Dve lekcie o nesmrteľnosti

Bear-Wallpaper-bears-31446780-1600-1200Zasa mám podivné obdobie. Začalo to únavou – takou, kedy mi začalo byť jedno aj to, či som napojená na anjelov alebo nie. Nato Gabriel vyhlásil, že už môžem ísť, že už ma nepotrebujú.

Tak som išla.

🙂

Rozhodla som sa nezaujímať nijaké stanovisko. Vzala som na vedomie, uznala som, aký nechutný pocit to je, no a zostala som v tom nechutnom pocite sedieť a čakám, kým neprejde.

Odrazilo sa to na mojich šamanských cestách. Už šesť rokov, keď mám pocit, že sa mi chce porozprávať, tak idem za anjelmi. Nemám vytvorené náhradné rutiny. V podstate ani nemám ísť za kým iným – a to značí, že teraz nemám za kým ísť. Blbá situácia. Vyleziem si na šamanskú cestu, ale už v lesíku zistím, že vlastne nemôžem ďalej. Na mojej čistinke začína “anjelský terén”. Tak zostanem v lesíku a čakám, že sa objaví nejaké zvieratko.

Sadla som si pod strom, pozerala lenivo do tieňov a čakala, kto sa objaví. Ako na potvoru, tentokrát ani muchy nelietali… Potom som začula vľavo za chrbtom zvuk a prišla huňatá medvedica.

Prvé, čo som zaregistrovala, bola absolútna absencia pachu. Viem, že medvede nevoňajú. Táto medvedica však nemala nijaký pach.

Pozdravila som ju a spýtala som sa jej, či sa so mnou porozpráva. Uložila sa vedľa mňa na zem, s prednými labami s ostrými pazúrmi presne mne v zornom uhle. Napriek tomu na mňa tak nejak dobromyseľne zažmurkala a pustili sme sa do reči. Ale nebola to “kóšer” medvedica; celý čas vo mne hlodalo podozrenie, až som si spomenula, že som mala kedysi medvedicu v hrdelnej čakre a bola to Gaia. Tak som sa jej na to spýtala a ona priznala, že je Gaia. Napriek tomu si ponechala medvediu podobu – asi tušila, že to je jediná podoba, v ktorej ju momentálne znesiem. Snažila sa ma doviesť k tomu, aby som s nimi začala znova hovoriť, ale zašprajcovala som sa. Viem, že sa Gabriel pokúsil o kontakt. Cítila som to fyzicky, ako keby mi hrabol niekam do žalúdka, a bol to taký nepríjemný pocit, že som začala vykríkať na protest a zakázala som to.

Chuť rozprávať sa ma celkom prešla. Zaborila som si tvár do Gaiinho kožúška a vyhlásila som, že nemám záujem hovoriť ani počúvať; že chcem byť ticho a túliť sa.  Kožúšok mala huňatý a mäkký ako mačiatko, vôbec nie ako medveď. Zavrela som oči a potom som asi zaspala.

Na druhý deň som sa zasa vybrala do lesíka. Dúfala som, že narazím na niekoho iného, ale objavila sa znova medvedica. Či s ňou nejdem na prechádzku, že mi niečo ukáže. Vyhlásila som, že do anjelského terénu nejdem. Zasmiala sa, že mi ukáže niečo, kde som ešte nebola. Pochytila ma zvedavosť a tak som ju nasledovala lesom.

Vyliezli sme z porastu na vysočizný útes. Dole v hĺbke pod nami boli údolia a na obzore kopce a všetko to bolo trochu vysiveté, také neskutočné. Len čo som pozrela nadol, ohlásila sa závrať. Gaia povedala, že to je miesto, kde sa stretá hmotná a nehmotná realita. Že tu sa hmota zbavuje hmoty a správa sa ako energia. A že či nechcem skúsiť lietať.

Keď som unavená, bývam protivná. Tak som bola protivná. 😳 Vyhlásila som, že nechcem lietať. Že nechcem robiť nič mimoriadne, nič nehmotné. Že sa chcem na to pozerať a potom sa obrátiť a ísť späť.

Gaia sa zasmiala a odvetila, že ale ona chce, aby som lietala. A odrazu sa postavila na zadné a prednými labami s tými pazúriskami do mňa strčila, až som preletela cez okraj útesu a padala nadol. Zakričala za mnou, nech letím.

Povedala som si, že ani bohovi… Nechcelo sa mi lietať. Chcelo sa mi byť človekom a urobiť to, čo urobí každý človek, keď vypadne z mrakodrapu. Sústredila som sa na pád a pozorovala som, ako veci okolo mňa svištia čoraz rýchlejšie a ako sa blíži zem… Potom som dopadla a rozplesla som sa po okolí. Vôbec to nebolelo, ale kúsky zo mňa pokryli najmenej 10 m okruh.

Ležala som na zemi (myslím, že oko, ktorým som pozerala, bolo asi na pol metra od mojej hlavy) a uvedomovala som si, že mám priekak… Pri mne sa objavila Gaia, tentokrát v ľudskej podobe. Sadla si ku mne a pýtala sa, prečo som neletela. Povedala som jej, že som sa rozplesla a už to mám za sebou a celá tá únava skončila. Spýtala sa ma, či naozaj skončila… a ja som musela priznať, že nič neskončilo, len tam ležím na súčiastky a môj život pokračuje. Zasmiala sa, čo som si myslela, keď som viac než len telo. Telo môže byť na kúsky, ale energia zostala spojená a pokračuje vnímanie. Tak aby som sa radšej už začala hýbať a pozbierala sa z tej zeme…

Najprv sa mi veľmi nechcelo, ale nemalo význam tam zostať polihovať, pretože to aj tak nič nevyriešilo. Kedysi som si myslela, že smrť znamená, že to “budem mať za sebou”. Teraz som pochopila, že to bol dosť zásadný omyl. Na smrť sa už nemôžem spoliehať ako na konečné riešenie. V mojom živote prestali byť “konečné” veci.

Tak som sa pozbierala a v oveľa triezvejšom stave som s ňou ešte trochu hovorila, ale už si nepamätám, o čom.

Ďalší deň som sa zasa vybrala na cesty. Znova som si nastavila, že sa chcem porozprávať s nejakým zvieratkom. Začalo ma brať na pole pod lesom, čo je podľa Gabriela môj “stred”, miesto absolútneho bezpečia. Nechcela som stretnúť anjelských, tak som to zablokovala. Miesto toho som skončila na brehu mora.

Najprv som si vliezla do visutej siete a chvíľku som sa len hompáľala a sledovala nebo nad hlavou. Potom ma to prestalo baviť a vošla som do vody. Chvíľku som sa motala vo vode a sledovala som, ako moje kroky rozvirujú piesok pod hladinou. Potom som zazrela akési “mólo” z balvanov, prebrodila som sa k nemu, zašla som až na jeho koniec a tam sa usadila. Vlny sa cezeň miestami prelievali a bolo klzké a porastené riasami. V ktorejsi priehlbinke som objavila ráčika-pustovníka v slimačom domčeku, s labkami ohmatávajúcimi riasy.

Nevyzeral, že má chuť na rozhovor. Napriek tomu sme sa nejako rozrozprávali; už si nepamätám podrobnosti. Len viem, že som sa čudovala, že ho baví stále len zháňať niečo pod zub a nemyslieť na nič iné.

Povedal, že mu to tak vyhovuje. Nejako okľukou sme sa dostali k tomu, že som mu porozprávala zážitok z predošlého dňa – že mám problém s tým, že neviem “zomrieť”. Gaia mi vtedy vysvetlila, že som pozornosť/vnímanie uprela na niečo za hranicou ľudského života a preto to už nejde. A povedala som ráčikovi, že ma to desí a neviem, ako to zvrátiť.

Pozrel na mňa, akoby som bola totálny idiot, a spýtal sa, že prečo teda neupriem pozornosť späť do života. Prečo neprežívam každý okamih a každý deň celou svojou pozornosťou ako on. Keby som to urobila, príde ten posledný okamih a ja celou svojou pozornosťou v tom okamihu zhasnem.

Klesla mi sánka a zostala som naňho civieť s pocitom, že som prišla na stopu jednému obrovskému sprisahaniu… Spomenula som si na ezoteriku a jej sústreďovanie sa na tu-a-teraz. Čo iné je celé sústreďovanie sa plnou svojou silou na tu-a-teraz, ak nie natláčanie nášho vedomia do našej smrteľnej schránky?

Bol to pre mňa taký šok, že som sa prebudila.

Možno nakoniec “sila prítomného okamihu” je jediná sila, ktorá nás drží v hmote a v jednom oddelenom “ľudskom živote”. Neviem… ale začínam mať podozrenie.

Reklamy

10 thoughts on “Dve lekcie o nesmrteľnosti

  1. mam presne toto podozrenie uz dlhsi cas, a sice ze co ak smrtou nic nie je “vybavene” co ak sa nahodou vobec nic nemeni? Z isteho uhla pohladu desive a aj unavne. Podla mna pri sustredeni vedomia na hmotu si mozes od toho pocitu oddychnut (nie som si ista ci aj realne nieco zmenit) ale taky time out urcite.

    Liked by 1 person

    • 🙂 Povedať, že smrťou je niečo vybavené je rovnaké, ako povedať, že pôrodom je niečo vybavené. – Niečo isto vybavené je, ale ešte ostáva celý život, ktorý nasleduje … 😉 😀 Hej no, chce to oddych, ale nemusíš sa koncentrovať na “hmotu”, radšej si môžeš zamerať vedomie a pozornosť do vlastnej energie, napríklad keď si chytíš Bránu a spočinieš v nej. Má to navyše mnohoraké ďalšie efekty 🙂

      Liked by 2 people

    • To je to, čo si sami robíme… Keby sme nešpízovali ponad okraj taniera, tak s tanierom ideme aj my. Ale akonáhle sa naša pozornosť zachytí o niečo menej pominuteľné ako zemiaková polievka, sme nahratí. 😕

      Like

  2. Smrtou sa nic nekonci lebo nemoze. Ale konci sa ubohost ega. To je na oddych uplne postacujuce. A co sa tyka napojenia na najelov, ked ta “nepotrebuju” oni, tak ta “potrebuje” niekto iny. Staci rozsirit svoj obzor. Anjeli nie su cele univerzum.

    Like

      • Ak su anjeli cele universum a (teda aj ty) a uz ta nepotrebuju, nemoze ta definicia logicky sediet, lebo existencia nerobi nezmyselne a zbytocne veci. Ak je to tak, chceli ti tym povedat nieco ine nie? Alebo je cas zmenit definiciu. Anjeli su podla vsetkeho koncept, tzv. permission slip, ktory ti umoznuje hovorit s tvojim vyssim ja. Mozno tym chceli povedat (mozno si si ty chcela povedat), ze to mozes robit aj bez toho aby si sa na tento koncept odvolavala. A nehovor mi ze nevies zmenit definiciu ktora ti prestala sluzit…:)

        Like

      • 🙂 Nie je to o tom, že nemožem zmeniť definíciu… Ja ju zmeniť nechcem.

        A ty, ak s mojou definíciou niekoho nesúhlasíš, prečo mi potom interpretuješ, čo mi ten niekto chce/nechce povedať? 😉 Logika? 🙂 (Sorry, Roman, ale keď mi niekto povie “a nehovor mi ze nevies…”, keď som nič také nehovorila, si koledoval o to, čo prišlo. 😉 )

        Like

      • rondoras svet je plny logickych nezrovnalosti, kukaj: definicia ze anjeli su VSETKO ti nesedi a vzapati pises, ze podla VSETKEHO su anjeli nieco ine. Jako moze byt podla VSETKEHO anjeli to co si myslis ty, ked VSETKO je aj Hela a jej definicia. Jeden by z toho osedivel 😀

        Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.