V toltéckom učení Carlosa Castanedu sa objavila sada cvikov, ktorým hovoril Magical Passes, Magické kroky (a ja im hovorím Magické prechody, pretože umožňujú prechod do inej reality). Felix Wolf píše, že ich zmyslom bolo nielen nastoliť v organizme zdravú rovnováhu, ale že pomáhajú aj nastoliť v človeku vnútorné ticho.

Vnútorné ticho, teda schopnosť zastaviť náš nutkavý vnútorný monológ, je základným stupienkom, ak chceme vkročiť do mimofyzickej reality. Kým nie sme schopní zastaviť vnútorný monológ, vždy bude naše vnímanie obmedzované na naše súčasné videnie sveta (“videnie” v zmysle “interpretácia, ponímanie”).

Vo Wolfovej knihe The Art of Navigating (Umenie navigovať) som objavila peknú pasáž aj s cvičením, ktorým on zastavuje vnútorný monológ. Wolf spomína, že Castaneda bol úžasný rozprávač, ale málokedy rozprával vtipy. Keď už nejaký prskol, tak väčšinou taký, ktorý v jeho žiakoch vyvolal “kognitívnu disonanciu”, vďaka ktorej sa zastavuje náš vnútorný monológ. Kognitívna disonancia je výsledkom, kedy sa v našej mysli stretnú dve celkom nezlúčiteľné predstavy, ktoré ale sú pre nás rovnako platné. Proste vnímame, ako si dva prvky nášho poznania priamo protirečia. (Mi vyprávajte… V posledných rokoch už žijem len na kognitívnych disonanciách! A tak vám poviem… disonujú… 😆 )

Keď nastane v našom vnímaní kognitívna disonancia, vytvorí sa v nás nepríjemné pnutie a snaha odstrániť toto pnutie. Pokiaľ nevidíme možnosť, ako toto pnutie odstrániť, naše myšlienky dočasne “zamrznú” a ustanú. Už nevieme, čo si máme myslieť – a ak máme šťastie, prestaneme na chvíľku celkom myslieť.

Wolf ako príklad uvádza zistenie, kedy ako dieťa zo šťastnej, dobre fungujúcej rodiny odrazu zistíme, že naša milujúca matka mala po celé tie roky tajného milenca… Na jednej strane je to matka, milujúca, starostlivá, visiaca na otcovi – a na druhej strane ho podvádzala a pretvarovala sa…

“Je to neudržateľná situácia pre našu myseľ. Normálne by sme zavarili mozgové závity, len aby sme vyriešili ten konflikt a znova nastolili náš pocit istoty. Ale v takomto základmi otriasajúcom prípade sa možno vzdáme márnosti všetkých takýchto snáh a proste to necháme tak.  To prijatie, zastavenie posudzovania a umožnenie neurčitosti vytvára vzácny otvor a môže viesť k hlbokému zážitku vnútorného ticha.”

Pre mňa jedna taká dosť drsná kognitívna disonancia bola konfrontácia s informáciou, že “jediný” = “jeden z piatich”. Lámala som sa na tom niekoľko dní… ale keď som našla uhol pohľadu, ktorý oboje pripúšťal ako “pravdivé”, začala som celkom inak vnímať realitu. Toltékovia by asi povedali, že sa mi premiestnil kotviaci bod.

Ako nastoliť vnútorné ticho?

Wolf si na zastavenie vnútorného monológu vytvoril vlastné cvičenie. V byte, kde kedysi býval, sa okná pozerali na cestu, po ktorej autá jazdili oboma smermi. No a on začal tieto autá sledovať (“zízať“). Potreboval len  udržať oči rozostrené a sústrediť sa na autá, ako mizli z jeho zorného poľa po oboch stranách. Udržiavanie pozornosti na oboch stranách súčasne fungovalo ako blok a bránilo očiam a mysli, aby sa sústredili. Toto vytváralo stav bdelého vnútorného ticha, ktoré sa prehlbovalo, čím dlhšie dokázal takto zízať.

“Takéto prestávky mi umožnili zachytiť záblesky toho, ako moja myseľ funguje, hlavne vtedy, ak boli dlhšie. Ak som mal šťastie a zostal som pozorný, zachytil som prvú myšlienku, ktorá sa mi po prestávke vkrádala do mysle. … Keď sa moje myšlienky znova objavili po chvíľke bez myšlienok, mal som prirodzenú tendenciu buď sa do nich ponoriť alebo ich začať posudzovať a chlievikovať. Tomu som sa snažil za každú cenu vyhnúť. Miesto toho som sa udržiaval v pozornosti a dovolil som im, aby prešli mojou hlavou bez najmenšej interakcie. Posudzovanie a označovanie mojich myšlienok značilo, že som o svojich myšlienkach rozmýšľal miesto toho, aby som ich len pozoroval, a toto mi nič neprinášalo, len som strácal svoju fascinujúcu príležitosť byť tichým pozorovateľom.”

Pre Wolfa tento “tichý pozorovateľ” alebo nediskriminatívne vnímanie predstavuje prebudenú myseľ, naše podstatné “ja”, na ktoré väčšina z nás zabudla.

Takéto pauzy pre vnútorné ticho, aj keď sú krátke, postupom času vytvárajú kritickú masu zručnosti.

“Okamih po okamihu vytvárajú skúsenosti tichého pozorovateľa záchytný bod, o ktorý sa možno oprieť. Okamih po okamihu sa istota sveta založeného na našich myšlienkach drobí a rozplýva – až si nakoniec spomenieme a prebudíme sa.”