“Môžeš si pritiahnuť len to, čo je v tvojom vibračnom poli. Nedokážeš fyzicky zažiť nič, čo by si k sebe vibračne nepritiahol. To sa týka tých zlých zážitkov rovnako ako tých nádherných. Budeš sa musieť naučiť akceptovať vzťahy a skúsenosti ako to, čo sú. Ľudia a skúsenosti slúžia ako odraz, ktorý ťa má naučiť niečo o sebe. Ak niekto povie niečo, čo sa ťa dotkne, tak len preto, že tvoje vibračné pole obsahovalo niečo, čo bolo treba osloviť.” — Michael Forrester

(You can only attract what is within your vibrational field. There are no experiences that you can obtain in physical form without attracting them from a vibrational perspective. That includes the most horrific experiences and the most beautiful ones. What you will learn to do is accept relationships and experiences for what they are. People and experiences serve as a reflection to teach you something about yourself. If somebody says something that offends you, it is because your vibrational field contained an element that needed to be addressed.)

Chápem princíp a tiež ho tak poznám, ale nepáči sa mi formulácia. Pripomína mi moje pôvodné vnímanie channelingu. Iní ľudia nehovoria veci preto, že ich my potrebujeme počuť. To by bolo poriadne “sebastredné” vnímanie, nie? 😛 Iní ľudia proste hovoria veci. Bodka. Hovoria ich preto, že ich z nejakého dôvodu potrebujú povedať, nie preto, že my ich potrebujeme počuť… Ak ich však počuť potrebujeme, dôjde k “vibračnej rezonancii” (entrainment) s naším energetickým poľom – a to v nás vyvolá nejakú emóciu. Nie “oni vyprovokujú”, ale “my zarezonujeme”.

Nedávno som videla video o jednej kočke, ktorá nemala ruky. Ukazovala, ako celkom bez rúk sa oblieka, umýva, líči, šoféruje, píše listy… a to všetko s úsmevom na tvári. Fakt, ktorý by niekoho odpísal na celý život, ona berie ako “menej príjemnú skutočnosť”, ktorá jej však nijako nebráni žiť kvalitný život.  “Narodiť sa bez rúk” alebo “prísť o ruky” je fakt. Ako sa s tým vysporiadame, závisí od toho, na čo u nás vibračne narazí a čo sa mu podarí rozozvučať. Ale “neprišli sme o ruky” preto, aby sme sa niečo naučili… Prišli sme o ruky, pretože to nastalo, a možno sme sa vďaka tomu niečo naučili – alebo aj nie… Veci sa dejú a je na nás, nakoľko zostaneme ich obeťou, alebo ich dokážeme premeniť na “lekcie”. Či zarezonujú s našou vnútornou silou, alebo s našou vnútornou slabosťou.

Ľudia pre nás nie sú “zrkadlá”. Ľudia sú ľudia. “Zrkadlami” ich robíme až my sami.