Vstupom pre túto spomienku (spontánny regres) je nasledovná scéna:

Je večer alebo noc. Som v nejakej tmavej miestnosti s hodne vysokým stropom – v paláci alebo jaskyni; neviem, steny nevnímam, ale bude to skôr palác. Podlaha je z dlaždíc a je pokrytá kobercom či kožušinou a sú na nej porozmiestňované vankúše. V malých okrúhlych miskách okolo svetlejšej plochy na podlahe horia plamienky a vrhajú taký divný, hnedo-oranžový svit na všetko, čo osvetľujú. Vošla som a na vankúšoch za svetlejšou plochou som objavila nášho vodcu s nejakými ženami a chlapmi, ako sa venujú telesným pôžitkom (a týmto myslím celkom jednoznačne sex). Viem, čo sme – sme sekta, orgie sú naša hlavná zábavka a on nás vedie – charizmatický, nádherný vysoký chlap so svalnatým telom a vlnitými čiernymi vlasmi až do pol chrbta. Má tmavé oči a beľmá sa mu v svite svetielok neprirodzene ligocú.

Ja som žena. Neviem, ako vyzerám, ale cítim sa nejako dôležito. Ešte asi nebudem veľmi stará; na sebe mám čosi ako bordové sárí so zlatou výšivkou. Som bosá. Pozerám na nich. Sama som sa podobných orgií zúčastnila nespočetnekrát – nie sú pre mňa nič nové, ale dnes je čosi inak. Stojím tam, pozerám na nich a zdá sa, že aj oni si uvedomujú, že dnes je čosi inak.

Jedna zo žien sa zdvihne a poodstúpi. Je to moja najlepšia priateľka. Má na sebe zelené sárí a oranžové niečo pod tým. Netvári sa potešene; tvári sa, akoby mala výčitky svedomia. Viem, prečo; ten chlapík, vodca sekty, je moja absolútna, nekonečná láska a ja som asi jeho žena alebo inak k nemu patrím.

Chlapík sa zdvíha. Oči má trochu pripité a je celý spotený, do pol pása nahý a nohy má v nejakých širokých béžových nohaviciach. Niečo mi hovorí, ale nepočúvam. Celý čas som bola pri ňom. Celý čas pre mňa znamenal všetko, celý môj svet. Celý čas som bola svedkom, ako sa radoval s inými ženami a chlapmi a vždy som to brala ako “zhora dané”. Nikdy som nad tým nerozmýšľala, nikdy som sa nepohoršovala. Závislák.

Ale dnes… dnes mi práve puká srdce.

Cítim, že som na konci so silami. Nevládzem viac takto. Pozerám na nich, nerozumiem ich slovám a oni sa začínajú tváriť znepokojene. Cítim len obrovskú, zvieravú bolesť v hrudi. Nikdy som si nedokázala ani len predstaviť, že by som mala prežiť sekundu bez neho… ale končím. Dosť.

Odvraciam sa a idem k dverám. Po oboch stranách sú akési kamenné stĺpy a červené závesy; neviem, či tam vôbec nejaké dvere sú. Vedľa stojí akýsi mladíček v svetlosivom odeve. Poznám ho; je to môj mladší brat. Ja som ho doviedla do sekty; sekta je jediný domov, aký kedy poznal. Je zmätený. Nerozumie, čo sa deje.

Vodca sekty za mnou panovačne kričí: “Stoj! Vráť sa!” Pri zvuku jeho hlasu na okamih stuhnem, ale potom sa poberiem ďalej bez jediného pohľadu späť. Nevládzem… nevládzem…

Môj brat ma chytá za ruku. Snaží sa ma zadržať. Vytrhnem sa mu a odchádzam.

“Vráť sa! Okamžite sa vráť!” počujem za sebou panovačný hlas, ale teraz v ňom už znie hrôza. Keby som ešte mala srdce, tak mi znova pukne; takto len malátne kladiem nohu pred nohu a nezaujíma ma, kam idem a čo so mnou bude.

Idem po pustej poľnej ceste cez divočinu niekam nadol. Možno je aj zima, hoci sneh nevidno; je tma a je chladno. Trasie ma. Mrholí. Som sama. Odrezala som sa od toho, koho som milovala, od celého sveta, ktorý som doteraz poznala… Už som to nedokázala uniesť. Hocičo je lepšie ako ten život, čo nechávam za sebou.

Dostávam sa niekam k obydliam ľudí. Akísi ľudia ma prichýlia. Zostávam s nimi; som chorá, mám horúčky a nevládzem. Život zo mňa uniká.

Zostávam s nimi tak ešte asi pol roka. Za toho pol roka sa dozvedám, že môj odchod spôsobil rozvrat celej sekty – to, že som ho opustila, nevedel náš vodca preniesť cez srdce. Zatrpkol, stal sa útočný a násilnícky a jeho ľudia – moji ľudia – sa ho začali báť a postupne od neho odišli. Aj môj brat odišiel. Počula som, že ma hľadá, ale nestojím o to, aby ma našiel… Som zlomená a ubolená a mám strach, že by som mohla spadnúť do starých koľají. V noci sedávam v tme, neodvažujem sa zažať lampu, len aby mi jej hnedooranžový svit nepriniesol spomienky na dni v sekte…

Zo dňa na deň chradnem. Odchodom som zničila samú seba. Nemám už energiu na nič, ale stále ešte dúfam, že sa dám do poriadku a budem si žiť život každého normálneho, šťastného dievčaťa.

Nedočkala som sa. Požila som ešte nejakého pol roka a potom som sa raz zrútila pri ceste, keď som bola doniesť vodu z rieky. Viem, že zomieram, ale ešte stále dúfam, že sa to nejak spraví…

Nespravilo sa. 😦

O nejakých 7.000+ rokov neskôr: Som tu, venujem sa ezoterike a komunikujem s anjelmi. Moju cestu skríži ktosi, kto ma odpudzuje svojím postojom, ale súčasne ma akosi divne priťahuje, ako keby som bola zaňho zodpovedná. A potom si začnem spomínať.

Spomienky prichádzajú vo forme obrazov a pocitov a nedokážem sa im ubrániť. Gabriel zasahuje a presmerováva moju pozornosť inam. Dostávam to pod kontrolu. Viem, na koho si spomínam – na vodcu sekty. Vtedy som ho zničila a on si odo mňa nárokuje vrátiť svoju moc. Alebo “lásku”. Ale najskôr by mu asi stačili len obdiv a poslušnosť.

Pýtam sa Gabriela, či cez to musím prejsť. Viem, že karma – ale nechce sa mi do toho. To, čo som videla, bolo príliš odpudivé, a tie záchvevy pocitov závislosti, naviazanosti a neschopnosti odpútať sa ma desia. Gabriel vraví, že cez to nemusím prejsť znova. Nájde vraj nejaký iný spôsob. Nemám sa starať.

Nestarám sa. 🙂 Žijem si a daný človek sa stratí z môjho života.

Zato sa do života začínajú dostavovať iní ľudia… Spoznávam ich podľa pocitu, ktorý vo mne vyvolávajú. Jeden z nich je môj mladší brat. Vtedy som sa nenechala zavrátiť späť do stáda a opustila som ho. Hľadal ma, no nenašiel; kým sa ku mne dopracoval, bola som už mŕtva. Zjavne si ma však našiel teraz. Nechce odísť z môjho života – a snaží sa ma zavrátiť späť do stáda. Mala by som mu vrátiť energiu. Mala by som tú hru dohrať do konca. Ale nech to otáčam, ako to otáčam, tá hra má len jeden jediný koniec. Koniec, ktorý poznáme všetci zúčastnení už nejakých 7.000+ rokov.

Aj moja vtedajšia priateľka znova vstupuje do môjho života. V tomto živote je muž. Cítila som puto blízkosti od prvého okamihu, ale až pri osobnom stretnutí sa mi spojí tvár a história. Myslím, že čaká, že si bude môcť odpustiť sama to, čo sa stalo – môj odchod a následný rozpad sekty. Možno sa cíti previnilo. Možno má problém byť sama sebou.

Nezazlievam jej. Nikomu nič nezazlievam – len táto hra nemá iný koniec než ten, ktorý všetci poznáme. Pýtam sa Gabriela, ako vyrovnať karmu. Odpovedá, že niekto iný prevezme môj dlh na seba a vráti ostatným zúčastneným to, čo potrebujú. Ja im to už vrátiť nemôžem, pretože nie som to, čo by som mala byť. Zmenila som sa, ale rovnováha zostáva, len sa sily trochu preskupili.

Neviem, ako často sme túto hru medzi sebou rozohrávali medzi jednotlivými životmi. Viem len jedno – v tomto živote končí. Obruč na mojom srdci začína pukať a srdce začína znova cítiť – pretože si nemusí nič vyčítať. Čakalo na svoju nádej hooodne dlho… ale dočkalo sa. 🙂