Zápis z prednášky Erica Edmeadesa The Hindsight Window:

Perióda vhľadu (skôr by som to podľa vzoru”time to failure”, čas bezporuchovej prevádzky, nazvala “time to insight”, čas zadubenej 😉 prevádzky) je časové okno, ktoré uplynie medzi nejakou strašnou, nechutnou alebo nepríjemnou udalosťou vo vašom živote a okamihom, kedy na to začnete nazerať ako na dar, kedy pochopíte, k čomu dobrému vás to doviedlo, a dokážete vyť za tú udalosť vďační. Napríklad vás opustí partner, ste ukrivdení, zmätení a možno vydesení, ale ako čas postupuje, tak si na to zvykáte a nakoniec dospejete do bodu, kedy ste mu/jej za to vďační. 😛

Pretože máme rôzne povahy, býva naša perióda vhľadu rôzna. Čím kratšia, tým šťastnejší budete. Naopak, čím viac času uplynie od zlého okamihu po uvedomenie si, k čomu dobrému to viedlo, tým nešťastnejší človek je, pretože tým dlhšie trpí tým, čo sa prihodilo, a cíti sa ako ukrivdená obeť.

Ľudia s dlhou periódou vhľadu majú nepríjemnú udalosť otvorenú dlho, niekedy aj celé roky a desaťročia. V tomto čase ju možno nespracovávajú dennodenne, ale niekde na pozadí je udalosť ešte otvorená a z času na čas, keď sa jej nejaký aktuálny prežitok dotkne, vypláva na povrch so všetkými tými neošetrenými emóciami, a znova jej musíte čeliť, ako keby ste ju zažívali znova.

Podstatné sú tie neošetrené emócie (nedocítené do konca, neprežité naplno). Emócie ako nevraživosť, pomstychtivosť, túžba po odplate alebo utrpenie z toho, že sa vám udiala krivda. Tieto minulé, neuzavreté pocity vyvolávajú v ľuďoch strach z budúcnosti. Všetko to, čo na svojej minulosti ľutujete alebo neznášate, sa prejaví ako váš strach v budúcnosti.

Takže logicky potrebujeme vyčistiť svoju minulosť, aby sme mali dobrú budúcnosť.

V živote nikdy nebude všetko vychádzať podľa očakávaní. Sme tu na to, aby sme zažívali drámy. Ja síce drámy silno neznášam, ale anjeli mi to vysvetľovali podobne: keby neboli náhle výkyvy, zmeny, nemali by sme sa na čo fokusovať a spadli by sme do stavu polospánku, kde by nás nič nezaujímalo. Ak by nám nebolo treba ráno ísť na záchod, ani by sme z postele nevstali… Ako ľudia máme schopnosť zažívať – a tak musí byť čo zažívať… 😕 A to „čo“ sa obvykle v našom živote prejavuje ako „drámy“, pretože je to zmena oproti predošlému stavu, a zmeny ľudia obvykle nemilujú.

Mimochodom, ak máte medzi známymi niekoho, kto okolo seba stále vytvára drámy, tak tým sa vysoko pravdepodobne bráni vlastnému „zaspaniu“. Pravdepodobne má život, kde sa nič nedeje, a tak si potrebuje prekontrastňovať všetko, aby mal na čo reagovať…

Takže tú drámu v našom živote potrebujeme na to, aby sme si uvedomovali, že žijeme. Otázka je, ako tú drámu písať takým spôsobom, aby sme sa z nej najlepšie učili a najviac profitovali.

Máme minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Ktoré z toho je najťažšie vyčistiť? Možno vás to prekvapí, ale prítomnosť.

Keď viete, že vás v budúcnosti čaká niečo dramatické, môžete to vopred začať ošetrovať. Edmeades rozpráva, ako dokázal vypeniť pri šoférovaní, keď mu niekto prišiel blbo alebo urobil myšičku. Niekedy sa mu podarilo situáciu zvrátiť na smiešnu, ale adrenalín, ktorý sa v ňom vtedy nazbieral, ním potom triasol ešte po zvyšok dňa a cítil sa z toho blbo. Tak si zaviedol podľa anglického futbalu červenú kartu a žltú kartu a keď niekto niečo vyviedol, tak im ju ukázal. Rozpráva príbeh, kedy ho jeden zasa tak zmyšičkoval a on mu ukázal červenú kartu. Chlapík sa rozosmial a ospravedlnil samu. Okolostojaci sa rozosmiali tiež. Nakoniec nepríjemná záležitosť dopadla tak, že všetci z toho mali špás a nikto nemal nervy.

„Dokážeme vyčistiť našu minulosť skôr, než sa stane.“

Až jedného dňa ho zasa niekto v premávke rezol a Edmeades miesto toho, aby ukazoval karty, mávol nad tým rukou a už ho to nezaujímalo. 🙂

„Predtým by som to nedokázal urobiť… Nie; musel som im dať najavo, že urobili chybu! Že sa teraz potrebuje ospravedlniť!“

Takže na budúcnosť sa vieme pripraviť vopred, vieme prerušiť začarovaný kruh automatizovaných reakcií a uhrať novú hru.

S minulosťou vieme tiež narábať. Edmeades rozpráva zážitok so ženou, ktorá mala komplexy menejcennosti, pretože ju matka opustila, keď mala tri roky. Žena to udávala ako dôvod, ale Edmeades varuje, že to nie je dôvod, iba spúšťajúca udalosť. Dôvod je ten význam, ktorý situácii pripísala, keď mala tri roky. (Aké spoľahlivé sú tieto úsudky? Koľko životných skúseností máme v detskom veku, aby sme mohli povedať, čo má aký význam – pre celý zvyšok nášho života? Ale napriek tomu do 10 rokov sú už naše významy viac-menej vytvorené a beháme s nimi po zvyšok života a bránia nám využívať náš plný potenciál.)

Tá žena si vtedy vytvorila zdôvodnenie, že jej matka odišla, pretože “nebola hodná jej lásky”, lebo “nebola dosť dobrá”, “nebola hodnotná ľudská bytosť”… Kto z vás sa chytá? 🙂

Edmeades ju poslal v spomienkach do minulosti, ale nechcel po nej, aby preciťovala, len aby popisovala príbeh ako proces – kto je kde, čo robí a prečo to robí. A dozvedel sa, že matka odišla, pretože bola ťažko chorá: nedokázala sa o dcéru postarať a milovala ju natoľko, že sa jej radšej vzdala, aby ju neohrozila svojou chorobou. Tá dcéra to po celý čas takto vedela, ale príbeh, ktorý si nad tým postavila, bol postavený na pocite vlastnej nehodnoty, nie na tom, čo racionálne prebehlo. Len čo to dcéra zo seba dostala, rozplakala sa – práve vyčistila svoju minulosť.

Vieme vždy zmeniť minulosť. Potrebujeme sa len preniesť späť do nej a začať si hovoriť o nej iný príbeh. Začať si hovoriť pravdu toho, čo sa stalo, nie to, čo veríme, že prebehlo.

Čo ale robiť, keď sme priamo v situácii?

„Ste na minútu prepustený!“ Tak, a fčuľ to spracujte!

Edmeades dáva príklad zo svojho života, kedy boli so ženou na dlhodobom šesťmesačnom výjazde, viac-menej žili v dodávke a tú dodávku im jedného dňa totálne vybielili. Všetky počítače, všetky prípravy boli v čudu, väčšina z toho ešte nebola ani v cloude. Najprv začal chytať obrátky – šesť mesiacov na cestách a toto je odmena za všetku tú prácu?!

Keď sa udeje nejaká zlá vec alebo keď máme z niečoho strach, máme tendenciu silne fokusovať – zúžiť náš zorný uhol len na to, čo nás straší alebo čo sa práve deje. Je to výborné, ak vás niekto fyzicky napadne – nepremýšľate o dopadoch, ale ošetrujete najbližšiu sekundu. Keď ma napadol sused a pokúsil sa ma zhodiť zo strachy, tiež som nešpekulovala nad výsledkom – uvedomila som si, že je silnejší a z tohto asi nevyviaznem, tak som si povedala, že dobre – ale pôjde so mnou! Keby som bola vnímala široké dopady, v živote sa nedopracujem k akcii a nevydesím ho natoľko, že začne kričať o pomoc – on, útočník!

Takže zúžený fokus je dobrý na momentálne prežitie, ale nie je dobrý, keď potrebujeme ošetriť situáciu, ktorá nás neohrozuje na živote, len nás desí – napríklad vystupovanie na verejnosti. Ak sa tam fokusujeme, narastie strach do intergalaktických rozmerov. Vtedy je lepšie fokus rozšíriť – rozostriť oči a vnímať „veľký obraz“.

Presne to urobil vtedy Edmeades, keď stál pred tou vybielenou dodávkou. Zúril, penil a jeho žena nariekala. Ale hnev nepomôže… stalo sa, čo sa stalo. Tak sa donútil na situáciu pozrieť v jej širokých súvislostiach a hľadať na nej niečo pozitívne. Povedal si: „Viem, že jedného dňa za tento priekak budem vďačný. Prečo by som mal byť zaň vďačný? Prečo by som mal? Jednu jedinú maličkosť!“ A keď ju našiel, začal hľadať ďalšiu. A potom sa mysľou neponoril do poníženia z krádeže, ale do toho, aby rozvíjal tie dobré veci. Nemôžu pracovať – tak si so ženou najbližšie dva týždne urobia len taký výletík oni dvaja – keď už sú k tomu nútení… Počítače boli v čudu, už ich aj tak chcel upgradovať, tak si teraz dovolia celkom nové počítače… a začal sa na to tešiť a mentálne pripravovať, ako ich bude kupovať a aké budú.

Takže takto to funguje: Niečo sa stane, uvedomíte si emócie, ktoré práve máte, a rozhodnete sa, či vám slúžia/pomáhajú. Potom sa spýtate sami seba, aké emócie by vám poslúžili lepšie. A potom sa spýtate, čo by sa vám malo udiať, aby ste práve teraz pocítili vďačnosť?

Čím viac vďačnosti viete nájsť pre svoju minulosť, tým viac dôvery budete mať v budúcnosť.