Z “nie” do “áno”? Zabudni!

jefffosterNa fejsbúku som našla video Jeffa Fostera, ktoré so mnou hlboko zarezonovalo (som zvedavá, či práve na tej správe, ktorú chce posunúť ďalej 😉 ). Je o tom, že hlboká akceptácia nie je nič, čo by sme “robili” alebo “dosahovali”, ale je to to, čo sme práve teraz… 🙂 No, ide sa na prepis tých myšlienok, čo ma zaujali:

Keď ľudia hovoria o “povedať životu áno”, predstavujú si nejaký moment v budúcnosti, kedy budú pociťovať hlboký mier a spojenie so všetkým, budú sa cítiť sami sebou a plne uprostred života – a tešia sa, až ten moment pre nich nastane. Snažia sa ho privolať, zhmotniť. Čakáme na “povedať životu áno”, sedíme tu a bojujeme za ten pocit. Takže vlastne hovoríme “nie, nechcem byť tu, chcem byť v ‘áno’. Chcem byť v ‘áno’!” Celkom úprimne si myslíme, že povedaním “nie” prítomnosti sa môžeme dostať do “áno”. A čo nastane? Aj keby sme sa tam hneď dostali, tým, že sme povedali “nie” prítomnosti, až sa to stane našou prítomnosťou, bude tam jedno veľké “nie”… pretože ho nesieme v sebe.

Tým, že od seba odstrkujeme prítomnosť, terajšie prežívanie, terajšie emócie, keď sa dostaneme do budúcnosti a bude dokonalá, napriek tomu v sebe ponesieme program odstrkovania prítomnosti – a odstrčíme aj našu dokonalú situáciu… Preto máme vždy pocit, že sa akosi nedostávame tam, kde by sme chceli byť – pretože od seba odstrkujeme to, kde sme práve teraz.

Takže si potrebujeme vytvoriť program “povedať ‘áno’ súčasnosti”, aby sme ho zopakovali celkom automaticky aj potom, keď nastane naša dokonalá situácia. Nech už sme v súčasnosti sebaviac nešťastní, rozhodení, smutní či frustrovaní alebo nenaplnení – nerobme si z tejto situácie nepriateľa. Iba čo nás vyčerpá nekonečné úsilie, sústavná snaha dostať sa niekam, kde si ani nie sme istí, že sa dostať dokážeme, a pocit, že stále ešte musíme prejsť kúsok… lebo nakoniec pre vyčerpanie stratíme z očí náš pôvodný cieľ.

Stále sa ženieme za niečím, hľadáme niečo. Naučili nás, že by sme mali na všetko vedieť odpovedať, že neistota je problém, že pochybnosť je problém, že nevedomosť je problém, že strach je problém, že frustrácia je problém, že smútok je problém – ako sme vyrastali, svojím spôsobom nám vyplachovali mozog a naučili nás veriť v delenie na pozitívny/negatívny. Toto je negatívne, tomu sa musíš vyhnúť, toto je zlé, od toho treba preč, to je temnota… Naučili sme sa deliť život na svetlo a tieň, pozitívne a negatívne, dobré a zlé – a utekať preč od negatívneho, odstrkovať ho od seba alebo mu unikať, dokonca ho “zničiť”, aby sme sa dostali k pozitívnemu.

Ale takýto prístup neodráža to, kto v skutočnosti sme. Ani oceán nepovie, že len polovica jeho vĺn je “prípustná” – len tie pozitívne vlny a negatívne že sa majú pakovať… že pre ne nemá miesto!

Ak žijeme takýmto spôsobom,  čoskoro nás to vyčerpá a veľa ľudí odchádza zo sveta unavených. V najlepšom prípade sklamaných všetkými tými prísľubmi, čo sa nenaplnili. V podstate práve toto sklamanie je začiatok úžasnej cesty – dezilúzia znamená koniec ilúzie, sklamanie znamená od-klamanie. Zbavujeme sa ilúzie, že naše šťastie závisí od všetkých tých vecí – peňazí, slávy, ospevovania zo strany iných či dokonca samotného osvietenia, ktoré nám niekto sľubuje. Dvadsiata siedma, dvadsiata ôsma či neviemkoľkáta úroveň vzostupu, až sa dostaneš celkom nahor… a keby sme sa tam hneď aj dostali, budeme sa cítiť rovnako osamelo ako vždy. My vlastne netúžime po tom, niekam sa dostať, ale túžime po tom, prijať to, kde práve sme – túžime po hlbokom kontakte s tým, čo sa práve deje, a vychutnávať si život práve teraz.

Toľko Jeff Foster. Mne pri tom zakliklo niekoľko vecí. Tak predovšetkým, niekedy v roku 2009  ma môj spirituálny učiteľ Yovmiel učil, že zhmotniť dokážem nie to, čo si viem predstaviť ako výsledok, ale kde si viem predstaviť aj akú-takú cestu k tomu… čím ma navádzal na konanie teraz, nie snaženie sa dočkať superdokonalého stavu. Potom, niekedy minulý rok alebo ten tok predtým, ma Gabriel zastavil a povedal, že sa mám prestať hýbať, pretože už som presne tam, kde potrebujem byť – už len potrebujem dostať pre to optiku (teda začať to registrovať). Doslova použil obraz “stojíš pred dverami ale nevidíš ich a tak nemôžeš vojsť”. A pred pár dňami som počas ľadvinového záchvatu dostala obraz dverí, ktoré sa ale otvárali na strane pántov, nie na strane kľučky

Problém s týmto stavom “čakania na budúcnosť” je, že je reaktívny. Niečo sa musí udiať a my zareagujeme. Ako? Nie práve najmúdrejšie, pretože nevieme spoľahlivo odhadnúť budúci vývoj. Ale tým, že čakáme na niečo, čo sa udeje, nerobíme nič s tým, čo máme k dispozícii – a kde by sme sami mohli nastavovať výhybky.

Mne veľmi pomohlo, keď som prestala brať situácie osobne – ako výpovede o mne. Situácie sú proste situácie. Sú tu na to, aby si si vyskúšal, čo s nimi dokážeš urobiť. Ak sa ti niečo podarí, tak hepi, ak sa nepodarí, tak skúsiš niečo iné alebo proste daná situácia prevyšuje tvoje schopnosti. Ale kým v tých schopnostiach nejdeš na svoje limity, nikdy nezistíš, či tie limity boli skutočné alebo len vovychovávané…

Mne sa už pomaly začínajú z “hmla predo mnou, hmla za mnou” tie dvere slabo vynárať. Ešte ma čaká zistiť, kde je kľučka – a potom potlačiť na opačnej 😉 strane… A bude fuška zistiť, ako tá “kľučka” vyzerá, až ju uvidím. 🙂 Ďalší test mojich limitov. Síce ani trochu nie hepi, ale keď som došla až sem, tak čo sa teraz zastavím? 😛 Do toho! Vorwärts, Hatátitla! 😉

Neviem, ako pre vás, ale mne tento päťminútový pokec Jeffa Fostera dal ohromne veľa. Dávam ho sem aj ako audiosúbor, aby ste si ho mohli vypočuť kompletne.

Falling In Love With Where You Are: Finding the YES – Jeff Foster

A pre seba a takých, čo fungujú hlavne na sluchu – nahrám si ho do MP3 prehrávača a budem si ho púšťať cestou v autobusoch tak dlho, až tento prístup naprogramuje do môjho myslenia.

Presne tak, ako som to urobila s Ruizom a jeho dohodami. 🙂

download-

2 thoughts on “Z “nie” do “áno”? Zabudni!

    • Aj s rizikom, že budem znieť protivne – ty dokážeš žiť aj niekedy inokedy ako tu a teraz? 😉

      Nerieš otázky. Ži. 🙂 Podľa Miguela Ruiza “každý okamih na plné pecky”. (Ono sa to volá “dávaj svojich 100%” alebo “dávaj svoje najlepšie”, ale význam je ten istý. 🙂 )

      Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s