Včera som našla na fejsbúku toto od Jeffa Fostera a bol to pre mňa dobrý preplesk pri tom, ako ma dualitné vnímanie iných ľudí ešte stále rozčuľuje…
Nedualita: Živé učenie
Nedualita nie je anti-dualita – aké dualistické by to bolo! Nezavrhuje ani nepopiera úžasnú rôznorodosť prejavov zhmotnenia – všetky tie nespočetné miliardy prejavov prijíma a akceptuje tak, ako oceán nepopiera svoje vlny, ale ich miluje na život a na smrť, až kým už nie sú „vlnami“; v ich nespočetných, nádherných a komplexných prejavoch sa stávajú znova práve oceánom.
A takto to „spirituálne prebudenie“, o ktorom hovoríme, nie je špeciálny stav odpútanosti od sveta, nie je to život popierajúca filozofia… Nie, je plne v kontakte so svetom aj napriek tomu, že tento „svet“ je v konečnom dôsledku len sen a zdanie. Zakotvení v hlbokom poznaní, kto skutočne ste, ste slobodní, konečne slobodní, a môžete sa naplno vrhnúť do tohto snívania s otvorenými očami, do tohto tajuplného, transparentného sveta, voľný pádom rovno po hlave sa noriac do relatívnych realít života, tohto vzácneho daru – do hlbokých, intímnych vzťahov, do práce, umenia, rodinného života, lásky, dobrodružstva, obetavosti, skúmania, do tajomstiev tela a tajomstiev samotnej smrti – až kým už neexistuje rozdelenie na „reálne“ a „nereálne“, „svet“ a „neprítomnosť sveta“, „osoba“ a „neosoba“, „dualita“ a „nedualita“, ba dokonca ani „život“ a „smrť“… Až kým nezostane len Jedno a Advaita („nie-dve“) sa stáva žijúcou, dýchajúcou realitou a nie abstraktnou filozofiou alebo chytrou, upokojujúcou hrou so slovíčkami pre tých, ktorí sa už cítia v pohode.
Nepoznám nijakú inú Advaitu len tú, ktorá je nedeliteľne spojená s každodenným životom, s rúbaním dreva a nosením vody. (Tu sa opiera o citát, ktorý behá pravidelne po fejsbúku: „Pred osvietením: rúbeš drevo a nosíš vodu. Po osvietení: rúbeš drevo a nosíš vodu.“ 🙂 ) Nepoznám inú Advaitu ako tú, ktorá drží ruku môjho roztraseného otca, keď sa snaží prejsť cez zamrznutú cestu. V tomto kontakte. Značí byť tu. Je to otvorenosť. Prepojenie, sústavné prepojenie, prepojenie naveky. A pripravenosť. Nedualistický fundamentalista teraz namietne: „Kto je otvorený? Kto je pripravený? Čí otec? Aká cesta? Koho to zaujíma? Všetko je to len chlievikovanie!“ A totálne tým nepochopil pointu. Ale dokonca aj toto je súčasťou tejto nevysloviteľnej lásky…
Tak oki, idem si dať pozor, aby sa zo mňa nestal „fundamentalista“. 🙂 Koniec s pindaním. Keď niekto potrebuje dualitu, nech si ju má. Keď z tejto pozície potrebuje poúčať mňa, tak nech si svoju potrebu naplní. Zo mňa neubudne… 🙂 Teda, pokiaľ ešte viem, kto je to „ja“… 😛
Pridaj komentár