Piatok pre otázky: o intuícii, snoch a astrálnom cestovaní

Dnes tých otázok bude viac. Poslala ich Walkyra:

1. Otázka je ako odlíšiť myseľ a intuíciu. Občas mi môj radar zvoní ale myseľ hovorí ale nieee to tak nieje. A potom sa oklamem a ľutujem.

2. Týka sa snov. Mám sny, ktoré sa vyplnia alebo ma varujú alebo zažijem v nich niečo nad čím premýšľam, že čo by bolo keby a vlastne tam zistím ako by som sa cítila. No len neviem či existuje niekde hranica,že toto je varovanie a toto blud :).

A posledná. 3. Ohľadom astrálneho cestovania. Stáva sa mi, že ráno, keď je telo ospalé ale myseľ zobudená podarí sa mi víjsť z tela. Robím kadečo, a pár krát sa vrátim (príbehy sú nadlhšie) ale neviem či to je len mimotelová skúsenosť alebo AC. Niekde to odlišujú. Ale realita je trochu iná ako v skutočnosti (napríklad keď som vyšla a bola v byte, bola rodina doma ale naozaj neboli atď.) Ďakujem za odpovede aj keď prvé dve sa asi naučím odlíšiť časom 🙂

Myseľ a intuícia: Problém s intuíciou je, že je to hlások tichší ako vovychovávaný vnútorný monológ. Preto oveľa častejšie načúvame (a dôverujeme) nášmu vnútornému monológu ako intuícii.

Jedno z kritérií, ako narýchlo odlíšiť jedno od druhého, je načúvať tomu, čo hovorí. Vnútorný monológ je obvykle nástroj mysle, ktorým nás drží v zabehaných chodníčkoch, pretože tam to už zvládame a teda nám nehrozí nič, čo by sme mohli aj nezvládnuť. Úlohou mysle je chrániť nás pred skúsenosťami, ktoré by nám mohli urobiť zle. Preto bude aj používať obmedzujúcu reč, poukazovať na problémy, vypichovať negatívne a ohrozujúce a vykresľovať možné problémy a zlyhania (a ich dopady; toto posledné obvykle veľmi farbisto).

Intuícia je zas prejavom vnútorného dieťaťa, ktoré si trúfa, ktoré chce skúšať a experimentovať a mať radosť. Preto aj jej jazyk bude pozitívny, zážitkový, zameraný na pocity, a rozhodne nebude modelovať negatívne dopady (to deti obvykle nerobia).

Táto diskusia nám v hlave prebieha non-stop. Je dobré začať si ju všímať a začať si uvedomovať fyzický pocit, ktorý máme, keď hovorí jedno alebo druhé. Tie pocity sú totiž odlišné: intuícia má pocit “voľnosti” a vychádza najčastejšie z brucha (niekedy aj pocit zovretia, ale zasa z brucha), kým myseľ prináša pocit tiaže (akoby nás niečo obmedzovalo) a najčastejšie sa objavuje v oblasti okolo očí a nosa (tvárové dutiny, keď bývajú upchaté) alebo ako zovretie v hrdle alebo pri srdci.

Takže pri bežnom vnímaní je to otázka: “brucho alebo iná časť?” 🙂

Sny: Sny sú vždy reakcia podvedomia na niečo, čo vnímame a (možno) si to neuvedomujeme. Tak sa nám to vkradne do snov, aby nás to donútilo zapodievať sa tým.

To značí, že snom sa treba venovať vždy a vždy ich brať vážne. Ale problém je s obsahom sna – ten môže byť len zástupný obraz za čokoľvek iné. Je dobré pozrieť sa, čo v minulých dňoch mohlo vyvolať daný sen. Zažili sme podobnú situáciu? Mali sme podobný pocit ako vo sne? Je tu séria článkov k práci so snami a priznávam, za celé tie roky som ešte nenašla lepší zdroj.

Takže: sny nikdy nie sú blud. 🙂 Takže2: sny niekedy nebývajú varovanie. 😉 Ako ich máme chápať, to sa dozvieme len tak, že si ich budeme analyzovať, naučíme sa svoju vlastnú symboliku a obrazy, ktoré nám niečo nahrádzajú, a budeme snom bezvýhradne dôverovať.

Inými slovami: keď sa nám sníva, ako nás prepadne v noci upír a vycucia nám krv, môže to byť preto, že sme to videli, čítali, alebo to niekto spomenul a my sme to zachytili, alebo máme pocit, že sa nám znižujú sily (=pocit zo sna po zobudení), alebo podvedome vnímame v svojom prostredí nepriateľského človeka a podvedomie nám ukazuje, že by bolo vhodné nejako sa na situáciu pripraviť. 🙂 Alebo sme stretli niekoho, kto nám pripomenul upíra. Alebo sme zahliadli v kantíne niekoho, komu po brade stekala šťava z malinového kompótu. 🙂

Keď dlhšie pracujeme so snami, automaticky si vypestujeme “ciťák” pre to, kedy ich brať vážne. Najdôležitejší je vždy pocit pri zobudení. 🙂

Astrálne cestovanie: Priveľa škatuľkovania zvyšuje neistotu. Každý to vnímame individuálne. Kto povie, kde v dúhe začína fialová? Čo ešte je a čo už nie je AC? Ja mám jediný výraz pre všetko: vyliezť z tela. To značí, že sa pohybujem v realite, kde sú vysadené niektoré/všetky fyzikálne zákony normálnej hmoty. A je mi lautr fuk, či je to AC alebo čo. Dôležité je, či dosahujem, čo potrebujem dosiahnuť; cesta, akou to dosahujem, je druhoradá, a jej názov je treťoradý. 🙂

Dúfam, že aspoň v tomto prípade som dokázala “napraviť hlavu”. Kašli na to, ako sa to volá a či je to slivková knedľa s makom alebo viedenský rezeň – keď to robí to, čo potrebuješ, daj tomu vlastný názov a pokračuj v tom.

Všetky tie označenia “AC” a “OOBE” sú len na to, aby sme sa mohli porovnať s inými, či sme tam, kde oni, alebo kto je väčší babrák. 🙂 Pamätaj: čo funguje pre jedného, môže byť celkom neužitočné pre iného. Inak by sme všetci vyzerali rovnako, žili rovnako, mysleli rovnako a robili to isté. 🙂

Ešte inejšími slovami: Ak máš kufor, je to astrálne cestovanie. Milujem tieto preklady. 😛

 

Máte aj vy otázku, na ktorú by ste chceli odpoveď?

Použite na to tento formulár! Na otázky odpovedám v poradí, ako prichádzajú, vždy v piatok (takže ak sa bude veľa ľudí pýtať súčasne, môže chvíľku trvať, než dôjde aj na vašu otázku).

Reklamy

9 thoughts on “Piatok pre otázky: o intuícii, snoch a astrálnom cestovaní

    • Ja som mala jeden taký príšerný detský sen, z ktorého som sa zobúdzala s krikom až do nejakých 12-13. Vtedy som sa ním začala zaoberať – nie čo znamená, ale ako by som sa mohla v takejto situácii zachovať v reálnom živote. Bola som Karkulka, naháňal ma vlk, pred nami bola na cestičke operadlom ku mne lavička a akosi som vedela, že za lavičku vlk nemôže. Tak som dobehla k nej, vyskočila na operadlo, dostavil sa úžasný pocit úľavy – a odrazu sa lavička začala kácať operadlom na zem, k vlkovi… Keď som vymyslela tak približne 123. scenár, to ustavičné premieľanie útoku vlka ma otrávilo natoľko, že strach zmizol. Možno by to zabralo aj na ten tvoj sen. Veľmi často tým, že si tie príšerné veci vytesňujeme a odmietame sa nimi zapodievať, tak v nich tú hrôzu uzatvárame a ona tam kvasí a puchne.

      Like

      • nuz, ani po rokoch neviem prist na sposob ako vychadzat s mojou mati (len pre upresnenie, tym upirom v sne bola moja mama, ktora ma nahanala a nakoniec ma dostihla a kusla do krku, co bolo dalej neviem, pretoze som sa zobudila).

        Like

      • 🙂 Len pre upresnenie: V snoch málokedy vystupuje niekto iný než my sami… naše rôzne aspekty. Takže to, čo identifikuješ ako “tvoja mama”, je vlastne tvoj vzťah k tvojej mame, nie jej osoba… Ako by takýto pohľad na vec menil interpretáciu sna? Presadila sa voči tebe? (=Dávaš zlej stránke vzťahu možnosť vyhrať?) Dohonila ťa a urobila ti bobo? (Zraňuje ťa to a nedá sa pred tým uniknúť?)

        Kým budeš mamu vnímať ako upíra, nebude sa s ňou dať vyjsť. Keď ti je protivný Dracula, choď za bod, kedy sa ním stal, a pochop, čo bol predtým. A ak ti bude Dracula aj napriek tomu protivný, prejdi za bod, kvôli ktorému ti je protivný, a… atď. 🙂

        Liked by 1 person

  1. ani neviem, ci by zmenil. mama mi proste od detstva pije krv (alebo inak odobera energiu), pretoze ma tlacila (a vela krat aj dotlacila) do veci, ktore som nechcela a veci, ktore ma zaujimali a bavili podcenovala, znevazovala alebo mi ich nedovolila. a ked to neslo inak, tak vytiahla citove vydieranie (to robi stale). ciastocne som sa tomu naucila odolavat (ignorovat), ale niekedy ma aj tak “dostane” a potom vybuchnem a chrlim lavu (co mi v konecnom dosledku zas odcerpa energiu a niekedy mam aj vycitky svedomia, ze som mozno mala byt menej protivna).
    priklad: mama neznasa moje macky (mala by som mat deti, nie zvierata), takze ja som jej radsej vobec nespominala Lizku a aby na nu neprisla, tak som sa vyhybala maminej navsteve u mna (to, ze sa uz o Lizke nechtiac dozvedela nemeni nic na tom, ze sa budem aj nadalej vyhybat maminym navstevam u mna).

    Like

    • ambala veľmi dobre ti rozumiem, viem o čom hovoríš.
      Aj ja som mala od detstva problém s mamou :-((
      Cítila som vždy strašný pocit viny, že ja za to možem, že trpí, bolí ju hlava..lebo hulákam, búcham vecami, nahlas hovorím ..
      Vždy sa tvárila ako neštastie sveta a zúrila (teraz už viem, že to je jej emoc, náboj-na zvuk)
      A po ďalšie, bola veľmi, veľmi panovačná, sebacká..
      Mala ma rada, ale jej pocit nenaplnenia (všetci sú sprostí, nepreukazujú mi úctu) bol silnejší a zlízla som si to aj ja.

      Z mojej skúsenosti (a nie len s mamou, ale aj s všetkými ľudmi, čo som v živote stretla)
      som prišla na to, že za “nerozumenie si! medzi ľudmi može v prvom rade EGO inak sebadoležitosť.

      Like

      • Sorry… a už tu zasa máme EGO… moje, tvoje, jeho, jej… 😦 Čo by sme robili, keby sme ho nemali?

        Je jednoduché “onálepkovať” situáciu a povedať, kto za to môže. Realita je taká, že toto všetko sú traumy, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu; je to mechanizmus, nie niečie zavinenie! Jednoducho keď matka ako dieťa nebola milovaná a nedostávalo sa jej pozornosti, lásky, možno vyčnievala z davu a hovorili jej, že za to bude pykať… tak taká matka spracováva svoje vlastné traumy na vzťahu k dieťaťu. Dieťa ich preberá od matky, cíti sa zodpovedné za jej “zlé stavy” a začína svoju sebahodnotu odvíjať od toho, nakoľko pozitívne naň reagujú tí druhí… Zákonitosť. Nemôže za to ničie ego. Tieto stavy vznikajú v dobe, kedy je ego dieťaťa ešte také málo vyvinuté, že si neuvedomuje rozdiel medzi sebou a rodičom a tak preberá rodičovské programy za “svoje”.

        Jediné, čo môžeme urobiť, je pochopiť dynamiku za týmto vzťahom a potom ju prerušiť. Napríklad tým, že sa celkom odtrhneme. Znie to príšerne, ale niekedy je to jediná možnosť, ako odstaviť rozhodivý vplyv nevyváženého rodiča a začať žiť podľa seba. Takže nepracujme na svojom alebo cudzom egu a nenadávajme mu a neobviňujme ho, ale si pozrime dynamiku a vystúpme z nej.

        Liked by 1 person

  2. Dobre, ruším slovo EGO a zdorazňujem slovo sebadoležitosť-náš príbeh-drámy-výkladná skriňa..
    Ešte ina: pýcha-pocit nadradnosti, velikašstva…
    Tieto “vlastnosti-povaha” podľa mňa sťažujú, až znemožňujú porozumenie medzi ľudmi.
    A je jedno o aký vzťah ide. Či manželský, alebo mama-dieťa.
    Slovom EGO som chcela len parafrázovať slovo sebadoležitosť.
    Ale bolo to asi nevhodné, nepresné.
    No a ešte bohužiaľ (pre moje vedomie) uvedomujem si dobre ten mechanizmus… keď matka, ako dieťa nebola milovaná, tak…atď.atď.
    Už nie som vo fáze nadávania a nalepkovania.

    Like

    • 🙂 To, čo som napísala o “egu”, platí rovnako pre “sebadôležitosť”. Iné slovo, tá istá dynamika – hovorí sa jej “pripísanie viny”.

      Je zaujímavé, ako každý prístup nás naučí nejakú terminológiu a tú potom uplatňujeme na pomenovanie toho i hentoho – a už len samotný fakt, že potrebujeme pomenovávať (teda škatuľkovať do chlievikov “toto ešte áno – toto už nie”) nás udržiava vo falošnom pocite pochopenia a zmúdrenia… Nie je to výčitka, je to postreh. Z vlastného života. 🙂 Obvykle viem, o čom hovorím, lebo som si to absolvovala sama. 🙂

      Máš podľa mňa pravdu, dôležitá je dynamika situácie a tú potom možno preniesť na hocijakú inú situáciu: nedostatočná vstupná obrana (rácio/kritické myslenie) vedie k presvedčeniam, ktoré sa nezakladajú na pravde, a tie vedú ku konaniu, ktoré nám nerobí dobre, pretože delí svet na “toto ešte áno – toto už nie” a my máme problém napasovať sa na to, aby sme patrili do “toto ešte áno” a nestretávali situácie typu “toto už nie”. 🙂

      KAŽDÝ máme ego (a prestávame ho mať v okamihu, kedy dodýchame). A PRETOŽE máme ego, máme aj svoj príbeh, ktorý sa okolo toho ega poskladal a vysvetľuje nám svet z pohľadu toho ega (ego=ja). A PRETOŽE máme takýto príbeh, sme jeho ústredným hrdinom a máme preto aj sebadôležitosť (koniec-koncov, s nami všetko NAŠE vnímanie začína a končí). Neviem, či máme všetci aj výkladnú skriňu, ale existuje istý typ ľudí, ktorý je vnútorne natoľko poranený, že sa bez nej nezaobíde.

      Všimni si: toto všetko je konštatovanie kauzality, aká jednotlivé “fakty” spája. Nič v tom nie je o pripísaní, kto čo spôsobil a preto je za to vinný. Tvoja vina je len ďalšie ohnivko v reťazi kauzality a niečo ju zapríčinilo. A niečo iné zapríčinilo to niečo, čo zapríčinilo, že si/nie si z niečoho vinná. 🙂

      Neospravedlňuj sa za svoje názory alebo vyjadrenia (“nevhodné, nepresné”). Slová sú veľmi nedokonalý vehikel na to, aby sme preniesli na iného to, čo máme vnútri… Čím dlhšie hovoríme, tým viac sa naše vnútorné pocity vylaďujú. 🙂 Zázrak komunikácie. 🙂 Možno nebudem akceptovať to, čo hovoríš, ale budem aspoň čiastočne rozumieť, čo si asi mala na mysli a prečo si to asi mala na mysli. 🙂

      Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s