Už sme si vraveli, že naša myseľ má dve funkcie: dostávať nás “do kontextu” rozprávaním príbehov o tom, čo sa práve deje, a má aj funkciu telesného strážcu, ktorý sa snaží za každú cenu zabrániť, aby sa nám prihodilo niečo zlé – a to aj za cenu, že nás musí po celý zvyšok života zatvoriť do zlatej klietky.

Tieto dve funkcie majú neželaný dopad: odstavujú nás od rozhodovania a prenechávajú rozhodovanie nejakému príbehu, čo práve frčí v našej hlave niekde na pozadí. 😕 A ktorý vôbec nemusí byť realistický, pretože môže odrážať naše minulé singulárne (jednorazové) skúsenosti (traumy), prípadne môže odrážať predsudky a predpojatosti tých, čo nás vychovávali a prenášali svoje postoje na nás.

Myseľ a jej kecy

Aj keď je myseľ automatizmus, nie je blbec. Naopak. Je brilantná a trpí fanatickou potrebou kontroly. Povie nám hocičo, porozpráva nám hocijaký príbeh a urobí čokoľvek, aby nám zabránila pustiť sa do teritória, kde sa necíti, že má veci pod plnou kontrolou. To, čo nám myseľ v takom prípade žvatle, nazýva T. Harv Eker “mindfrick” a ja som mala svoj problém 1. pochopiť, čo to presne je (hehe, vďaka za Google 🙂 ), a keď už som chápala, tak 2. preložiť to do slovenčiny. Rozhodla som sa pre slovo kecy (a každý, kto potrebuje niečo expresívnejšie, zmeňte si to podľa ľubovôle 😛 ).

No dobre, ale ako vieme, kedy nám myseľ hovorí podstatné veci a kedy len kecy? Pretože kecy je všetko, čo nám naša myseľ hovorí a čo nás odrádza od konania práve teraz – nepodporuje, nevysvetľuje, len straší a spochybňuje a odrádza na “inokedy”. A patrí sem ešte jeden prípad: keď nám myseľ predpisuje cieľ, o ktorý my sami vlastne ani tak veľmi nestojíme (má to do činenia s očakávaniami druhých na to, ako by sme mali žiť náš život).

Hlavným príznakom kecov mysle je to, že v nás vytvárajú napätie – chceme sa niekam dostať, ale vnútorný monológ nás od toho odrádza alebo spochybňuje naše šance uspieť. Prípadne, ako v tom druhom prípade, nechce sa nám pohnúť zadkom, ale vnútorný monológ nás burcuje, že ak nebudeme robiť to-a-hento, tak nebudeme osvietení, šťastní, láskyhodní, čokoľvek.

Myseľ má obľúbené frázy, ktorými nám berie odvahu konať:

1. Moc sa na to necítim. (Alebo verzia: Práve sa mi do toho nechce.)
2. Nikomu nepotrebujem nič dokazovať!
3. Toto veci nijako nezlepší!
4. Nepotrebujem robiť toto, aby som vedel, kto som.
5. Toto nerob, mohol by si si ublížiť!
6. To nemôžeš. (Verzia: To sa nerobí.)
7. Je to príliš ťažké. (Alebo verzia: To sa nedá. Prípadne verzia: To nezvládnem; to nie je nič pre mňa.)
8. Aj by som chcel, ale…
9. Nie som na svete na to, aby som robil takéto veci!
10. Som pristarý na takéto veci. (Verzie: Prislabý. Príliš unavený. Príliš hladný. Príliš mladý. Príliš tlstý. Príliš chudý. Príliš múdry. Príliš blbý. Príliš čokoľvek nepodstatné.)
11. Ale… v skutočnosti mi takéto veci nepôsobia radosť…
12. Odložme to na zajtra.
13. Nestojí to za to.
14. Nebudem to robiť len preto, že to niekto hovorí!
15. Čo ak ma zrania?
16. Nepáči sa mi jeho prístup. Nejdem na to, čo mi radí. (Iná verzia: Nedôverujem mu/jej/im.)
17. Pri tej predstave sa necítim veľmi v pohode – a nesmiem ísť proti svojim pocitom…
18. Z tohto ale nebudem nič mať.
19. Ešte na to nie som celkom pripravený.
20. Moja vnútorná intuícia mi hovorí, aby som sa do toho nepúšťal. (Toto je trochu ošemetné, pretože intuíciu by sme mali počúvať, ale ak sa za tým skrýva strach, nie je to intuícia, len naučené spôsoby vyhýbania sa veciam – inými slovami: kecy mysle, ktoré vám navrávajú, že sú intuícia, pretože vedia, že to na vás zaberie. 🙂 )
21. Ale veď ja ani presne neviem, kam môj život smeruje!
22. Nechcem sa na to dať prvý.
23. A čo ak zlyhám? Každý si pomyslí, že…
24. To je len vymývanie mysle!
25. Teraz nie… Možno neskôr.
26. Nie som si istý, ako na to.
27. Čo ak sa to pokazí? (Verzia: Čo ak čokoľvek.)
28. Nie som dobrý v takýchto veciach.
29. To je hovadina! (Všimnite si, ako všetko, čo sa vám nechce robiť, je “hovadina”.)
30. Rozhodujem sa, že to neurobím! Mám tú moc, stojím si za svojimi presvedčeniami! (Stáť si za presvedčeniami je dobrá vec, ale potom si potrebujete byť istí, že tie presvedčenia sú skutočne vaše a nie nejaká cudzia inštalácia, ktorú ste nadobudli výchovou a odzeraním od starších, skúsenejších a mocnejších, prípadne schopnejších v danej oblasti.)
31. Ale ja nechcem… čokoľvek, čo môže poslúžiť ako výhovorka.

Toto všetko sú kameňáky, ktoré myseľ používa, aby nás udržala večne na štartovacích blokoch bez toho, aby sme sa niekam pustili.

A čo je ešte smutnejšie: Pozrite si, koľko obľúbených ezoterických “právd” sa medzi týmito vetami vyskytuje! Čo tak napríklad “nikomu nepotrebujem nič dokazovať”? Je to len iná verzia myšlienky “Kým som len v svojej mysli, som všemocný a som súčasť Boha, ale ak by som to skúsil aplikovať v realite a zistil, že náhodou na to nemám (=strach) a nefungovalo to podľa mojej predstavy, ako si potom udržím tvár?!” (A ešte iná verzia bol napríklad ten môj rozbitý hrnček.)

Alebo ten bulšit (sorry za úprimnosť), že ak sa to necíti dobre, nemám to robiť! Nič na svete, čo robím prvýkrát, sa necíti dobre. To preto, že si neviem predstaviť, čo sa bude diať a ako zareagujem, som nervózny a mám obavy (=strach). Ak by sme robili len to, čo “sa cíti dobre”, tak sa dieťa nikdy nenaučí chodiť (pretože spočiatku padá a bolesť sa rozhodne necíti dobre). Nenaučíme sa nič, pretože často sme nešikovní a iní sa na nás smejú – čo sa tiež necíti dobre… Oveľa jednoduchšie je spýtať sa, ako by sa to cítilo, keby sme už mali za tým, a či sa nám oplatí sa na ceste k cieľu strápňovať – teda či je cieľ dostatočne príťažlivý na to, aby sme prekonávali príkoria!

Pozorujte sa, kde si čo z toho hovoríte. A nepočúvajte to; naučte sa pristupovať k veciam odosobnene. Niekto je aj vydesený na smrť a napriek tomu si trúfne a niečo urobí (v tejto disciplíne sa vyhlasujem za etalón 😉 ), ale nie je emocionálne odosobnený a robí to s takým vnútorným zmätkom a nepohodou, že to v ňom môže vybudovať traumy.