať o iných a až potom o seba… prečo? Pretože si sľubujeme, že ak sa postaráme o iných, postarajú sa oni o nás. Inými slovami: dávame s očakávaním. Je to výmenný obchod, nie ohľaduplnosť. A spoločnosť potrebuje, aby sme “vymieňali”, pretože aký iný dôvod by sme mali na to, aby sme “spoločnosť” potrebovali? Isteže, ľudia sú sociálne tvory. Inými slovami: ich prežitie v skupine je istejšie, než keď sú sami. Bodka. Koniec sociálnosti. Len čo prežijú, začnú sa medzi sebou hrýzť, aby zistili, kto je väčší pán… Ale aj ten “väčší pán” potrebuje byť “sociálny”, pretože na to, aby bol väčší, potrebuje niekoho iného, kto bude menší. 🙂
Mám jedno rýchle pravidlo, ktoré mi pomáha riešiť tieto filozofické stratenosti: keby som bola jediný človek na opustenom ostrove, zavážilo by to? Ak nie, tak je to nadstavba, ktorá napĺňa istý účel.
Chápem, že ak nemáš depku, tak ti to prichodí ako všeličo iné, len nie choroba… Ja s depkou žijem celý život. Depky bývajú dvojakého razenia: buď máš v hlave nevhodný vnútorný monológ, ktorý ťa topí v negativite a bezvýchodiskovosti, alebo tvoj mozog trpí nerovnováhou serotonínu (to sú aj tie popôrodné depresie, kedy je hormonálny systém ženy totálne rozhodený). Pri tom prvom pomôže jedine zmeniť vnútorný monológ, teda aj presvedčenia, ktoré s tebou cez tento vnútorný monológ hovoria. Depka sa stratí. Pri tom druhom prípade je to zasa dvojaká možnosť: buď telo neprodukuje dostatok serotonínu, alebo je geneticky v mozgu primálo receptorov, ktoré tento serotonín dokážu prijímať. Ja som spadla do tejto kategórie 2.1 (našťastie) a keď je zle, dokážem to celkom dobre vyrovnávať banánmi. (Ale najprv som musela hoooodne počistiť kategóriu 1, teda hnusný vnútorný monológ 😉 ).
Inak, bipolárna porucha sa volala kedysi manio-depresívne stavy. Čo si budeme bublať… zoznam toho, čo nemám, je dnes už asi kratší. 😛 (“Peniaze”, vyhlásil práve môj ochotný vnútorný monológ. 😉 )
Čo sa týka depky, tak vyzerá, ako keď práve zhasnú svetlo na konci tunela. Tvoje oči ešte boli uspôsobené na svetlo a tak nerozlišujú odtiene tmy. Po čase si privyknú, v tme začínaš slabo vidieť, ako keby tam niekde bolo svetlo – a odrazu zhasne aj to. A takto dookola. A teraz musím prestať, lebo som sa rozrevala. 😦 Tak sa nečuduj, že človek, ktorý nevidí zmysel v najbližšom nadýchnutí, sa nehýbe a nesnaží “brať ohľady”. Možno je sebec. Možno nie je. Ja viem len jedno – práve mu zhasli to posledné svetielko, ktoré ešte dokázal vnímať.
A teraz k tomu “nepotrebnosť a nezmyselnosť vlastnej existencie”. Väčšinou je to len prejav niečoho pod tým: buď strachu, že si neuhráš svoje potreby, alebo strachu, že nestojíš za to, aby sa ti udialo niečo dobré. Možno aj iných strachov, ale momentálne mi napadajú len tieto dva. Načo sa snažiť, keď to aj tak nevyjde?
Ja som si už roky myslela, že som s depkou vykývala. Kedy-tedy som mala prudké záchvaty, ktoré trvali tak pol hodiny, kedy by som si najradšej bola prehrýzla žily – ale inak som sa cítila v pohode… A potom som našla tento článok o Nemožných Úlohách a zistila som, že celý môj život je len séria Nemožných Úloh. 😕 Nuž, nie som vskutku “emjúzd”. Už som sa považovala za osvietenejšiu – ale zjavne nie som.
Páči sa miLiked by 1 person
som rada, že si sa rozpísala.. žily som nikdy nemala chuť si prehrýzť, ale keby som bývala vo vysokom paneláku alebo aspoň bližšie k priepasti, tak som priebežne mŕtva niekoľko krát denne.. vnútorný monológ .. hádaj čo? .. za posledný rok o mnoho, mnoho lepšie!! RPS boduje!!! aj preto, že som sa presťahovala od okraju priepasti /vždy som túžila mať dom na takomto mieste, vysoko nad svetom, blízko smrti../ boj s nezmyselnosťou vlastnej existencie je aspoň závavnejší.. neriešim sa tak ako kedisy, čiže vnútorný monológ čo ma hnal umrieť nie je už vôbec denným poriadkom… serotonín v tekutej forme je koniferka nie? .. chemka v hlave si vie tiež urobiť svoje. A miera sebectva .. bez výhrad beriem čo si napíslala .. chápem a akceptujem
Páči sa miLiked by 1 person