Dnes som musela odrieknuť stretko s kámoškou, pretože ma sklátila choroba. Dopoludnia som bola ešte zásadová a nekomunikovala 😛 s kožúškami, okolo obeda som už bola namäkko. Ešteže ich to potešilo. 🙂
Neviem, za čo by som dnes mala byť vďačná… Nebolo mi zle, ale nebolo mi ani dobre. Už viem – na jednu vďačnosť som došla. Povedala som si „nie je mi dobre“ a prvýkrát som sa necítila previnilo, že nie som pozitívne naladená… Jednoducho som si povedala, že som sa dostala už do štádia, kedy nemusím za každú cenu plávať na pozitívnej vlne, ale si môžem dovoliť pomenovávať veci také, aké sú – bez strachu, že ma to hodí späť do starého sveta nedostatku. 🙂 Nehodí. Táto etapa je už za mnou. 🙂 Konečne nepotrebujem pozitivitu fejkovať, pretože som sa v nej nejako svojpomocne ukotvila. 🙂 Vďačná za toto cvičenie. Ťahám ho už 104 dní a zabralo. 🙂
Je oslobodzujúce vedieť, že môžem svoju besnú bosorácku vôľu začať využívať na iné veci, nie na programovanie mojej mysle na pozitivitu. A je dobré vedieť, že keď som to zvládla ja, zvládne to hocikto iný. Teda, pokiaľ sa na to dá. 🙂
Nemusím už ani robiť päť vďačností… Dnes mi stačí táto jedna – stačí mi za 50 iných. 🙂 Myslím, že začínam jasne vidieť body, v ktorých robím chyby. To ešte neznamená, že hneď zajtra chyby prestanú, ale už o nich aspoň viem a môžem s nimi niečo urobiť. 🙂
Pre dnešok ma čaká ešte jedna vec – dať si niečo na hrdlo. A zajtra ma čaká jedna ďalšia vec – začať znova stáť žam žung. 🙂
Pridaj komentár