Ako si “spomíname”

Kto poznáte môj príbeh, viete, že v istom bode som si začala “spomínať” na niečo, čo nikdy nebola pravda – nemohla byť pravda… A tam začal môj prerod z “materialistu” na to, čo som dnes. Tlak sa zvyšoval, niečo chcelo na povrch a moja hlava to odmietala prijať, už som bola takmer “diagnóza”, potom prišlo reiki a v ten deň večer aj anjeli… 🙂 Strašný, bolestivý, nádherný čas. 🙂

Ako si čítam Lujana Matusa, aj k tomuto tam niečo je 🙂 :

V údoch ľudských bytostí môže byť uložených množstvo informácií – telesných informácií. Keď tlaky Večnosti zasadili nový a nový úder osobnému svetu vidiaceho, telo sa vyladí a začne prijímať a nezachováva si evidenciu toho, čo už bolo, ale keď niečo podobné alebo to isté vidíme znova, telo začne reagovať, pretože to pozná, a tak môžeme čakať a mierne sledovať veci, ktoré sa práve odvíjajú.

Týka sa to “pamäti tela”, ktorá sa v našom “obyčajnom” živote prejavuje najčastejšie ako náhly vhľad, deja-vu, intuícia, inštinktívne vedenie (od slova vedieť).  Všetko, čo prežívame – v tejto i mimofyzickej realite – sa nejakým spôsobom kóduje do pamäti nášho tela. Nemáme k tomu prístup, pokiaľ v nás situácia samotná neasociuje spomienku, o ktorej sme ani nevedeli, že ju máme. Toltékovia by asi povedali, že v danom okamihu sa nám podarilo posunúť kotviaci bod presne do toho miesta, v ktorom je zakotvená daná spomienka.

Ale rovnako pekne je v Matusovi popísané aj to, ako Večnosť nemilosrdne “dekomponuje” náš svet, len čo sa začneme “prebúdzať”. U mňa to prebúdzanie bolo neriadené a proti mojej vôli, ale bolo ma treba zobudiť a tak sa zobúdzalo. (Operačný systém má k dispozícii aj prostriedky, pri ktorých by bledli závisťou aj stredoveké mučiarne. 😕 ) Začína to ako séria drobných “podivností” (ja im hovorím “udičky”, lebo si neviem lepšie preložiť anglické “hook”), ktoré registrujete – alebo aj nie. Ak na “drobné podivuhodnosti” nereagujete, dostavia sa podivuhodnosti väčšie. A pokiaľ nereagujete ani na ne – no, potom ste si koledovali o plný program… ako ja. 😉

Udičky sú najčastejšie záblesky významu, ktorý sa vám vymyká, ale je tam, niekde pod povrchom vecí. Kedysi, tak pred 30-40 rokmi, som mávala takéto záblesky reality a moja myseľ na ne reagovala tak, že ich v tom okamihu zabudla, vymazala, znegovala… Jediné, čo zostalo, bola ľahká nevoľnosť v okolí žalúdka – môjho “mimofyzického vstupného kanála”.

Nevedela som, čo sa deje, ale boli to okamihy, kedy som dostala inofrmáciu o tom, ako sa veci budú vyvíjať alebo ako sa skutočne majú. A neskôr, keď sa vývin dostavil, dostavil sa vždy s tým istým fyzickým pocitom v okolí žalúdka – a ja som vedela, že som po celý čas vedela

To isté sa týka čítania kníh. Vždy, keď som sa v knihe potkla o nejakú dôležitú informáciu, dostavil sa okamžite ten istý pocit ľahkej nevoľnosti, “motýľov v bruchu”. Našťastie, tu som opozorovala súvislosť veľmi rýchlo a tak sa mi stávalo, že som rozoberala aj celé dni veci, pri ktorých som mala “motýle”, pretože som vedela, že sú alebo budú dôležité.  Klasický prípad bol Musaši a jeho “Nemožno bojovať len na povrchu, tak ako nemožno udrieť len vnútrom.” Do tohto sense-makingu (hľadania zmyslu) som musela zapojiť niekoľko ľudí a rozoberať to s nimi z rôznych aspektov, než sa kotviaci bod posunul do správneho miesta a dostavil sa aha-zážitok.

Vlastne celý tento blog slúži podobným spôsobom. Rozoberáme a posúvame si kotviace body. 🙂

Ako sme sa začali začiatkom roka viac venovať Ruizovi, uvedomujem si, že Ruizovo učenie s nami robí jedno – nedovoľuje, aby sme vyčkávali na údery Večnosti, ale nás učí postupne dekomponovať náš vnútorný svet presvedčení a predpojatostí svojpomocne – čím robí celý proces oveľa znesiteľnejším a menej bolestivým:

“Neverím svojmu vlastnému príbehu. Neveriť sám sebe je obrovská výhoda, pretože väčšina toho, čo “viem”, nie je pravda. Používam silu pochybnosti na to, aby som kriticky preskúmal každú správu, ktorú sám sebe posielam.” — don Miguel Ruiz

Takže, ak sa vám moje. Matusove alebo Ruizove skúsenosti hodia – berte; ak nie, robte svoje vlastné. Ale jedno vám poviem: najťažšia nie je tá časť o rozpamätávaní, ale to “a tak môžeme čakať a mierne sledovať veci, ktoré sa práve odvíjajú”… 🙂

Reklamy

3 thoughts on “Ako si “spomíname”

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.