Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manZasa som včera premeškala Vďačnosť – k počítaču dom došla až po polnoci. Ale zato som po dlhých rokoch znova raz pozerala horor, obsedela som ho (no dobre, nie celkom – bolo v tom jedno umývanie riadu a jedno zametanie schodov) a celkom ma aj bavil. Urobila som si z neho výskumnú úlohu a pozerala som, koľko napätia sa k nám dostáva cez oči a koľko cez uši. A tak vám poviem – ak vypnete na horore zvuk,prestane byť hororom. 🙂 Vďačná za svoju výskumnícku povahu. Aspoň to neboli premárnené dve hodiny.

Včera mi písanie šlo ťažko, rozpísala som pol kapitoly a potom som sa zastavila. Nepotrebovala som nápoveď, pretože teraz píšem podľa osnovy, ale bola som v časti, do ktorej sa mi veľmi nechcelo. Skôr som sa bavkala delením zvyšku deja do kapitol a vymýšľaním názvov kapitol, ale potom šľahol blesk osvietenia a trochu som upravovala dej, aby bol v súlade s mojím zámerom, a jednu nevyriešenú situáciu sa mi podarilo vymyslieť. (Je smiešne, že keď potrebujeme, aby sa hrdinovia správali ako idioti, obvykle si to nedokážeme zdôvodniť. 😉 ) Vďačná za to.

Ešte som v noci sedela nad najbližším Gabrielovým prechodom a potom mi ešte chcel niečo oznámiť – a bác! zasa nejaká vec, čo sme sa už bavili a vravela som im, že nechcem, aby to znova otvárali… Mala som problém udržať sa a nevybesnieť alebo sa úplne nezosypať a nestratiť sa v celom tom guláši… Je ťažké fungovať, keď máte proti sebe postavené A a -A a musíte oboje držať v hlave rovnako otvorené a rovnako pravdepodobné… Vnútorný monológ potom vyzerá nasledovne: “Nuž, to je dobré, pokiaľ to nie je totálne zlé. Teraz sa mi darí, ale možno je to aj absolútny prepadák.” Nemáte sa čoho zachytiť, nemáte sa podľa čoho orientovať. Niekedy si prichodím ako kozmonaut, ktorý vystúpil z kozmickej lode, jeho spojenie sa pretrhlo a on sa teraz vznáša vo vzduchoprázdne a nevie, kde je, čo je, ani ako dlho ešte vydrží, či je hore hlavou alebo hore nohami… len vie, že na konci to aj tak nedopadne preňho najúžasnejšie. Som geroj, že to zvládam tak, ako to zvládam. Bojím sa, že keby som teraz prepadla na jednu stranu koňa, bude to tá nesprávna a ja už nemám dostatok vôle/nádeje vyhrabať sa z toho.

Gabriel sa ma snažil nejako upokojiť, ale veľký úspech s tým nemal. A podľa toho vyzerali aj moje sny. Snívala som všetko od pádu meteoru až po tretiu svetovú a atómový výbuch celého Univerza. A ráno som nemohla otvoriť oko. Vďačná za to, že aspoň to druhé ako-tak fungovalo.

Dnes som sa vyhla všetkým povinnostiam (pokazené očičko, vďaka! 😀 ) a vegetila som pri pčítači, pokiaľ som vládala čítať. Zasa sa veci rozhýbali aj bezo mňa a Univerzum sa stará, aby som nemala pocit totálneho prepadu, ale aj tak im velice-prevelice ďakujem za to, že ma najprv dobreže neskolabujú… Čo? Ďakujem im? No tak aj toto by sa dalo premeniť na vďačnosť… 😉

Už stačí. Ak sa mi ešte podaria francúzske zemiaky, budem supervďačná. Musím ísť konečne pozrieť recept, ako dlho sa tá gebuzina robí a pri akej teplote. 🙂

 

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s