K pocitom máme dosť nervózny vzťah. Milujeme dobré, príjemné pocity, ale keď ide o tie nepríjemné, začína sa naše vnútro sťahovať v kŕči a nechce ich pripustiť.

Jedným zo základných, „koreňových“ nepríjemných pocitov je strach, od ktorého sa potom odvíjajú iné nepríjemné pocity: zlosť, smútok, hnev, bezmocnosť, hanba, menejcennosť, vina, osamelosť, závisť, žiarlivosť a množstvo iných, ale tieto sú tie podstatné. A už len pri čítaní ste si možno povedali, že to naozaj nepotrebujete… Západná civilizácia si totiž nevytvorila nijaký rutinný spôsob, ako s týmito pocitmi narábať konštruktívne, ako ich premeniť na niečo lepšie. Nikto nás to neučí; jednoducho ich len vydržíme, poprieme, premaľujeme na niečo iné, potlačíme alebo odškriepime. Alebo ich od seba odtláčame ako všetko iné v našom živote, čo nie je pekné – len nech to ide od nás preč!

Celkove, ak si vezmete západnú civilizáciu, tak emócie a pocity potláča. V škole, na pracovisku a verejnosti sa vystupuje logicky, nie emotívne. Všade, kde sa dostávate do kontaktu s inými neznámymi ľuďmi, držíte sa predovšetkým svojej racionálnej stránky a emócie nedávate najavo (alebo aspoň nie priamo).

Ale pokiaľ negatívne emócie nezačneme riešiť, nepohneme sa ďalej. Ak patria do našej vibrácie, sú to nízkovibračné pocity a ťahajú našu vibráciu nadol – skladajú okolo nás svet vecí s nízkou vibráciou, ktorý vnímame ako negatívny, ťažký či nepriateľský.

Ale odkiaľ prichádzajú negatívne emócie? Tak v prvom rade si ich tvoríme sami – našimi myšlienkami – už od detstva: čo si myslím o sebe, čo si myslím o iných, čo si myslím, že si myslia iní o mne… Ako deti nasávame impulzy a informácie z prostredia a pretože sa ešte neorientujeme, premieňame všetko na vzťah k sebe. Niekto odchádza? Tak asi nie som dosť dobrý na to, aby zostal! (A on proste len musí do roboty.) Musím sa snažiť stať sa niečím lepším, pretože teraz nie som nič hoden. Akcie a reakcie iných vzťahujeme k sebe a vytvárame si sadu presvedčení o sebe. Tieto myšlienky vytvárajú pocity.

Napríklad keď si poviete „musím dať pozor, aby…“, tak priam fyzicky cítite, že sa za tým skrýva nejaký kŕč. Alebo „v živote nie je nič zadarmo“ si rozhodne nespojíme s radosťou. Istý druh myšlienok priamo vedie k istému druhu pocitov a emócií.

Nemá zmysel považovať svoje pocity za nepriateľov, pretože sú náš výtvor, naše „deti“. V prvom rade sme my sami mysleli nejaké posudzovačné, znevažujúce myšlienky, ktoré sa potom zhmotnili do našich pocitov a emócií.

Iným zdrojom našich pocitov sú naši rodičia. Vezmime si rodinu ako systém: otec, mama a dieťa. V tomto systéme je dieťa osoba, ktorá je závislá na zvyšných prvkoch (otec, mama). Keď medzi dospelými vznikne napätie, dieťa to cíti a preberá pocity/postoje svojich rodičov, pretože sa za ne cíti spoluzodpovedné: Otec s mamou doteraz spolu vychádzali a dnes sa vadia; kto je na vine? No ja ako jediný ďalší činiteľ! A tak sa dieťa cíti vinné a snaží sa prebrať časť pocitov svojich rodičov na seba, aby im uľahčilo.

A potrebujeme si uvedomiť ešte jedno: veľmi často zamieňame city (emócie) s pocitmi. Pocity sú fyzická manifestácia v tele: tlak, ťažoba, bolesť, kŕč, nevoľnosť, nával chladu/tepla, vnútorné chvenie. Emócie sú strach, zlosť, napätie, podráždenie. Hovoríme „dnes mi je zle“, kde by sme mali skôr povedať „cítim, ako sa práve vo mne hromadí tlak“. Každá emócia dostáva v tele nejakú pocitovú reprezentáciu – a neslobodno si ich zamieňať, pretože budete bojovať s následkami, nie príčinami! Preto je dobré na konci dňa si sadnúť, ešte raz precítiť emócie, ktoré sme zažívali, a všímať si, kde v tele sa nám ukladajú, kde ich cítime. Napríklad nepokoj, nervozita sa rada ukladá v oblasti žalúdka a brucha a okolo srdca. Ťažoba má svoje obľúbené miesto ramená a pľúca (a sťažuje dýchanie); smútok má podľa tradičnej čínskej medicíny sídlo tiež v pľúcach; hnev sa usídľuje obvykle v svaloch a čeľusti – čeľusť slúži ako orgán pre agresivitu a potlačenú zlosť natoľko, že ľudia potom zo spánku škrípu zubami.

Keď sa naučíme spájať časti tela s emóciami, dostávame šancu ich zmeniť. Emócia je energia v toku. Ak ju nechceme cítiť, tak sa bránime a ideme do kŕču: „nie, to cítiť nechcem!“ Tým zastavujeme prietok energie v danom mieste a vytvárame tam blok. Nabudúce tá istá emócia bude v danom mieste pretekať pomalšie a ešte viac sa zbrzdí, až sa naše úzke hrdlo zmení na nepriepustný štupeľ a my prestaneme mať spojenie s našimi emóciami.

Pamätám si na svoje prvé stretnutie s Lunkoteopmonim. Bol zúrivý, útočný a vyzeral celkom ako ten pneumatikový chlapík z reklamy na Michelinky. Vtedy som tomu nerozumela a nerozumela som tomu ani o roky neskôr, keď som sa s ním kontaktovala znova – tentokrát po tom, ako sa uvoľnil a zbavil svojich krívd a nevraživostí. Prvé, čo ma zarazilo, bol jeho výzor – hladká energetická postava bez pevných kontúr. Potom trvalo ešte asi rok, než kúsky skladačky do seba zapadli. Moje podvedomie premenilo môj vnem z energie Lunkoteopmoniho na obraz. Tie „pneumatiky“ spojené užšími miestami predstavovali jeho bloky a napätie, ktoré sa medzi nimi vytváralo, že vyzeral, akoby každú chvíľu mal prasknúť… Po tom, čo sa doňho pustili anjeli,  zúženiny zmizli. Energia tiekla znova tak, ako mala – a Lunkoteopmoni sa znova rád usmieva.

A teraz jeden z dôležitých bodov – emócie nemôžeme riešiť mentálne. Je to energia, ktorá chce tiecť, teda chce sa nechať „cítiť“. Myslenie o emóciách nič nevyrieši. Máme problém s tým, že emócie obvykle považujeme za nevhodné a snažíme sa ich necítiť. Rodičia, keď sme sa ako deti rozplakali, nám vysvetlili, že sa nemáme čoho báť, a zapchali nám ústa bonbónom. Tak sme sa naučili, že emócie sa neprejavujú; v našej spoločnosti sa považuje prejav emócií ešte stále za slabosť. Preto keď sa vyskytnú, tak si ich neprecítime, ale radšej miesto toho ideme premýšľať o niečom inom alebo ideme niečo robiť (napríklad prežierať sa bonbónmi).

Lenže emócie sú na to, aby sme ich cítili. Aj tie menej príjemné. Nie sú náš nepriateľ – sú náš produkt. Potrebujú jediné- aby sme ich cítili. Potom sa môžu premeniť na niečo iné, napríklad zo zlosti sa môže stať radosť. Minule som napríklad videla novú metódu riešenia sporov. Proti sebe v miestnosti posadili dvoch ľudí, ktorí sa parádne posekali, a nechali ich 15 minút pozerať jeden druhému do očí. Bez toho, aby si niečo hovorili alebo sa venovali niečomu inému. A bolo vidno, ako postupne sa črty tváre zmäkčujú, až sa obaja na seba začali usmievať… Počiatočná besná zúrivosť sa premenila na pobavenie len tým, že mala 15 minút času na to, aby ju tí ľudia naplno cítili.

Ak so sebou nosíte nejakú hlboko zakorenenú negatívnu emóciu (či už strach, nevraživosť, bezmocnosť alebo čokoľvek podobné), skúste si urobiť nasledovnú meditáciu (dlhá):

Kto týmto procesom prešiel, zistí, že strach je ako papundeklová príšera – strašná, ale v podstate bez vlastnej sily a pri kontakte s vodou sa rozmočí na brečku. Je to len nejaká myšlienka alebo predstava, ktorá nebola prežitá a preskúmaná, ale sme ju potlačili a premenili na emocionálnu blokádu, na samonastolené obmedzenie.