Porozprávaj to do existencie – skladanie a rozbíjanie našich príbehov

sny-zrcadloVšetko začalo na fejsbúku obrázkom, ktorý hovoril:

“Porozprávaj to do existencie.”

A keď som otvorila Ruiza, naďabila som na pasáž o tom, ako nám slovo a reč zhmotňuje celé svety. Idem prerozprávať:

Zažívame veci – a pomocou jazyka sa snažíme nájsť zmysel v tom, čo sa nám deje.

Pomenovávame všetko, čo zažívame. Vyberáme slová ako symboly pre zažité – a tieto slová potom dokážu v našej hlave vyvolať celý príbeh. Samotné slovo “kôň” dokáže v našej mysli vytvoriť živý obraz. Slovo “ploštica” v nás vie vyvolať pocit odporu. A niektoré slová, napríklad “Terminátor”, nám v mysli vyvolajú dokonca celý príbeh alebo sériu príbehov, vlastne celý alternatívny svet.

Slovo v našej mysli vyvoláva obrazy. Vyvoláva komplexné predstavy. Vyvoláva pocity. Všetky presvedčenia, ktoré máme v mysli uložené, sú uložené prostredníctvom slov. Štruktúra nášho jazyka ovplyvňuje to, ako budeme vnímať celú našu realitu – na čo sa sústredíme a aký dôraz tomu budeme pripisovať. Všetci už poznáme tých povestných 40 slov pre vyjadrenie snehu u Eskimákov. Dánsky jazykovedec Jespersen napríklad zaviedol pojem “mužské” a “ženské” jazyky – jedny opierajúce sa o prehľadnosť, logiku a jasnú štruktúru, druhé emotívne. Asi netreba hovoriť, kam patrí slovenčina (a s ňou ostatné slovanské jazyky) – vieme zdrobniť emóciu na tisíc spôsobov, ale ani divá sviňa nezistí, ktorý dej prebiehal pred ktorým a či v minulosti už bol ukončený alebo trvá dodnes…

Takže na jednej strane máme slová ako prostriedok zhmotňovania. Na strane druhej máme vieru (ruizovská verzia toltéckeho “úmyslu”), ktorá vdychuje život všetkému, čo sa rozhodneme uveriť. Keď s nejakou predstavou súhlasíme, prijmeme tú predstavu bez tieňa pochybnosti a predstava sa stáva našou súčasťou. Ak s predstavou nesúhlasíme, naša viera/úmysel sa o ňu neopiera a my ju jednoducho pustíme z hlavy. A tak všetky naše predstavy existujú len preto, že sme sa rozhodli im uveriť, že sme do nich vložili náš úmysel. A práve viera je tá vec, ktorá drží celú tú konštrukciu zo slov a predstáv pohromade a dodáva zmysel celému nášmu príbehu.

Ako to funguje? Ľudské zmysly registrujú milióny informácií, ale ľudské vedomie nenarába so všetkými týmito informáciami, ale len s tými, ktoré sme si na základe našich presvedčení, nášho slovníka a našej viery z nich vybrali. Inými slovami, sústreďujeme sa len na to, čomu veríme. Vnímame to, čo sme sa rozhodli vnímať. Tomu hovoríme “pozornosť”. Na čo upriamujeme našu pozornosť, to si z tej neprebernej kopy informácií vyberáme a to vnímame, kým ten zvyšok putuje do prúteného archívu.

Pozornosť používame aj na to, aby sme odovzdávali naše predstavy ďalej, a aby sme prijímali predstavy iných. Tým, že upútame niečiu pozornosť, otvárame komunikačný kanál, cez ktorý vysielame i prijímame. Takýmto spôsobom učíme a učíme sa.

Všetky naše presvedčenia vytvárajú konštrukt, ktorý nám hovorí, kto sme – ktorý nám ukazuje, čo sme sa o sebe rozhodli veriť. Je to naša “ľudská forma” – podoba, ktorú sami sebe dávame. Nie naše telo, ale všetko, čo interpretujeme ako “ja” – naše myšlienky, city, pocity, zážitky, vzťahy. Je to všetko, čo si predstavujeme pod “byť človekom”, a špeciálne “byť sebou”. Je to to, s čím sa identifikujeme. A to, s čím sa identifikujeme, podmieňuje celý náš príbeh – to, čo sebe rozprávame o svete a o nás, i to, čo iným rozprávame o svete, o nás a o nich.

Aby sme nad tým nemuseli dlho špekulovať a neuberalo nám to z našej energie, vytvárame si rutiny, automatizované reakcie a automatizované interpretácie. To je to, čomu hovoríme “autopilot“. Autopilota potrebujeme na to, aby nám pomáhal hrať v našom živote tú rolu, s ktorou sme sa identifikovali. A v podstate rola, s ktorou sa identifikujeme, ako jediná stojí medzi nami s našimi neobmedzenými schopnosťami.

Ale naša ľudská forma nie je priamočiara. Má dve vrstvy – povrchovú a podvedomú. Len preto, že si povieme “ja to dokážem”, ešte nemusíme všetko zvládnuť. Na povrchu si môžeme hovoriť čokoľvek; pokiaľ naše podvedomie má iné predstavy, bude podkopávať naše snahy. Napríklad ak naše podvedomie funguje podľa predstavy “ty si teda kvalitný babrák, ale doteraz sa ti to podarilo pekne pred ostatnými skryť”, tak nám táto predstava nepomôže dosiahnuť to, čo na povrchovej úrovni “chceme”. Ústa hovoria jedno, podvedomie si myslí niečo iné.  A naše vedomie je len zlomok nášho podvedomia… Výsledok je jasný – väčší berie. Sabotujeme sami seba.

Preto afirmácie nefungujú zakaždým. Ak narazia na protichodné vnútorné presvedčenie, nezaberú. Len zbožnými želaniami samotnými sa nedokážeme zmeniť. Ak sa chceme zmeniť, musíme si poupratovať vovnútri, vyťahať na svetlo božie všetky naše obmedzujúce presvedčenia, preskúmať ich opodstatnenosť a ak tam nijaká nie je, proste ich vynulovať.

Pamätám sa, ako sa ma jeden z mojich žiakov spýtal: “Miguel, prečo je také ťažké zmeniť svoje presvedčenia?” A ja som mu povedal: “Nuž, rozumieš konceptu, že to, čo o sebe veríš, nie je pravda – že je to len príbeh. Rozumieš tomu veľmi dobre, ale neveríš tomu. A v tom spočíva rozdiel.  Ak tomu skutočne uveríš, ak do toho vložíš svoj úmysel, vtedy sa zmeníš.”

Začnime tým, že sa pozrieme na hlavného hrdinu nášho príbehu tak, ako keby sme to neboli my, ale niekto celkom neznámy. Celý náš životný príbeh je ako kniha o nás. Odpútajme sa od deja a poďme sa pozerať, ako sa ten dej dáva dohromady. Celkom bez emócií si rozoberme, čo s čím súviselo, čo čo zapríčinilo a čo k čomu viedlo. Proste si z nášho života urobme výskumnú úlohu a sami sa presuňme do roly vedca, ktorý celú tú zlepeninu skúma pod mikroskopom. V danom okamihu máme len oči na pozeranie. Pozrime sa na náš príbeh bez emocionálnych pripútaností a zistime, čo v ňom škrípe.

Slepá viera z nás robí fanatikov, ktorí vnucujú iným svoje vlastné presvedčenia bez ohľadu na to, o čom sú presvedčení tí iní. Nepotrebujeme vnucovať to, v čo veríme. Môžeme rešpektovať každý to svoje a to, že každý snívame svoj vlastný sen, ktorý nemá nič spoločné so snami tých druhých.

Každá filozofia sa snažila vyjadriť symbolmi niečo, čo sa ťažko podáva slovami. Majstri vnímali pravdu a vytvorili príbeh, ktorý túto pravdu vysvetľoval. Tento príbeh tvorili na základe vlastných postojov a presvedčení. Z príbehu sa stala mytológia a ľudia, ktorí nijakí majstri neboli, okolo nej vytvorili všetky tie povery a báchorky. Preto neverím idealizovaným hrdinom a guruom My sami sme svoji vlastní hrdinovia, svoji vlastní guruovia.

Reklamy

One thought on “Porozprávaj to do existencie – skladanie a rozbíjanie našich príbehov

  1. Je to vlasne nieco ako ked kazdy zije vo svojej bublinke vytvarame si vlastnu realitu osoby veci a diania okolo nas vnima kazdy jedinecne preto ked napriklad dvaa ludia sedie v kine pozru si film kazdy vidi ine detaily lreto sa ani ich opisi nezhoduju je to ako hra na telefon ludia si suskaju od prveho k poslednemu a je vtipne ako sa to potom nezhoduje s tim co bolo na zaciatku a to koli tomu kolko jednotlyvych ,,eg”sa do toho zapojilo

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.