Nebuďme odrazom nevyrovnanosti iných

Dnešným článkom prispela Maja a volá sa Nebuďme odrazom nevyrovnanosti iných – alebo Ako sa stať cynikom voči útokom:

Tí, ktorí potrebujú spôsobovať pocity viny a hanby iným, sami pociťujú vinu a hanbu. Tiež tí, ktorí potrebujú vyvolávať u iných pocity strachu, sami pociťujú strach. Odrážame len to, čo máme v sebe, šírime to do okolia a postupne sa tieto pocity vo vibráciách prenášajú ďalej.

Keď k nám niekto pristúpi s úmyslom obviňovať nás alebo inak negatívne ovplyvniť, je lepšie nezúčastniť sa tohto procesu v roli obete (rovnako ani otočiť situáciu a napádať jeho). Už pri samotnom vyhováraní a obhajovaní sa (sme obeť), sa u nás pocit viny vytvoril a snažíme sa s ním bojovať. Ale bojovať nie je treba, pretože tento pocit začne existovať ešte silnejšie. Ak na neho nepristúpime, nemá šancu v nás žiť. Na začiatku je to len ilúzia, ktorú sa rozhodujeme prijať, neprijať alebo premeniť.

V takom prípade je lepšie nabrať nadhľad nad situáciou a prijať ju buď bez emócií, alebo (tí uvedomelejší a zručnejší) premeniť ju na pozitívne emócie. Pretože takého človeka, ktorý potrebuje klásť zlé pocity iným, niečo trápi, možno mu dokážeme pomôcť v danej chvíli. Vytušiť, prečo nás napadol, ukázať mu, že nechceme bojovať, ale dokážeme pomôcť. Samotným uvedomením si situácie (nadhľadom), sme vlastne silnejší, lebo sa rozhodujeme ako naložíme s pocitmi, ako ich vrátime a čo prijmeme do seba.

Útočník potrebuje vedieť, že sa mu podarilo dostať nás tam, kam chcel. Jeho obeť to prejavuje slovne, gestikuláciou a vibráciou, ktorú útočník vycíti. Ak mu nepotvrdíme jeho úspech, vzdá sa, alebo zaútočí ešte tvrdšie. Každý útok sa dá odbiť a on nakoniec odíde.

Prvým krokom je uvedomenie si pozadia situácie – toho, ako sa k nám dotyčný snaží pristupovať. Zostať pokojný a racionálny je ďalší dôležitý krok pre úspešný koniec. Trénovať to je možné v našej spoločnosti denne. 🙂 Posledný krok je vykonať reakciu, ktorú vyhodnotíme ako najlepšiu – zaberá napr. zmiasť útočníka vlastným iným dopytom (cielene hovoriť niečo iné ako očakáva, čím mu rozbijeme naplánovanú situáciu), alebo potvrdiť mu jeho myšlienky s našou pozitívnou vibráciou, t.j. dať najavo že „nám to nerobí problém“, resp. otočiť situáciu na jeho pocity, nevytvárať v sebe pocity, ktoré očakáva ale dohnať ho k tomu, aby priznal dôvody jeho útokov a tým svoje slabosti.

Simulovaný rozhovor 1:

Nadriadený: Zasa si nesplnil termín na čas!
(vytváranie pocitu viny, neschopnosti a tlak na uznanie autority, očakávanie potvrdenia týchto pocitov)
Varianta 1 Podriadený: Bolo mi povedané, že kvalita je na prvom mieste, teda som sa na ňu zameral a termín nebol reálny, čo som dal vedieť. Nabudúce podriadim kvalitu termínu.
(na túto variantu treba byť pripravený vopred a upozorniť že je termín nereálny – zneistenie autority zhodením plánu práce a protichodných požiadaviek, zároveň návrh do budúcna)
Varianta 2 Podriadený: No a to k tomu zajtra súrne potrebujem vybrať dovolenku.
(odvážna varianta – odpútanie pozornosti na nový problém „rušenie dopytu na dovolenku“)
Varianta 3 Podriadený: Prácu som vykonal tak, ako som najlepšie vedel.
(povedané s úsmevom – má veľkú silu, lebo sme popreli pocit viny)
Varianta 4 Podriadený: Bol nejaký termín?
(veľmi odvážna varianta – povedané s úsmevom – urobiť zo seba blázna, ktorý si nepripúšťa výčitky, no je tak dobrý a sebavedomý, že stojí za to ho ponechať na jeho pracovnom mieste, následne sa spustí vysvetľovanie minulých okolností práce a hranie nevedomosti podriadeného)

Simulovaný rozhovor 2:

Matka: Mala by si sa už vydať, lebo v tomto veku to už tvoji rovesníci majú za sebou a my sa za teba budeme hanbiť. Chodíte s priateľom už dva roky. Raz ťa nechá a čo potom budeš robiť?
(No, mať takúto matku – nič moc…ale ide o vytváranie pocitu hanby a tlakov na splnenie požiadaviek spoločnosti, tiež o vytváranie obáv z hypotetickej budúcnosti.)
Varianta 1 Dcéra: Neviem prečo by sa mal niekto za mňa hanbiť, keď ja sa nehanbím a o svoju budúcnosť nemám obavy. Každý má určite dosť svojich vlastných problémov.
(odvážna varianta – „je mi jedno kto si čo myslí a nezúčastňujem sa ich pocitov“, „som sebaistá“)
Varianta 2 Dcéra: Svadba bude, keď uznáme s priateľom, že je ten čas.
(aktivácia sily dvoch)
Varianta 3 Dcéra: Dnes je toľko rozvodov, ktoré dokazujú, že svadba nie je zabezpečením budúcnosti. Nie som presvedčená o tom, že to potrebujem robiť.
(odvážna varianta – rozbíjanie predstáv spoločnosti s uvedením dôkazu)

Rozhovory nie sú kompletné. Vždy existuje mnoho variánt a možných pokračovaní. Prvá odpoveď má však najväčšiu silu, lebo zužuje ďalšie možnosti útočníka a je prvým odrazením najsilnejšieho útoku. Rovnako, ak je útočník už zvyknutý na to, že sa zakaždým vzdáme, bude prekvapený našou novou reakciou. Bude zúriť ešte viac, ale má zmysel dať najavo svoju slobodu. Raz ho to prestane baviť na nás útočiť, lebo tým nič nezíska

35 thoughts on “Nebuďme odrazom nevyrovnanosti iných

  1. Clanok mi akurat zapasoval. Ja mam dost problem sa postavit autorite ako je sef a pod…Racsej ostavam ticho a prikývnem hmmm a to by som asi nemala lenze nerada vyvolavam konflikty, bojim sa. 🙂

    Like

    • netreba sa bat:) ono to mozno nejde na prvykrat, ale ked clovek ma nedobry pocit z toho ze sa neustale brani a niekomu ustupuje, da sa tento vzorec postupne zmenit, so vsetkym ohladom na toho druheho samozrejme..zaklad je vedome nasmerovat utoky do inej roviny, napr. si v mysli predstavit situaciu a pripravit sa na nu

      Like

      • Ja tento spôsob tiež používam, má však v sebe jednu pascu – tým, že si v hlave prehrávaš rôzne scenáre, vytváraš pre ne možnosť vzniku – “energia nasleduje pozornosť”. 🙂

        Like

      • a ajtak nas nakoniec prekvapi scenar, aky sme si nedokazali vymysliet:) snad preto, ze “osud” si povedal-ok, toto co si si prehral v mysli uz zvladas, dam ti nieco nove:) dolezite je skor teda predstavit si/naplanovat pocit, nieco ako “zvladnem to skvele, budem mat z toho radost, aj ten druhy bude mat dobry pocit”…

        Like

  2. Na sebe som zistila, že vôbec neviem ako reagovať ak sa stretnem s človekom, ktorý rieši dačo v sebe a odbavuje sa na mňa (nanešťastie to robím asi aj ja, a vlastne asi všetci ludia, keďže každý máme svoj príbeh). Väčšinou vybuchnem lebo ma nerešpektovanie iného názoru (môjho) vytáča. Ak aj zachovám chladnú hlavu, tak ten druhý ma chce silou mocou presvedčiť o svojej pravde a mne pretečie trpezlivosť. Nie som tip, ktorý len tíško prikyvuje, ale ani ten, čo sa dokaže nad druhého názormi povzniesť. Aspoň zatiaľ. Ten prvý úder sa mi darí odraziť, mne však hršie prídu tie všetky nasledovné. Príde mi to ako začarovaný kruh a občas ma to dosť unavuje 😦

    Like

    • to “odbavovanie sa” bohuzial niekedy funguje tak, ze niekto sa odbavil na jednom a ten sa odbavi na dalsom…drzanie si vlastneho nazoru je bezne a v tom nevidim problem – nech si kazdy mysli svoje – nemusime ho za kazdu cenu presviedcat o svojej pravde, mozno na nu nedozrel, mozno ma ine uhly pohladu, to je ok – ak ale nejde o zhadzovanie, ponizovanie toho druheho

      Like

      • hm no veď práve. V poslednej dobe som si skutočne všímala ako reagujem ja a aj ostatní. Už nepresadzujem svoj názor za každú cenu ako možno voľakedy, poviem ho, ale v zmysle “toto je môj názor, iný od tvojeho a tam to končí, každý si môžme myslieť svoje”, no a protistrana aj tak zvykne presviedčať: “ako môžeš mať taký hlúpy názor? nevieš o čo dochádzaš ak si myslíš to a tamto. Taký názor ako ty má mnoho povrchných a jednoduchých ľudí (a nie je to myslené ako kompliment) alebo Taký názor som ešte nepočul/a všetci si myslia niečo iné, prečo mi musíš protirečiť? a tak ďalej. Tu som narážala na tie ďalšie údery, ktoré neviem čo s nimi mám robiť. Snažím sa zaujať stanovisko vypočutia a aj tak myslenia si svojho, ale keď chce človek odo mňa, aby som uznala to jeho, tak často krát sa už neudržím, keďže sa ma snaží dostať niekam, kam nechcem. Nuž ale asi budem sledovať situácie ďalej a snáď nájdem schodnú cestu 🙂

        Like

      • Mne v začiatkoch v týchto prípadoch veľmi pomáhalo na useknutie hlúpej diskusie “Beriem na vedomie.” A potom ako pokazená platňa stále dookola. Beriem na vedomie. Beriem na vedomie. Beriem na vedomie. 🙂 Ono totiž tie ich pindy nie sú o tebe, ale o nich – a o tebe sa stávajú až vtedy, keď na ne zareaguješ. Vnútorne trebárs aj reaguj a uraz sa, ale “zahraj” nadhľad a voľne podľa princípu “fake it till you make it” sa jedného dňa prichytíš, že ten nadhľad už vlastne ani nehráš, že je skutočný. 🙂

        Like

      • vďaka za radu…teraz už budem brať na vedomie všetko 😀 s tým hraním sa budem snažiť, ale toto bude predsa len zložitejšie, hoci som hrala divadlo v reálnom živote to neviem 😀

        Like

  3. pripada mi to prilis obranne, to znamena, ze ak sa zacnem branit, pristupila som na boj. Z toho prveho rozhovoru sa mi celkom pozdava odpoved cislo 2. Napriek tomu ak to nema byt boj, chyba mi tam trochu snaha o empatiu…napriklad pri tej matke…chapem, ze si robis starosti, alebo viem ze ti na mne velmi zalezi….pri sefovi, chapem ze dodrzat termin je dolezite, alebo som rada ze odo mna vyzadujete maximalny vykon……a doplnit vypovedou o mne…takto to citim viac ustretovo smerom k zmiereniu.

    Like

  4. Neviem, či je kariérne vhodné pri prvom rozhovore použiť ktorýkoľvek variant odpovede 🙂 Mne (a na mňa) zaberá ospravedlnenie (ak je to fakt dodané neskoro) a vysvetlenie prečo. Následne môže začať debata o reálnejších termínoch do budúcna. Ten prvý prípad mi ani nepripadá úplne vhodný. Jedine ak je tvrdenie o neskorom a opakovanom nedodaní lživé a vtedy by som sa slušne pýtala kedy sa tie prípady stali a spochybňovala by som slovo “vždy”. Pri tom druhom a podobných, mne pomáha povedať svoj názor a pokiaľ druhá strana omieľa svoj a tlačí na mňa, povedať: Nesúhlasím, ale rešpektujem tvoj názor. Prosím rešpektuj môj. Je to moje rozhodnutie a ja budem niesť následky.

    Like

  5. Super článok od Majky, skúšam aj ja podobné stratégie a myslím, že to funguje. Tenshi, Tvoje reakcie sú namieste pokiaľ sa s Tebou jedná férovo. Pokiaľ nie, treba ísť na to podľa Majky 🙂

    Like

  6. Vcera sa mi stala zvlastna vec. Jeden clovek na mna vybalil svoj hnev. Bolo to sice dost intenzivne, ale uplne ma prekvapilo, ze nielen ze som nic negativne nepocitila, vobec sa ma to nedotklo, ale aste ma vzapati napadlo aj toto: ze wow jaka parada, ze on si vie takto perfektne uvolnit emocie, vypustit to na druheho, ale tak, aby to tomu druhemu vobec neublizilo. Neviem ako to urobil, ale to chcem vediet aj ja 🙂

    Like

    • neviem o čom bola situácia, o aký hnev šlo a ani to, čo ten dotyčný mal vtedy v hlave, ale predpokladám, že za jeho vyfiltrovanie ktoré nemalo zlý vplyv na teba môžeš v skutočnosti ty sama svojim prijatím:) blahoželám 🙂

      Like

      • a myslím, že keď sa niekto hnevá, nie je mu samému príliš dobre…neberme si to osobne a skúsme ho skôr ubezpečiť, že všetko bude v poriadku…ako to robíme keď je niekto smutný…tieto emócie majú spoločné presne to: dotyčnému nie je príliš dobre

        Like

    • Vraj to bolo tak ze on si bol plne vedomy toho ze sa v skutocnosti nehneva na mna, ale na niekoho ineho. Ale rozhodol sa vraj normalne vedome ze radsej to odventiluje na mne, lebo keby to vraj vypustil na tu osobu, ktorej to skutocne patrilo, tak jej aj ublizi. To mi povedal az dnes, lebo som sa ho na to pytala ze sa mi to zda divne, ze sa mi to este nikdy nestalo, ze napriek tomu ze na mna dost neprijemne vybehol, tak ja som nic zle nepocitila, pytala som sa jak to urobil. Ta situacia bola fakt nejak ina. Inokedy mam dojem, ze ten hnev je jak horuci zemiak, ktory jeden poda druhemu a ten naspat, alebo niekomu dalsiemu ale vcera sa zrazu stal taky zazrak, ze on mi podal horuci zemiak, ale zemiak vzapati zmizol. Ja vobec nachapem kam sa podel.

      Like

      • už viac rozumiem teraz…no ono, niektoré hnevy sa človek stráni prejaviť priamo voči subjektu hnevu (napr. autorita), často inak jednáme zoči voči a inak poza…asi to je ten “filter”…niektoré emócie sú také, že sa dajú filtrovať zmenou pozornosti na niečo iné, napr. hudba, niektoré sú také silné, že musia von, lebo nás rozpučí:) niekto kope do nábytku, niekto nadáva ako zmyslov zbavený, niekto to vsaje do seba a trpí…možno to na teba nemalo vplyv, lebo si chápala, že nie si objektom hnevu

        Like

      • vobec nie, on obvinil priamo mna, preto mi to je divne, az dnes rano mi vysvetlil ze to v skutocnosti bolo inak…vies, aj ked sa uz ix krat stalo, ze ma niekto obvini z niecoho co necitim ako nejaku moju realnu vinu, predsa sa ma to vzdy nejak, aj ked len trosku dotkne, ale teraz, vravim samej mi to bolo divne, preto som dnes patralo po tom ako to vlastne urobil a on mi povedal ze pravdepodobne je za tym to, ze aj ked to tak vtedy nevyzeralo, v skutocnosti si bol uplne isty ze mne to nepatrilo mne, ale inam.

        Like

      • samotný tento článok vznikol tesne po tom, ako ma blízka osoba obvinila a napadla, pretože nemala dostatok informácií a nastalo nesprávne vyhodnotenie…ja som sa to snažila ustáť, čím lepšie (aj sa podarilo)…takže viem o čom hovoríš a vďaka za ukážku z praxe a tvoj pohľad na vec:)

        Like

      • vies co, ja to skusim otestovat. ked ma niekto nasere, skusim si plne vedome vybit zlost na niekom inom. A potom uvidime, ci to funguje tak, ze ked som si toho vedoma, tak sa to toho druheho nedotkne. Dam vediet, len musime pockat, kzm ma niekto vytoci teda 🙂

        Like

      • aaaah!:) tak v tomto ťa asi nepodporím:) lebo vybíjať si vedome zlosť na iných nie je nič moc podľa mňa, no ale vrámci svojho výskumu samozrejme si rob čo uznáš za vhodné…ja uznávam skôr filozofiu získania nadhľadu, kde zlosť a jej vybíjanie už nemajú miesto:) ale ak môžem poradiť, vyber si namiesto človeka radšej neživú vec, napr. gauč:) alebo ak môžem trochu zlomyseľne poradiť, skús to práve na tom človeku, čo si vedome vybil zlosť na tebe a druhý deň mu to oznám:)

        Like

      • hm…mam pocit ze sa mi to nepodarilo ti to popisat tak, aby si pochopila ako to citim, a co sa vlastne stalo, preco mi to prislo ako super zazitok a preco chcem kreknut ten mechanizmus co sa vlastne stalo, aby som mala vlastne pouzitelnu realnu metodu, ktora funguje

        Like

      • pochopila aj nepochopila…pochopila to, že sa dokázal dotyčný vyfiltrovať na tebe bez ublíženia tebe a to ťa na tom zaujalo; nepochopila, prečo ti to povedal až ďalší deň a prečo sa vlastne človek filtruje na niekom inom:) v stručnosti

        Like

      • preco? preto lebo to robime vsetci, rozdiel je mozno v tom ze to robime bez toho aby sme si to uvedomovali, proste potrebujeme dat ten hnev nejak von. Na dalsi den mi to povedal preto, lebo som sa na to pytala, ci nevie ako je mozne, ze ta situacia vcera dopadla inak ako obvykle, namiesto toho ze by som sa urazila, nahnevala, pocitila akukolvek negativitu, co by logicky malo nasledovat, som nepocitila negativne vobec nic. Kedze ja som nerobila inak nic ako robim obycajne, pytala som sa ci inak urobil nieco on. A vysvitlo ze ano, urobil, urobil to vedome takto.

        Like

      • proste ja to neviem asi popisat, ale ten pocit, ktory to vo mne vyvolalo bol mi samej az trosku smiesny, lebo ja som v kutiku duse tak trochu az zavidela ze wow, jak paradne si si ulavil a nic zle sa nestalo. Neviem ci si to uvedomujes aj ty, alebo ci to poznas, ale ja poznam ten pocit, ked som nasrata, ale snazim sa ten hnev nejak aspon trochu tlmit v podstate asi zo strachu co by to mohlo sposobit, keby som ho netlmila, neovladala, alebo nalozila s nim zle. To citenie sa zle, ktore popisujes v suvislosti s hnevom teraz vnimam ja tak, ze zle sa clovek citi prave preto, ze sa snazi s tou energiou hnevu daco spravit, nejak ju ukontrolovat a ono je to tak trochu namaha. Samotny pocit hnevu a jeho uplne volne neriadene vypustenie ak mam byt uprimna poznam kludne aj ako vcelku prijemnu vec, akokolvek to znie, je to niekedy pre mna fajn od srdca sa nasrat a vyvalit von, proste prijemna ulava. No a na mna sa vcera akoby preniesla prave ta prijemna ulava, neviem ako je to mozne, proste hovorim, len to ze wow zavidim, aj ja by som si niekedy tak od srdca niekomu nalozila, keby som sa nebala ze mu ublizim. A ak to spravne chapem, mozno to bude fakt tym, ze on sa vlastne fakt nebal, ze ublizi, tym padom neublizil 😀

        Like

      • a vieš si predstaviť a popísať to, keby si sa včera rozčúlila aj ty? (iný scenár oproti tomu čo sa stalo)

        Like

      • asi by som pocitovala nejaku nespravodlivost, sebalutost, krivdu, alebo hnev, mozno by som sa pokusala na to zabudnut, alebo to nejak analyzovat v hlave, alebo by mi ficali myslienky ako som ja dobra a nic som neurobila a tak nejak asi, takto to byva obvykle

        Like

      • vidím, že sme si tu urobili súkromný chat/pokec…:) ale tak možno táto diskusia dá niečo aj iným…posledné, čo mi ešte napadlo, je to, že hnev je niekedy ako oheň a v rozumnej miere vie byť “dobrý” – spáli niečo nedobré a potom nastáva tá úľava o ktorej si písala:)

        Like

      • mám pocit, že si silne empatický človek aj preto možno tá reakcia prvá na článok…tie simulované rozhovory bola akási slabá ukážka praktickej roviny (nie každému to môže vyhovovať), no každý máme svoje vnímanie, cítenie, lekcie, prostredie…sám človek najlepšie vie, čo môže vylepšiť na seba a komunikácii s inými:) je však zaujímavé, ak sa nemýlim ze si veľmi empatický človek – že práve takí ľudia často nechcú prejaviť hnev lebo sú si vedomí následkov, potom to tlačia v sebe, čo tiež nie je ideálna cesta…kiežby si aj iní uvedomovali následky svojho hnevu…držím palce vo výskume a sebarozvoji, pre mňa je to (a zrejme vždy bude) aktuálna téma a rada počujem o tom, ako to iní preciťujú a poznávajú:)

        Like

      • no jasne, len tym ze sa snazis o tu “rozumnu mieru”, ktora je jedak vysoko subjektivna, a na druhej strane, tym ze sa ho vlastne snazis nejak kocirovat, to je ta namaha a tie neprijemne pocity. Nie je to moj pradavny nazor a este za tym az tak stpoercentne nestojim, ale nemoze byt hlavnym problemom to, ze mame z hnevu strach a pripisujeme mu sami nejak extra zvlast nicive dosledky?ktore skutocne ani nemusia byt, mozme ich vlastne forsirovat sami, tym strachom z toho co hnev by mohol sposobit…?

        Like

      • presne…a predstav si, že sú ľudia, ktorí pri hneve nemajú tú potrebu to brzdiť ako ty, pretože nemajú také uvedomenie…je im jedno, čo nastane – mám hnev a hotovo, búram, rúcam, ničím:) som najväčší ničiteľ sveta (uvedomenie možno až neskôr nastane…), je to veľmi relatívne, lebo sme každý iný…strach z hnevu – presne, uvedom si, že niekto ho nemá, niekto ho má…ja napr. mám strach z úplne iných vecí/emócií…

        Like

      • Rozmýšľam o jednom: emócia sa nabaľuje na slová, ale v prípade toho dotyčného nijaká emócia smerom k tebe nešla, takže si nijakú nemohla prijať.

        Snažila som sa spomenúť si, ako to bolo u mňa, keď som sa do podobnej situácie dostala, ale teraz si neviem pripomenúť ani jednu z nich… Na druhej strane, bola tam emócia a ja neviem, či z toho človeka išla von – skôr mám tendenciu myslieť si, že ani nie. Zbytočný výdaj energie. Jemu sa neuľavilo, lebo ten druhý, čo ho naštval, jeho energiu neprijal. Takže tvoj známy dvakrát prišiel o energiu: raz tým, že sa naštval, a druhýkrát tým, že to obnovil a ventiloval na tebe, pretože od teba nijakú energiu späť nedostal. (Tieto energetické “rovnice” ma berú. 😀 )

        Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.