Lož o prítomnom okamihu

Candle-light-burning1107Kto ma poznáte, viete, že aj tie mentálne koncepty, ktoré milujem a podporujem, sama na sebe skúmam. No a viete, že som obrovský kamarát teórie “prítomného okamihu” (po mojom tu-a-teraz). Páči sa mi Tolleho a budhistické vyhlasovanie, že v tu-a-teraz neexistuje nešťastie, smútok, nespokojnosť… A odvčera viem, že to nie je pravda.

Včera som dostala prudkú depresiu. V poslednom čase ich dostávam takmer denne. Už som sa pýtala aj, čo je príčinou, a vraj sa niečo derie na povrch a chce byť spracované. Ale pretože to trvá už niekoľko týždňov, rátam, že sa to derie na povrch z parádnych hĺbok môjho podvedomia. Snažím sa to po budhisticky “vysedieť” – uvoľním sa a sledujem sa, čo sa bude diať. Nebránim sa tomu, pretože sa toho chcem zbaviť a to dosiahnem jedine tak, keď tomu dovolím prejaviť sa.

Lenže furt nyšt. 😦

Včera som bola na cintoríne dokončiť úpravu hrobu a nepadlo mi to dobre. Hrob mi prichodil napriek veľkej, krásnej chryzantéme pustý, tak som šla dokúpiť menšie chryzantémy, že ich umiestnim po stranách. Ako som vyberala, zistila som, že v jednom kvetináči boli zasadené tri farby.

Okamžite som si spomenula na mŕtve mačiatka z leta a kvetináč som kúpila. Ako som ho dávala na hrob, prišlo mi, že predstavuje mojich rodičov a mňa. Že moje miesto je tiež už tam, pri nich. Že to nie je v poriadku, že sa tu ešte stále flákam.

Uvedomila som si, že práve u mňa prepuká depresia. Moje depresie bývajú v poslednom čase prudké, ale trvajú len tak 30-90 minút, zriedkavo viac. Táto trvala niekoľko hodín, hoci po tej hodine a pol sa zmiernila a prestala som mať chuť prehrýzť si žily.

No a keď som šla spať, chcela som sa ísť porozprávať. Spojenie som dostala takmer okamžite, ale depresia mi neumožňovala vytvárať obrazy alebo prijímať pocity (“anténka” bola zaprasená mojím emocionálnym balastom). Tak som si povedala, že sa presuniem do tu-a-teraz, kde niet bolesti ani nešťastia ani strachu ani iného emocionálneho balastu, a odtiaľ sa pôjdem kontaktovať. I povedala som i urobila.

Plán nevyšiel. Presunula som sa do tu-a-teraz, ostala som sama, len s mojím dýchaním… a pocitom, že niečo nie je v poriadku. Nebolo to sústredené na nič konkrétne – proste to bol pocit, že mi nie je dobre, len tak, z čohokoľvek a ničoho konkrétneho.

Takže nie je pravda, že tu-a-teraz je “čistý” okamih. Čistým sa ten okamih stáva až vtedy, keď my sami sme čistí, zbavení tráum. Tým pádom nie je použiteľný na to, aby sme sa dostali z nášho emocionálneho balastu.

Tolleho si aj naďalej vážim. Za teóriou dokonalého tu-a-teraz mi bude smutno. Ale moje skúsenosti hovoria niečo iné ako teória – a tak to zostane len pekná teória.

Napojiť sa mi nepodarilo, ale nakoniec sa nado mnou zľutovali a začali ma dávať do poriadku cez sny. Snívalo sa mi, že som vyrazila na cestu kamsi, čo bola kedysi moja milovaná destinácia, ale ku ktorej som medzičasom stratila to emotívne puto. Napriek tomu som sa rozhodla naplniť aj tento sen a ísť tam. Potrebovala som sa dostať na letisko do Prahy a nemala som ako. Prišli Matrioshka a jej muž s tým, že ma odvezú, ale nakoniec sme šli pešo a aby sme našli cestu, museli sme riešiť rôzne hádanky. Všetko sa darilo ako po masle, výborne sme sa vzájomne dopĺňali a v istom bode riešenie hlavolamov začalo byť zábavnejšie a zaujímavejšie než nejaká cesta niekam… 🙂

Potom sa mi snívali ešte dva sny s podobným zameraním, hovoriace, že som už takmer v cieli a stačí sa venovať už len ceste a užívať si ju. Takže odpoveď som dostala, len to niečo, čo sa derie na povrch a pôsobí mi pocit, že niečo nie je tak, ako by malo byť, ešte stále nepoznám.

Naposledy, keď som pol roka behala s týmto pocitom, prišli anjeli. Som zvedavá, čo príde teraz. (A potom sa buď poteším, alebo to kúsnem do zadku, ale rozhodne urobím nejaký heroický a úplne zbytočný počin hodný Titana. 😉 )

11 thoughts on “Lož o prítomnom okamihu

  1. Tiež mám rada teóriu prítomného okamihu, ale už dlhšie ju spochybňujem. Kým Tolle hovorí, že nič iné neexistuje iba tu-a teraz, nemôžem sa zbaviť pocitu, že tu a teraz je iba spomienka, obraz. Tu a teraz si nedokážeme uvedomiť, kým neprejde. V tu a teraz je prítomné všetko, čo tvorí našu osobnosť. Ak ho Tolle nazýva “čistý”, dobre, čistý vo význame, že je autentický, náš.
    K depresiám sa nevyjadrujem, je to veľmi intímna záležitosť a nedá sa zovšeobecňovať. Nemusím ti hádam pripomínať, ako treba s depresiou pracovať a ak pretrváva, tak si asi máš tým bahnom zaplávať dovtedy, kým ti nenalezie do uší, do očí, do nosa, skrátka do všetkých otvorov, aby si vedela, ako fajne sa človek cíti, keď nemá nič pod kontrolou 😀

    Páči sa mi

  2. Nuž, Slnce v Škorpiónovi a nedávny nov v tomto znamení, odštartovali “zaujímavú” etapu pre viacerých z nás. Ešte sme len na začiatku a mňa už to prudko nebaví. Čo sa týka tu-a-teraz tak v každom prítomnom okamihu sa plácam vo vlastnom bordeli ako hasič v zaplavenej pivnici. Neostáva len tu-a-teraz čeliť tomu, čo sa dotentovalo a odstraňovať škody, naprávať dôsledky. Nie, moje tu-a-teraz sa mi nepáči a jediné čo ma drží pri sile je, že aj toto sprosté tu-a-teraz bude raz minulosťou.

    Liked by 2 people

  3. Moja definicia bytia v Tu-a-Teraz je, prezivat tento okamih v jeho plnosti. Prezivat to, co tu akurat je – vnimat seba, vnimat okolie, bez myslienkovych skokov do buducnosti a minulosti a z tych si vytvarat teraz.
    Á la: teraz som si tak prastila hlavu o policku (sa stalo predvcerom), ze jejda, strach – co ak nebudem moct ist do prace? => myslienky buducnosti.
    Bytie v tu a teraz: => AUUUUUUUU 😀 a nic – prezivam bolest v jej plnom rozsahu. Este si mozem uvedomit, kde som bola pred 2mi sekundami mojou myslou, ze som si neuvedomila, ze mam nad sebou policku (urcite som nevnimala naplno mna a moje okolie). A toto prastenie sa ma velmi silnym sposobom dostalo spät.

    S neprijemnymi pocitmi to vnimam tak, ze ich pozorujem – som s nimi – a vnimam ich. A vtedy je mozne, ze pridem na to, ze pochadzaju z nejakych minulych spomienok, minulych zazitkov, alebo strachov, obav, ocakavani. A ked na to nepridem, tak necham tak – som v tom pocite, stanem sa nim. Moja skusenost je doposial, ze ak som sa nim stala (niekedy to trvalo aj cely den), tak sa zacal vyjavovat akoby svetly bod, ktory rastol a ten pocit odtlacil, rozpustil, alebo neviem co s nim spravil. Pocit odisiel.

    Liked by 1 person

  4. Vždyť stačí jen obyčejný smutek a pláč
    Bezmezná samota a hluboký vryp
    do rozechvělé duše a touha

    Přes všechna slova
    Přes všechna písma
    Přes všechny pravdy
    Přes všechno dané
    Přes všechno svaté
    Přes všechno nehybné
    Prohlédnout až na dno
    Prohlédnout,
    kde věčností
    Prohlédnout,vine se
    Prohlédnout,
    nejčistší bystřina

    (Oceán, Petr Hons)

    Liked by 2 people

  5. Ruiz pekne rozpráva o našom príbehu a o našich lžiach o ňom. Vraví, že jediný príbeh, ktorý poznáme, je ten náš a aj o ňom z 95% klameme sami sebe, pretože väčšina “slovníka”, ktorý používame (termín vs. udalosť/poznanie) nieje náš (chýba nám poznanie) a len sme ho prevzali od niekoho iného, t.j. nevieme čo vlastne znamená, resp. sme to zabudli, prepísali, vymazali, odmietli.
    Termíny ako napr. pes a mačka, sú väčšinou jednoduché a zdieľame ich, takže tam sa na pravde vieme zhodnúť relatívne jednoducho, ale napr. láska je termín náramne zaujímavý, alebo taká sebaúcta, či dobro a zlo. Kde je odtiaľ také tu a teraz, ktoré nikto z nás podľa mňa nepozná a len sme o ňom sprostredkovane počuli, alebo čítali.
    Pravda je pre mňa fascinujúci zážitok, ktorý sa v mojom vnímaní dá vnímať iba z pohľadu tu a teraz. Mám bolesť = nie som v poriadku a má to niekde príčinu (kauzalita), resp. možno neviem byť ešte dostatočne v tu a teraz, aby tento vnem nebol potrebný, neviem.
    Ak by bola pravda, čo som teraz napísal, znamenalo by to možno, že všetka nepohoda je potrebná, na rozpoznanie stavu mimo tu a teraz a teda, že sa vďaka tomuto poznaniu nepohody všetci snažíme/môžeme vrátiť do prítomného okamihu. Možno by sme tu a teraz potom mohli volať aj okamih poznania boha v nás a nás v bohu.
    Čo mi môj slovník prevzatých termínov väčšinou vraví je, že nevyhovujem, nepatrím sem, skrátka nie som dokonalý taký, aký som. Dokonale opisuje, ako by som ja (alebo svet) ako dokonalý mal vyzerať a je tak nednesený/prísny, že túto skutočnosť mám veľký problém dosiahnuť. Zatiaľ sa mi to ešte nepodarilo a Ruiz o tom vraví, že sa to nedá, ale to je fuk. Sme vďaka nášmu slovníku nastavený na dosahovanie a to je naozaj veľmi zaujímavé.
    Keď chápem, že som nedokonalý – nie som boh (čo je lož), môžem začať pátrať po dokonalosti – po bohu a keďže to nie je “pravda”, môžem hľadať nekonečne a v tom okamihu keď uverím, že nie som dokonalý, môžem začať tvoriť svoju nedokonalosť – blokády, bolesť, oddelenie, nedostatok a toto sa učíme od malička. Nečudo, že potom ak tento proces chceme obrátiť, boríme sa s prekážkami typu, čo je to vlastne tá pravda?, resp. kto som?…
    Sun držím palce a verím, že vieš presne čo máš spraviť a že to aj robíš…práve teraz 🙂

    Liked by 2 people

  6. Nuz je mozne ze Tolle si pamata len tie tu a teraz v ktorych smutok a nestastie necitil. Tie ostatne v ktorych ich citil, asi rovno zabudol. Bohvie. Jak moze niekto tvrdit ze to a hento v tu a teraz neexistuje, co uz vsetky tu a teraz zazil? Kazde tu a teraz je ine. Na tu a teraz ziadne teorie a zovseobecnenia neplatia, kedze tu a teraz je extrem konkretnosti, tak Tolle nech si v klude preziva tu a teraz a nech nekoncipuje teorie.

    Liked by 2 people

  7. …podľa mňa veľmi dobrá téma na článok táto sonda do tvojho vnútra Hela, pretože podobné myšlienky a emócie sa z času na čas pokúšajú asi o každého z nás, aj keď hĺbka prežitku a následky sú samozrejme veľmi individuálne. Jediné s čím nesúhlasím je úvodný titulok : LOŽ O PRÍTOMNOM OKAMIHU. Prinútilo ma to znovu siahnuť po Tolleho knihe : Sila prítomného okamihu, a zbežne ju prelistovať. Autor tam nikde nespomína , že by Tu a Teraz bezpodmienečne muselo existovať ako stav bez nešťastia, smútku, nespokojnosti, teda tak, ako si ho hľadala. Tento stav sa dostaví až na základe toho, ako vieš prítomný okamih uchopiť a dáva tam na to aj návody :

    ” Neustále sa sústreďte na prítomnú chvíľu, hlavne na svoje vnútorné rozpoloženie. Keď je v ňom hnev, mali by ste vedieť, že tam je. Keď je prítomná žiarlivosť, obranný postoj, nutkanie hádať sa, potreba mať pravdu, alebo emočná bolesť v akejkoľvek podobe – nech je to čokoľvek, snažte sa vedieť, že to tam je a toto vedomie si podržte. ”

    ” Zamerajte pozornosť na svoje pocity. Uvedomte si, že ide o telo bolesti. Prijmite, že tam je. Nerozmýšľajte nad tým – nedovoľte, aby sa pocity zmenili na premýšľanie. Neposudzujte, neanalyzujte, nevyvodzujte z toho svoju osobnosť. Buďte vedome prítomní a buďte naďalej pozorovateľom toho, čo sa vo vás deje. ”

    ” Nehľadajte nijaký iný stav , než ten, v ktorom práve ste, inak vyvoláte odpor. Odpustite si to, že ste nenašli pokoj. V okamihu, keď úplne príjmete svoj nepokoj ,premení sa na pokoj. Všetko, čo plne akceptujete, vás privedie k pokoju. To je zázrak odovzdania sa. Keď príjmete to, čo je, každý okamih je ten najlepší. To je osvietenie. ”

    ” V odovzdaní sa je obsiahnutá jednoduchá, ale hlboká múdrosť, ktorá spočíva v podvolení sa a nie odporovaní prúdu života. Prúd života môžete zažiť jedine teraz, odovzdanie sa teda znamená bezpodmienečne prijať prítomný okamih. Znamená to vzdať sa vnútorného odporu voči tomu, čo je.”

    ” Ak už máte nejaké skúsenosti, tak viete, že veci dosť často nevychádzajú. Práve v takýchto chvíľach je potrebné trénovať odovzdanie, ak chcete zo svojho života odstraniť bolesť a zármutok. Prijatie reality vás okamžite oslobodí od stotožnenia sa s mysľou a opätovne vás spojí s bytím. Odpor je myseľ. ”

    Toto je niekoľko citácií, samozrejme vytrhnutých z kontextu, ako ukážka toho, že preladenie sa do Tu a Teraz v stave, keď nám je šoufl, nie je spočiatku žiadne jednoduché prehodenie výhybky, ale práca, práca, práca. Ja osobne mám husiu kožu hlavne z toho odovzania sa, lebo za seba môžem povedať, že ak bude vo vesmíre niečo ako posledné hniezdo odporu a bašta rebelantov, bude to v mojej hlave :o))))

    A ešte jednu citáciu si dovolím v tento preddušičkový čas : ” V skutočnosti nič neumiera, iba mená, formy a ilúzie ” ( E.Tolle )

    Skúsme si to každý v duchu povedať, až budeme za pár dní zapaľovať za niekoho sviečku :o)

    Liked by 5 people

    • Raz som sa započúvala do spevu vtáka. Veľmi intenzívne, zabudla som na celé okolie. A neskôr som počula v hlave rozhovor medzi mnou a vtákom:
      – ďakujem, liečil si ma svojím spevom, bez toho, aby si si toho bol vedomý. Len preto, že si robil to, čo ti prináša radosť
      – ty si ma liečila svojím vnímaním, liečila si nás oboch

      Vtedy mi prvý krát intenzívne doklikla sila prítomného okamihu: vedomé vnímanie = liečenie (to slovo liečenie myslím obrazne, neviem to ale ináč preložiť). Vnímanie toho, čo je, toho, kto som, čo cítim a prežívam.

      A to mi asociuje aj moju za posledné obdobie dosť intenzívne riešenú otázku dôvery s vyplavením kadečoho, čo som tiež myslela, že už neustojím a chcela som radšej nebyť..
      Dôvera v seba, v Život, že všetko je práve tak, ako má byť, že je to práve v tomto okamihu takto to najlepšie.. Dôvera v seba, že si môžem dovoliť ten prítomný okamih prežiť s tým, čo mi práve prináša.
      Minule som sa stretla s formuláciou dôvery: som otvorená – prijímam, prežívam, odovzdávam, ďakujem.
      Robila som ju spolu so 4 dobami dýchania a bola to fakt sila.
      Nechať cez seba prúdiť Život, nebáť sa ho vedome (teda nechať Boha vo mne, nech vníma) aj prežiť so všetkým, čo patrí k môjmu Človečenstvu (ľudská láska i nenávisť, radosť i hnev, eufória i depresie, skákanie i pády na kolená..) a odovzdať ten prúd, ktorý je pozmenený aj mojou energiou zas ďalej…

      Liked by 4 people

  8. Nedorozumenia, spôsobujú chaos a keď neviem, čo sa vlastne deje, o čom sa hovorí, neviem ani zaujať stanovisko – nerozumiem – nevyhovujem. Najväčšou prekážkou je v tejto situácii pre mňa práve chýbajúca priama skúsenosť a keďže z nejakého dôvodu túžim porozumieť (možno je to program, ktorý vraví, že to tak vždy treba, možno za každú cenu – vtedy vyhovujem), tak sa nútim do predpokladu, ako by to asi mohlo byť myslené a vtedy vzniká moja lož o príbehu niekoho iného a zároveň aj o tom mojom.
    Ja som spokojný, lebo som vyhovel programu a “pochopil som”, alebo som možno ten príbeh aspoň spochybnil, že nedáva zmysel a tak nebolo vlastne čo chápať.
    Je pozoruhodné, že toľko krát neviem len tak počúvať a čakať na reakciu z vnútra bez toho, aby som to nespracovával do mojich myšlienkovo-vizuálnych predstáv a posudzoval. Potom keď aj príde vnútorná múdrosť – vnútorný hlas intuície, pokladám to za moju myšlienku a vlastne sa sám v sebe nevyznám…opäť o dôvod viac o sebe zapochybovať 😀
    Toto je aspoň u mňa ako keby spúšťač veľkej časti vnútornej nepohody…pochyby a sebe. Robím to dobre? Má to takto byť? Znova a znova sa obraciam na moje okolie a s prosebným pohľadom v očiach očakávam potvrdenie pre svoje konanie. Pozitívne ohlasy zbožňujem a tie negatívne nenávidím. Som na nich všetkých závislý. Je to pre mňa niekedy dosť náročný proces toto preprogramovávať. Preto predpokladám, že od istého momentu chápem modelu bojovníka. Čo ale štartuje bojovníka vo mne? Sebadôležitosť? Ego? Týchto skôr vnímam ako “protipól” bojovníka. Pre toto je možno potrebné, aby bojovník bol. Ak nebude dôvod pre protipól, nebude možno dôvod ani pre bojovníka.
    V mojom vnímaní naštartovala vo mne bojovníka práve vnútorná múdrosť – intuícia. Môj bojovník je veľmi hlboko odhodlaný a nebojí sa ničoho – presný protiklad môjho lživého príbehu o mne. Nechápem odkiaľ pramení jeho sila, ale je ako keby bezodná. Ak mu dovolím konať, ide všetko veľmi jasno. Môže to byť náročné, ale je to jasné a ak sú tam pochyby, tak len veľmi okrajovo a bojovník ich veľmi rýchlo pacifikuje. Pochyby prichádzajú, keď sa ozýva minulosť a bojovník vie existovať iba v prítomnosti…preto sa zatiaľ až tak často nevídame, ale zato sú naše stretnutia vždy nezabudnutelné 😛
    Prečo je bojovník potrebný? Ja ho vnímam ako nástroj narovnávania pravdivého obrazu reality – príbehu o mne. Robí to nekompromisne, s nekonečným odhodlaním a to mi práve tak veľmi pripomína môj obraz japonského bojovníka – samuraja.
    Keďže môj lživý príbeh o mne a o svete je ale tak rozsiahly a do detailu prepracovaný – pokrivený, je potrebné veľké úsilie a možno aj čas na “opravu” – narovnanie tohoto príbehu. Moje pochybnosti o mne a zároveň očakávania toho, aký by som mal byť, sú také veľké, že splniť ich nie je takmer možné a tak mám veľký priestor objavovať svoju nedokonalosť a prežívať/vnímať svoje pochybnosti o sebe a tým aj o svete. V podstate ako keby každá téma končila u bojovníka. Je jedno, či ide o pravdu, lásku, silu, či radosť, bojovník má ako keby lieky na všetky pochyby, krivdy a bolesti, ale spracováva ich väčšinou jednu po druhej a vtedy sa u mňa niekedy objavuje ako keby melanchólia z netrpezlivosti. Najhoršie je to, keď sa objaví prekážka, ktorá je naozaj bolestivá a zdanlivo neprekonateľná, ale bojovník je pripravený jej opäť nebojácne čeliť a opraviť môj pohľad na ňu, len že ja sa bojím, že nemám dosť sily, že tá prekážka je priveľká, ale bojovník dychtí po tejto konfrontácii, po tom momente, keď sa potenciál strachu úplne vynuluje, čas sa úplne zastaví a vznikne len vnímanie a sním spojené poznanie – vznikne prítomný okamih 🙂
    Môj odpor voči konfrontácii nemá dostatočnú silu, aby mohol zotrvať, lebo je ilúziou a ja to niekde hlboko vo vnútri viem a tak sa krôčik – po krôčiku približujem, až nakoniec dôjde k momentu konfrontácie a je to vždy veľká oslava a sila…som tam JA!

    Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s