Kedysi ma Matrioshka požiadala, aby som namaľovala svoje šamanské miesta, aby si ich vedela predstaviť.

Tento nápad dlho u mňa zostával na pozadí, pretože… lebo. Proste zostával na pozadí. Ale dnes som sa podujala, že to namaľujem. Urobila som si skice všetkých mojich miest, sadla som, začala som robiť – a veci sa začali kaziť. Pôvodne som dnes chcela urobiť 6 obrázkov, ale budú len dva. Zvyšok času som totiž strávila záchvatom besnoty, hasením požiaru a podobnými každodennými prkotinami. 😕

Takže prvé šamanské miesto: Vstup do mojej mimofyzickej reality. Je to lesík, cez ktorý chodím. Pri zaspávaní sa doňho prenesiem, trochu sa v ňom potáram a potom idem cestičkou na svoju čistinku. Tento na obrázku je trochu svetlejší a menej zarastený krovím ako ten môj obvyklý, ale zhruba sedí. (Ten môj vyzerá v reáli asi takto nejako alebo takto)

Ten lesík vyzerá všelijako, ale obvykle je pomerne tmavý, je v ňom chládok, vysoké štíhle stromy vŕzgajú nad hlavou a cez ich tmavé lístie vidno belasú oblohu. Po prechádzke lesmi okolo Žuhračky som jeden čas mala celkom iný lesík (vyzeral takto, len tie stromy medzičasom hoooodne podrástli) s hrubiznými stromami kde-tu, vysokou zelenou trávou a veľa slnkom pomedzi. A niekedy je to tma tmúca, cez ktorú slnko osvecuje len padnutý kmeň stromu a na ňom si niekedy sedím, pozorujem muchy a rozprávam sa s nimi a pod nohami sa mi v lístí hrabe drozd. Aj s tým keckám. Ja by som ten zobák neudržala zatvorený snáď ani keby od toho mal závisieť môj život.

Keď mám problém predstaviť si lesík, začínam veľkým bukovým či dubovým listom na útlučkom stromčeku napravo odo mňa. Ten si predstavím a potom to už frčí – pozriem dohora na nebo cez koruny stromov, niekdy vidím aj vtáky (najmä straka so mnou rada lieta až na lúčku) a začnem sa orientovať. V prvopočiatkoch, keď som tam bola ešte nová, mala som také pravidlo: ideš rovno, prídeš k veľkej zelenej papradi (tú som do obrázku vopchala, aj keď možno nevyzerá najpapraďovitejšo na celom svete 😕 ), tam zabočíš doľava, ideš až kým nezacítiš pod nohami dvojitý výmoľ – a už si na kraji čistinky, rozhrnieš krovie a vstúpiš na ňu. Postupom času dvojitý hrbolec zmizol a miesto neho sa urobila pekná cestička pomedzi krovie, kde už zďaleka vidno lúčku. Ovšem vy ju neuvidíte, pretože som ju nenamaľovala (zatiaľ).

Druhé je moje silové miesto – pník uprostred čistinky. Keď niečo potrebujem alebo si chcem niekoho zavolať, vyleziem na pník a robím to tak. V počiatkoch bola na čistinke noc a keď som volala energie, tak zhora na pník svietil svetelný lúč. Potom začal byť na čistinke deň a teraz je večne zaliata slnkom, rastie na nej pomerne vysoká tráva a vlní sa vo vánku, väčšinou je aj krásne zakvitnutá, ale to som nemaľovala. To si nechávam na čistinku ako takú.

V počiatkoch bola čistinka skutočne čistinka – kruhovité miesto uprostred porastu stromov s pníkom v strede. Neskôr sa otvorila najprv na spodnom konci (ona sa totiž trochu zvažuje) a vzniklo Gaiino údolie, po čase sa otvorila aj na hornom konci a tam sa spravilo anjelské údolie.

Takže to, čo vidíte na druhom obrázku, je jeden bok čistinky so zmiešaným lesom v pozadí, vľavo sa otvára prechod do Gaiinho údolia (ale to nevidno, to príde inokedy, ak sa mi ho vôbec podarí zachytiť v jeho plnej nádhere), pník a trávička.

A tie zvyšné obrázky: anjelské údolie, jazierko, Gaiino údolie a lúčku až niekedy inokedy.