“Ak ťa rozčuľuje, že iní ľudia nezdieľajú alebo nepodporujú to, čo považuješ za pravdu, tak potom spochybňuj svoje vnímanie pravdy, nie to ich.” — Guy Finley

(If it ever upsets you that others don’t support or won’t confirm what you believe is true, then it is your grasp of what is Real that should be questioned, not theirs.)

Tento citát mi prišiel včera newsletterom a nasmeroval ma k tomuto článku, čo sú vlastne odpovede Guya Finleyho na otázky čitateľov:

Otázka 1: Mávam často problém byť sám sebou, najmä v prítomnosti ľudí, ktorých považujem za kapacity. Čo s tým môžem urobiť?

Odpoveď: Snaž sa odhaliť rozdiel medzi tým, ako sa skutočne správaš v danom okamihu, keď sú títo ľudia prítomní, a tým, čo ti hovoria tvoje myšlienky a emócie, ako by si sa mal správať. Keď si zvykneš veci vidieť z tohto uhla, začne uvedomovanie predbiehať sebaobranné akcie a zistíš, že strach, ktorý v tebe vyvoláva potrebu brániť sa, je presne to, pred čím sa snažíš ochrániť.

Nad tou poslednou vetou som sa musela zastaviť, aby som ju pochopila. Ale myslím, že to mám: Strach je produkt nášho myslenia, nie skutočnej situácie. Do existujúcej situácie si premietame nejaké predsudky o nás a o ostatných ľuďoch (napríklad náš naštrbený sebaobraz alebo zážitky s dominantným rodičom) a reagujeme nie na situáciu, ale na to, čo sme do nej premietli – teda na náš vlastný mentálny produkt! Ten strach, ktorý nás vedie k tomu, že sa správame neprirodzene, je spôsobený naším vlastným očakávaním, že nás iní neprijmú takých, akí sme. Ani sa nepokúsime byť sami sebou – a strapňujeme sa tým, ako sa pretvarujeme. Samonapĺňajúce sa proroctvo.

Otázka 2: Keď som v skupine ľudí, akoby som sa dostával do akejsi formy negatívneho tranzu. Stane sa zo mňa upätá zmes ega, hanby, hnevu a strachu, ktorá zabudne na všetko, čo sa naučila. Čo s tým?

Odpoveď: Tvoje pozorovanie ukazuje, že sa začínaš prebúdzať v svojom sebavnímaní. Vytrvaj uprostred boja. Negatívne reakcie nám nikdy nenavádzajú ľudia okolo nás. Tieto reakcie vznikajú z toho, že od týchto ľudí v skrytku niečo chceme. Čím jasnejšie budeme vnímať svoj vnútorný konflikt, budeme sa musieť rozhodnúť, či chceme zostať  “sebou samými”, alebo časť zo seba jednoducho obetujeme, aby sme sa naučili vnútorné i vonkajšie lekcie, ktoré z daného vzťahu môžeme vyťažiť.

Otázka 3: Keď si konečne uvedomujem môj vyšší zmysel života, ostatní ľudia sa pustia veľmi rýchlo zneužívať to, čo považujú za moju slabosť. Má to byť tak?

Odpoveď: Možno to znie divne – ale dovoľ každému, kto chce zneužiť tvoju túžbu precitnúť, nech si z toho vezme, čo len chce. To neznamená, že na nich prepíšeš peniaze či majetky. Znamená to, že sa nebudeš báť, že by niekto na svete videl na tebe niečo, čo považuje za tvoju slabinu. Celá vec totiž nemá do činenia s inými ľuďmi, ale len s naším sebavnímaním. Skús byť nikým. Až keď si uvedomíš, že si nikto (a napriek tomu viac, ako o sebe tušíš), zmizne tvoj strach z toho, že by ťa iní mohli prekabátiť. Pretože čo v konečnom dôsledku ti môže niekto iný vziať? Boh sa postaral o to, že každý všade v každom okamihu svojej existencie dostane tú odmenu, ktorú si zaslúži. To značí, že ak sa niekto snaží poškodiť nám, poškodil už predtým sebe. A ver mi – nemôžeš inému pripraviť väčšie peklo, než si už pripravil on sám.

Toto vo mne evokuje dve veci. Jedna z nich je toltécka – neidentifikuj sa s ničím a až vtedy môžeš byť všetko. Len čo si všetko, nemáš čo stratiť, pretože to nemáš, ale to si. A to, čo si, ti nemôže nikto vziať.

Pretlmočené na každodennú slovenčinu: Niekedy sa priveľmi upíname na veci ako duševné vlastníctvo, autorstvo nejakej myšlienky. Nakrkne nás (teda, aspoň mňa), keď niekde na webe nájdem kopírované moje články bez uvedenia zdroja a so zjavným úmyslom vylepšiť imidž kopírujúceho – napríklad tým, že ženský rod v článkoch vymení za mužský, pretože je chlap.

Ale potom sa obvykle dostaví niečo iné… Je to síce moja práca a moje písanie, ale písala som to preto, aby sa iní dozvedeli, nie aby ma iní za to ospevovali alebo aby som si tým zarábala na živobytie. Ten, kto to okopíroval, má biedne potešenie dočasnej výhry. Ozdobil sa cudzím perím… a čo? Nabudúce bude musieť znova niekoho skopírovať. A potom zas a zas. Pretože nemá v sebe schopnosť písať od seba.

Ja toto obmedzenie nemám. Napísala som raz, napíšem hocikedy inokedy. 🙂 Moju schopnosť písať a uvažovať o vecich z môjho zorného uhla mi nikto vziať nemôže.

A hoci to bolí, keď ťa niekto skopíruje, dočítajú sa týmto spôsobom tvoje myšlienky aj ľudia, ktorí k tebe na stránku bežne nechodia – čiže iní sa dozvedia. A o to predsa v podstate išlo, nie? 🙂