Eprakone – ezoterika a spiritualita

“Tvoj uhol pohľadu/postoj/názor je niečo vlastné len tebe. Nie je to PRAVDA nikoho iného okrem teba.” — don Miguel Ruiz

Keď som si pozerala spomienky na tento deň na fejsbúku, vyskočil na mňa aj tento citát. A rozosmial ma, pretože v jeho svetle som si uvedomila absurdnosť jednej situácie…

Pred pár dňami som sem dala jeden článok s čímsi, čo si hovorí Kumránske zvitky, ale ako na to pozerám, môže to byť rovnako dobre insitná tvorba hociktorého newageistu. Silno to propaguje individualitu a individuálne poznanie na rozdiel od tej náboženskej stádovitosti, čo som sa ja dopočula od veriacich (zámerne nevravím “čo sa hlása v kostoloch”, pretože netuším, čo sa hlása v kostoloch… hoci isté podozrenie mám 😉 ).

No a pri tomto článku sa objavili dve reakcie, ktoré síce plamenisto zastávajú “Kumránsky zvitok”, ale presne tou stádovitou metódou, ktorá vám zakazuje mať odlišný názor 🙂 . Tak som si povedala, že ten Ruizov citát by možno komentujúcim pomohol. 🙂

Ešte raz k môjmu svetonázoru (uhlu pohľadu/postoju): Vychádzam z toho, že Boh nie je nejaká externá postava sediaca niekde na obláčiku, ktorá si vymyslela bábkové divadlo “Život”, nastrkala doňho bábky “ľudí” a teraz veselo poťahuje za povrázky a keď ho nejaká bábka naštve, vezme a oplieska ju s gustom o kulisy. Ja podpisujem skôr to ezotericko-newageisticko-taoistické vnímanie, že Boh je Všetko-čo-je, má veľa vrstiev, do ktorých je rozložený, v jednej je “hmota” a “vedomie v hmote”, v tom aj my, ľudia. A že vlastne cez naše oči vníma sám seba a zisťuje, čo je a ako funguje a pokiaľ až siaha (ak má potrebu vedieť aj toto). Takže v mojom vnímaní každý jeden pohľad je rovnako platný – z tej pozície, kde sa pozerajúci nachádza, a na to, na čo pozerá. A keď si pohľady odporujú, je to v poriadku, pretože každý sa nachádzame niekde inde a pozeráme preto na niečo iné.

Toto je tak blízko, ako moje dualitné vnímanie dokáže opísať moju predstavu Boha. Je mi jedno, ako kto veci vidí – pokiaľ sa nesnaží predpisovať mi, ako by som ich mala vidieť ja. Niekedy mi ešte ľudia s iným pohľadom stoja za to, aby som im povedala ten svoj, ale väčšinou už len kašlem.

To však neznačí, že vystúpim z cesty, aby sa vlastníci jediného správneho svetonázoru mohli rozťahovať tu. Mohla by som; ak im na to niekto skočí, tak len preto, že patril k ich “cieľovej skupine”. Ale z nejakého dôvodu to neurobím. Pretože to tak preciťujem srdcom (a to aj medzi riadkami 😛 ).

Ešte nikdy som nikomu nezakazovala hovoriť svoje predstavy, pokiaľ tým nezhadzoval iných. Diskusia u mňa neznamená opakovať stále to svoje a zvyšovať hlasitosť a útočnosť, ale predložiť svoje pohľady na vec, prípadne argumenty alebo úvahy, čo k nim viedli, a nechať tých druhých, nech si ich zvážia. Týmto spôsobom ma už mnohokrát iní presvedčili, že sa mýlim alebo mám práve slepú škvrnu – a za to som vďačná. A keď ma aj nepresvedčili – aspoň som mala príležitosť pozrieť na svet očami, ktoré nie sú tie moje. 🙂

Ale na to potrebujeme argumentovať, nie prskať či nástojiť.