Včerajšia noticka od Univerza:

Vždy si pamätaj, že nezávisle od toho, čo sa stalo, dával si zo seba to najlepšie, čo si vtedy dokázal.

A presne to robili aj tí, čo ťa sklamali.

Keď sa veci pokazia, odrazu každý vie, kde sa pokazili a čo kto mal urobiť inak… Ale nemá zmysel na základe tohto zmúdrenia posudzovať situáciu, ktorá k nemu viedla, pretože presne vtedy sme toto zmúdrenie ešte nemali. A odrazu naše bezmozgové ťahy začínajú nadobúdať celkom nový rozmer. 🙂 Je to daň, ktorú platíme za zmúdrenie.

V neurolingvistickom programovaní (NLP) platí jedna téza: každý sa správa absolútne racionálne vzhľadom na jeho vlastné vnímanie situácie. Do tohto vnímania patria aj naše strachy, predsudky, predpojatosti, predstavy a presne tá absencia zmúdrenia, ku ktorému príde až po situácii…

“Odpusť im, lebo nevedia, čo činia.” Mnohokrát ľudia, ktorí nás potláčajú, podrazia, sklamú, ohovoria alebo začnú proti nám bojovať, robia najhoršie práve sami sebe. Iste, obe strany sa budú musieť vysporiadať s tým, čo sa udialo. Ale kým my máme možnosť povedať si “nedokázal dať viac” a vec sa nás prestáva emocionálne týkať, ten druhý bude musieť až d konca svojich dní žiť s vedomím, že 1. zachoval sa blbo, 2. nedokázal dať viac, teda nebol až tak strašne na úrovni, ako si myslel, a 3. niet toho, kto by vzal späť to, čo sa udialo.

Všetko, čo robíme, je výpoveď o nás. Je to naša reakcia na realitu, ako sa poskladala. Keď niekomu pomôžeme, je to výpoveď o nás, nie o ňom. Keď niekomu urobíme zle, je to výpoveď o nás, nie o ňom – a to ani vtedy nie, keď si to dokážeme nádherne zdôvodniť tým, že je taký-a-onaký… Po svete behá 7 miliárd ľudí, ktorým nevadí, aký ten druhý je… Prekáža to len nám a núti nás to konať. 🙂 Výpoveď o nás.

Spomeňte si na to, až nabudúce pocítite chuť baciť sa o zem. 🙂 Ja si rozhodne spomeniem. 🙂