Dnes sa vraciam späť k toltékom, a to cez pasáž z knihy Armanda Torresa o jeho stretnutiach s Castanedom. Nie je to doslovný preklad, skôr voľné prerozprávanie:

Hoci ho vysvetľoval, zostávalo stalkovanie v mojich očiach aj naďalej jednou z najtemnejších tém celého učenia. Za posledné roky som zvládol niektoré z ostatných cvičení, napríklad rekapituláciu a vnútorné ticho; dokonca som aj sníval. Ale keď som sa pokúšal stalkovať, mal som len veľmi náhodné výsledky a najčastejšie som sa cítil iba na smiech.

Carlos si zjavne uvedomoval moje snahy, pretože ma jedného dňa zavolal a povedal mi:

“Neprekomplikuj to. Dovádzaš učenie do absurdnosti. Ak chceš stalkovať, pozoruj sám seba. Sme vynikajúci lovci, striehnutie/stalkovanie ovládame od prírody. Keď na nás doľahne hlad, zbystríme svoje zmysly; deti zaplačú a dosahujú tak to, čo chcú; ženy si ulovia muža a muži sa doťahujú navzájom, švindľujúc v podnikaní. Stalkovanie je schopnosť, že ti prejde to, čo chceš.

(Dnes by sme tomu povedali “emočná inteligencia” a “asertivita”. 😉 )

Ak začneš byť vnímavý voči svetu, v ktorom žiješ, porozumieš, že už samotná bdelá ostražitosť je istý spôsob stalkovania. Príde nám to také prirodzené, že si to ani neuvedomujeme, pretože sme sa tomu naučili oveľa skôr, než sme si vytvorili schopnosť rozlišovať a deliť. Avšak všetko naše konanie, aj to najľudomilnejšie, v sebe obsahuje loveckého ducha.

Jednoduchý človek si neuvedomuje, že stalkuje, pretože sa na ňom podpísala socializácia.  Je presvedčený, že jeho existencia je dôležitá, a tak jeho konanie slúži na podporu jeho sebadôležitosti, ale nie na rozšírenie jeho vnímania.”

Dodal, že jednou z čŕt sebadôležitosti je skutočnosť, že nás zrádza.

“Dôležití ľudia netečú, ale sa nafukujú, predvádzajú svoje úžasnosti a chýba im svižkosť a rýchlosť, potrebné na to, aby sa kryli.

Ich energetická obálka je príliš tvrdá a pružnosť dosahuje až vtedy, kedy už niet čo brániť.

Metóda bosorákov spočíva v tom, že sa sústredia na svoju každodennú realitu, ale novým spôsobom. Miesto toho, aby len zbierali informácie, snažia sa zhutniť svoju energiu. (Tu si spomínam na Gabriela, ako mi vravel, že energiu treba zhutňovať. Veliký, prepáč, že kedy-tedy zapochybujem o tvojej existencii… 😳 ) Bojovník je niekto, kto sa naučil pozorovať sám seba a nemá potrebu predvádzať iným tú obrovskú, nespratnú výkladnú skriňu. Nikto ho neprečíta, ak to on sám nechce, pretože sa už na nič neupína. Už prekročil fázu lovca, pretože sa naučil smiať sám na sebe.”

Porozprával mi, ako ho jeho učiteľka, dona Florinda Matus, naučila byť nenápadným.

“Presne v tom čase, keď zo mňa moje knihy urobili bohatého človeka, poslala ma opekať hamburgery do diaľničného bistra! Roky som pracoval s vidinou svojich peňazí a bez možnosti minúť ich. Povedala mi, že ma to naučí nestrácať rozumný uhol pohľadu. A veru som sa naučil!

O nejaký čas po tom som dostal novú príležitosť stať sa neviditeľným. Priniesol som do priateľovho domu nejaké kaktusy a začal som ich sadiť, keď tu sa objavili dvaja reportéri z The Times, ktorí ma už dlhý čas hľadali. Mysleli si, že som záhradník, a spýtali sa na vlastníka domu. ‘Zaklopte tu,’ povedal som im a ukázal som na dvere. Môj priateľ sa objavil a povedal im: ‘Nie, nevidel som ho,’ a reportéri odišli špekulujúc, kde sa ten Castaneda zasa zašil.”

Pokračoval, že keďže problém sebadôležitosti je vec čisto osobná, každý bojovník by si mal prospôsobiť učenie na svoje vlastné podmienky. Preto sú stalkovacie techniky také pružné. Tréning je však rovnaký pre všetkých a sústreďuje sa na to, aby sme sa zbavili umelo vytvorených rutín a nadobidli sme dostatok disciplíny, aby sme rozoznali príznaky úmyslu. Oboje predstavuje pre charakter človeka skutočný pokrok.

Najlepší spôsob, ako nadobudnúť takýto stupeň disciplíny, je dostať sa do činenia s tyrančekom.

(Česi tomu vraj hovoria tyran-prďola. Môžem vám podpísať, že keď ste s ním v kontakte, rozhodne nemáte pocit “prďolu”. Dokonca ani môj preklad “tyranček” nie je udržateľný. Nejde o malosť tyrana, ale o malichernosť našej predstavy, že ide o “tyrana”. Svojou nepružnosťou vnímania mu dodávate dôležitosť, máte pocit bezmocnosti a neskutočnej neschopnosti niečo so situáciou urobiť… Takže figu “prďola”, ale skutočný, hnusný ksicht– až kým si neuvedomíme, že je to vlastne chudák a ten ksicht sme my. 😕 )

Na moje dobiedzavé otázky porozprával, že tyranček je ktosi, kto nám znemožňuje žiť tak, ako to dokážeme. V minulosti nám takíto ľudia mohli aj fyzicky ublížiť alebo nás dokonca zabiť; dnes už tento typ tyrančeka prakticky neexistuje. Avšak v závislosti na vysokej miere dôležitosti, ktorú sami sebe pripisujeme, hocikto, kto nás dožiera alebo trápi funguje ako tyranček. A my by sme sa tyrančekovi nemali vyhýbať, ale mu čeliť – vlastne nie jemu, ale našej vlastnej hlúposti.

“Tyranček je potrebný, pretože väčšina z nás je príliš lenivá na to, aby sa menila vlastnými silami. Tyranček uvoľňuje fixáciu “ja”, ukazuje nám veľmi rukolapne na situáciách naše zraniteľnosti a núti nás uvedomiť si pravdu – že nie sme dôležití. Ak sa ho chceme naučiť zvládať, potrebujeme si zdokonaliť naše stalkovanie.

Tyranček je pre túto úlohu taký dôležitý, že bosorácki učni bývajú posadnutí ich vyhľadávaním. A keď bojovník nájde nejakého takého, s ktorým si môže merať sily, dostavuje sa úprimná vďačnosť.

(Tu mi čosi začína rezonovať… Počkajte, nemala som ja komplex “úžasní mladí muži”? 😉 Kým im prepožičiavam dôležitosť, pretože som sama tak úžasne sebadôležitá, dovtedy mi lezú na nervy. V tom okamihu, ako si uvedomím, že je to len nevýkonnejší jedinec, ktorý nedokáže z vlastnej sily inak, zmením svoj prístup a ksicht prestáva byť ksichtom…)

Tyrančekov je “riná plť”, to, čo chýba, je naša ochota čeliť im, vstúpiť s nimi do vzťahu tým, že ich začneme stalkovať a rozčuľovať, vystavujeme sa ich nevraživosti a súčasne plánujeme, ako s nimi vykýveme. Miesto toho najčastejšie utekáme pred situáciami, ktoré nám pôspobia bolesť, hnev, podráždenie alebo zmätok, čím strácame jeden z najcennejších nástrojov, ktoré od Ducha dostávame.”

“Ako vyzerá stratégia, ako týmto nepriateľom čeliť?”

“Predovšetkým na nich nesmieš nazerať ako na nepriateľov (a to som sama vyslovila skôr, než som si prečítala Castanedovu reakciu 😉 ); sú to tvoji nedobrovoľní spojenci, z ktorých máš prospech. Nestrácaj zo zreteľa, že nebojuješ o svoje ego, ale o energiu. Dôležité je vyhrať, nie, aby ten druhý prehral. Tyranček to nevie a to je jeho slabina.

Ja som mal výsadu viackrát mať do činenia s tyrančekmi, hoci nikdy som nemal takú úchvatnú zrážku s nimi ako môj učiteľ.”

Porozprával mi, že keď začalo jeho učenie, najväčšie problémy pri stalkovaní mu pôsobila netrpezlivosť. Aby mu pomohol, požadoval od neho don Juan, aby sa spriatelil s človekom, čo žil v starobinci.

“Keď som sa s ním stretol, ukázalo sa, že je to zlostný starý muž, ktorý každému rozprával, ako v svojej mladosti, niekedy v dvadsiatych rokoch, bol svedkom mimoriadnej udalosti. Sedel v talianskej kaviarničke, keď tu zastavilo pri nich auto, z neho vystúpili muži so samopalmi a začalo kaviarničku ostreľovať. Starček mal šťastie, skryl sa za stoly a tak sa vyhol poraneniu.

Tento príbeh zjavne predstavoval jediný poklad v živote starčeka. Na rozdiel od svojho okolia si starík už nepamätal, komu príbeh porozprával, a tak ho rozprával stále znova. Musel som to trpieť celé roky. Zakaždým, keď som dorazil do starobinca, zdrapil ma za ruku a spýtal sa: ‘Už som ti rozprával, ako na mňa zaútočili gangstri?’

Bolo mi ho ľúto, pretože mi akosi pripomínal moju neistú budúcnosť. Na konci som však mal dosť; vrátil som sa k donovi Juanovi a povedal som mu: ‘Už nedokážem toho staríka zniesť! Vytáča ma do nepríčetnosti! Načo ho mám ešte navštevovať?’

Ale don Juan bol neústupčivý; prikázal mi, že od toho dňa budem staríka v domove navštevovať denne, alebo sa môžem so svojím učením uňho rozlúčiť.

Pod tlakom jeho hrozby som zozbieral všetku svoju trpezlivosť a snažil som sa úlohu dotiahnuť do konca. Niekedy som fantazíroval, že starík nie je to, čo sa zdá. To mi dodávalo odvahy pokračovať. Jedného dňa som došiel do domova a dozvedel som sa, že starík zomrel.”