Nepočúvaj tých, čo hovoria zanietene!

Dnes som urobila nový poznatok: nemienim počúvať tých, čo mi zanietene vysvetľujú, prečo niečo je tak.

Ako k tomu došlo a prečo také stanovisko? Najprv to stanovisko. Keď je niekto niečím nadchnutý, tak väčšinou sa jeho uhol pohľadu zúži len na to, čo ho nadchýna – a zvyšok reality začína prispôsobovať tak, aby vyhovoval jeho interpretácii.

Dnes som náhodou narazila na článok The empty brain od Roberta Epsteina. Epstein je psychológ vo výskume, autor nejakých 15 odborných kníh a kedysi bol šéfredaktor Psychology Today – takže by mal mať všetky predpoklady pre to, aby sa ho oplatilo počúvať.

Názov článku Prázdny mozog a upútavka so znením “váš mozog nespracuje informácie, nevyťahuje na svetlo vedomosti a neukladá spomienky – pretože nie je počítač” hovorili hlasno, že už dlhšiu dobu tu nebol článok o tom, ako funguje ľudský mozog. Tak rýchlo prečítať a spracovať!

A potom, pri čítaní, mi začalo svitať. Autor chcel povedať, že ľudský mozog nie je počítač. Všetku svoju argumentáciu prispôsobil tejto jedinej výpovedi. Neporovnával paralely; sústredil sa na to, ako to tak nie je.

V článku sa to odvíja od spôsobu, akým počítač pracuje. Ako potrebuje najprv rutiny, aby vedel narábať s bitmi. Ako potrebuje dáta mať rozkódované na bity. Ako potrebuje mať vytvorené prístupové cesty. Nie som výpočtár, takže väčšine toho som vôbec nerozumela. Rozumela som však vyjadreniam ako:

“Ale tu sú veci, s ktorými sa nerodíme: informácie, dáta, pravidlá, softvér, vedomosti, lexikóny, reprezentácie, algoritmy, programy, modely, spomienky, obrazy, procesory, subrutiny, kódovače, dekodéry, symboly alebo buffery – dizajnové prvky, ktoré umožňujú digitálnym počítačom správať sa ako-tak inteligentne. Nielenže sa s týmito vecami nerodíme, my si ich ani nevytváramenikdy.”

(But here is what we are not born with: information, data, rules, software, knowledge, lexicons, representations, algorithms, programs, models, memories, images, processors, subroutines, encoders, decoders, symbols, or buffers – design elements that allow digital computers to behave somewhat intelligently. Not only are we not born with such things, we also don’t develop them – ever.)

Pravdu povediac, v tomto bode ma stratil. Takže my si nikdy nevytvárame spomienky? Mentálne modely? Symboly? Naozaj? Len preto, že on nevie nájsť v mozgu procesor, do ktorého by boli nahúkané?

Ešte stále som čítala ďalej, pretože moja reakcia bola emotívna a to môže znamenať, že si niečo skresľujem. Pokúsila som sa nájsť uhol pohľadu, ktorý by vysvetľoval jeho tvrdenia. A našla som ho.

Keby ľudský mozog pozostával z matičných dosiek s obvodmi, fungoval by ako počítač. Keďže nepozostáva, nefunguje ako počítač. To značí, že nerobí nič z toho, čo robí počítač.

😦

Autor, psychológ, celkom zabudol na to, že ľudský mozog môže simulovať pochody počítača inými prostriedkami. A že fungovanie počítača je zatiaľ najjednoduchšie podobenstvo pre porozumenie ľudskému mozgu.

Napríklad dal nejakej kočke nakresliť dolárovú bankovku spamäti:

Je to výsostne smiešny obrázok – ale obsahuje všetky prvky, podľa ktorých vie tá kočka zistiť, o čo ide! T.j. kočka si pamätala všetko podstatné. Nakreslila to z hlavy – teda to v tej hlave nejako uložené byť muselo (=spomienka existovala). A že to nespracovával nijaký softvér, ktorý niekto do mozgu nahúkal? A čo ak naše vzdelávanie, výchova a skúsenosti sú presne taký “softvér”, ktorý si robíme za pochodu sami?

Roky s kolegom učíme iných mentálne modely – ako ich utvárať a prenášať na iných. Robíme to na základe nami vytvorených mentálnych modelov. Keby človek mentálne modely nemal, vstával by každé ráno ako nepopísaný list papiera a nevedel by, čo je čo – ani kto je on sám. Musel by sa znova a znova učiť chodiť, rozprávať, čítať a písať a robiť selfíčka a fotiť svoje žrádlo.

Ale našla som tam jednu pasáž, ktorú si sem prenesiem aspoň ako mentálny model 😉 (čo tá pasáž v podstate je a je mi smiešne, že niekto pomocou mentálneho modelu tvrdí, že si mentálne modely nevytvárame 😉 ):

Vďaka evolúcii vstupujú ľudské novorodeniatka ako všetky iné novorodeniatka cicavcov, do sveta pripravené s ním efektívne interagovať. Dieťa má rozmazané videnie, ale mimoriadne sa sústreďuje na tváre a je schopné rýchlo rozpoznať tú matkinu. Uprednostňuje zvuk ľudského hlasu pred ne-hlasovými zvukmi a vie rozlíšiť jedno hovorenie od iného. Bezpochyby sme skonštruovaní tak, aby sme si robili sociálne napojenia.

Zdravý novorodenec so sebou prináša tiež viac ako tucet reflexov – predprogramovaných reakcií na isté stimuly, ktoré sú dôležité pre jeho prežitie. Otáča hlavu smerom, odkiaľ prichádza dotyk na jeho líci. Cicia čokoľvek, čo dostane do úst. Zadrží dych, keď sa ponorí pod vodu. Uchopuje veci, čo mu vložíte do dlane, a to tak silno, že takmer udrží svoju vlastnú váhu. A to, čo je možno najdôležitejšie, je jeho mocný učenlivý mechanizmus, ktorý mu umožňuje rýchlo sa meniť, aby vedel čoraz efektívnejšie fungovať v svete, aj keď sa tento svet hodne odlišuje od sveta našich predkov.

Zmysly, reflexy a mechanizmy učenia sa – s týmto štartujeme a keď sa na to pozriete, tak je toho vskutku dosť. Keby nám niečo z toho chýbalo, asi by sme mali problém prežiť.

Nuž, chápem, že keď počítač príde na stôl, je pripravený takmer dokonale na fungovanie. Jedine ho treba ešte strčiť do elektriny, naformátovať a nahvízdať doňho operačný systém a obslužné programy (ale v Amerike možno už ani to netreba). To, že sa človek nerodí hotový, ale sa priebežne formátuje (výchova, skúsenosti, fokus), nahvízdava sa doňho operačný systém (výchova a vzdelávanie) a obslužné programy (vzdelávanie a skúsenosti), ešte nie je dôkaz, že paralely medzi počítačom a ľudským mozgom neexistujú. Keby nijaké neboli, neexistuje napr. ani neurolingvistické programovanie. A ono nielenže existuje – ale je aj plne funkčné!

Takže keď nabudúce budem počuť nadšenie v hlase niekoho, kto mi vysvetľuje, začnem mať tiché podozrenie, že mi nehovorí celý obraz, ale len tú časť, ku ktorej je momentálne emotívne pripútaný. A budem extra opatrne skúmať jeho tvrdenia. Ak nájdem bias (“stranné stanovisko”), nemusím behať s klávesnicou, aby som urobila “delete”. 😉

Reklamy

One thought on “Nepočúvaj tých, čo hovoria zanietene!

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s