Pre Indiánov Kečua (andských Indiánov) sa čas delí na niečo, čo foneticky znie pačakúti a mohlo by sa písať pachacuti, ale v tomto bode Google zlyhal. Ide o zhruba 500-ročné intervaly. Štvrtý pačakúti začal koncom 15. storočia a dlho predtým, než začal, už sa vedelo, že to bude čas prevratov, konfliktov a boja. A takisto sa už vtedy vedelo, že piaty pačakúti, ktorý začína teraz, bude časom spájania sa a partnerstva. Podľa Indiánov je tento piaty pačakúti obdobím, kedy kondor a orol budú letieť spoločne.

Kondora považujú Indiáni za veľmi ekologického vtáka – stará sa o očistu tým, že požiera zdochliny. Takisto sa považuje za veľmi spirituálneho vtáka – rozpätie jeho krídel je azda najväčšie medzi vtákmi, podľa Perkinsa 19 stôp (krát nejakých 30 cm by mohlo byť… 5 metrov??? 😯 ) a vie sa vzniesť vo veľmi krátkom čase do nesmiernych výšok. Indiáni o ňom hovoria, že translokuje – že ani neletí, ale sa jednoducho premiestni z miesta na miesto.

Keď som počúvala túto časť, spomenula som si na Nemezisa. Ten tiež vyzeral tak nejako supovito a bol parádne obrovský… Nejako sa mi vlákna začínajú zbiehať. Nemezis bol Kerub, spirituálna bytosť, neskôr čistá energia ako anjeli. No, nebol fešák najväčší na svete a jeho jedálny lístok ma tiež nenadchýna, ale pre tých, čo sú k nemu nejakým spôsobom napojení, to bude iste zaujímavé zistenie… že nemusel byť sup, ale mohol byť kondor!

Na druhej strane, orla považujú Indiáni za veľmi materialistického vtáka. Agresívneho, koristníckeho. Je to veľmi ukotvený vták, stavia si na rozdiel od kondora krásne hniezda.

Ani jeden z týchto dvoch nie je lepší ako ten druhý. Jeden je spirituálny, druhý je materialistický. Jeden, kondor, reprezentuje srdce; druhý, orol, reprezentuje mozog. Problém nastáva len vtedy, keď sa jeden z nich dostane z rovnováhy a začne prevládať. No a hovorí sa, že počas tohto štvrtého pačakúti orol prevládal. Mozog bol vyzdvihovaný a srdce potláčané.

Teraz nadchádza doba, kedy treba obnoviť rovnováhu, kedy orol a kondor majú letieť spolu, kedy srdce a rozum majú fungovať spoločne, kedy sa spiritualita a hmota majú zjednotiť. Má sa obnoviť rovnováha – a to nielen v ľudskom rode, ale rovnováha pre celú planétu.

Toľko legenda o piatom pačakúti. A hovorí sa, že táto legenda sa naplní cez shapeshifterov, teda cez ľudí schopných meniť formy. Perkinsovi starý mayský šaman, Viejo Itza, rozprával, že podľa mayských legiend žili ľudia na tejto planéte po štyri rôzne obdobia a teraz vstupujú do piateho. A počas každého z predchádzajúcich období sa dostali až na hranu zániku. Ale zakaždým, keď sa už veci začali rúcať, prišli shapeshifteri a zachránili ľudstvo. Napríklad jedno z takých období bola potopa, veľmi podobná na tú biblickú. A Viejo Itza povedal: “Čo keby bol vtedy Noe vybehol s lopatou a začal stavať hrádze, aby zadržal vodu? Nefungovalo by to. Ale miesto toho Noe shapeshiftoval s vodou, postavil archu a začal sa hýbať spolu s vodou, stal sa jedno s vodou a spolu s ním všetky tie jeho zvieratá. Tak ich zachránil.”

Iné také obdobie bolo vtedy, keď nastala doba ľadová. Čo by naši predkovia boli dosiahli, keby boli vzali kyje a sekery a snažili sa zastaviť ľadovce, čo prichádzali zo severu? Ale oni to nespravili. Miesto toho sa pohybovali s ľadovcami, tesne v ich čele, a zmenili svoje stravovacie návyky, odievanie, ubytovanie – zmenili svoje zvyklosti.

A v súčasnosti čelíme novej hrozbe zániku – takej, čo sme si privodili sami. Ak si myslíme, že môžeme zabrániť tento hrozbe tým, čím sme ju vyvolali, tak sa hrozne mýlime. Teraz sa nevyžaduje nadradená technológia, ale naša schopnosť shapeshiftovať – prispôsobovať sa, pružne reagovať, meniť sa s počasím, zapasovať sa do prírody, začať si všímať správy, ktoré dostávame. Podľa šamanov všetky tie suchá či tornáda či zemetrasenia či záplavy sú správy, ktoré nám Matka Zem posiela – že sa máme zmeniť. To my sme zapríčinili všetky tieto zmeny a tak buď sa zmeníme, alebo bude Matka Zem bez nás. Buď dokážeme shapeshiftovať náš spôsob života, alebo možno už čoskoro nebudeme mať čo shapeshiftovať…

Takéto očakávanie zmeny nenájdeme len u Mayov a Kečuáncov, ale napríklad aj u budhistov sa hovorí, že súčasný dalajláma bude ten posledný a potom sa spirituálne centrum prenesie z Himalájí do Ánd, pretože tam bude spirituálne energia Zeme v budúcnosti najvyššia.

Toto obdobie nie je o záchrane Matky Zeme (ktorú Kečua nazývajú Pachamama, teda Pačamama, pričom “pača” neznamená len “zem”, ale aj “vesmír” a “čas”); Matka Zem nie je v ohrození. To my ohrozujeme sami seba a popri nás aj iné formy života. Ak budeme príliš veľká otrava, Matka Zem nás strasie ako blchy z kožucha – a je po Káčinej svadbe!

Ako tomu zabrániť? Počúvaním správ, čo nám Matka Zem posiela, a shapeshiftovaním našich návykov tak, aby zapríčinili zmenu v doterajšej reťazovej reakcii. To značí mať víziu, na čo chceme shapeshiftovať. O rozdieloch medzi snom/víziou a fantáziou sme už hovorili. Musíme si uvedomiť, že to, čomu venujeme pozornosť, do čoho smerujeme našu energiu, sa nám v živote zhmotní – či už je to sen alebo fantázia! V živote pričasto nasmerovávame energiu do našich fantázií a potom sa náramne čudujeme, prečo sa nám deje to, čo sa nám deje. Základné pravidlo: energia nasleduje pozornosť. To, čomu venujeme pozornosť, to zhmotňujeme. Ak tento svet je “množina potenciálov”, z ktorých tie “zapnuté” sú “hmotné”, tak naša pozornosť je to, čo ich “zapína” alebo “vypína”.

Preto je veľmi dôležité, aby sme svoju energiu smerovali do našich snov. Ak totiž smerujeme našu energiu do fantázií, dôjde k dvom veciam: dali sme energiu niečomu, čo sme nechceli, a nedali sme energiu niečomu, čo sme chceli.

Preto veľa práce pri shapeshiftingu sa venuje skúmaniu vlastných predstáv a zisteniu, čo z toho sú skutočné sny a čo sú len fantázie.

Keď sa nám podarí odhaliť, čo je náš skutočný sen, sústredíme svoj úmysel na to, aby sme doňho shapeshiftovali, teda aby sme ho dosiahli. Na to budeme potrebovať energiu, aby sme do jeho novej podoby dokázali shapeshiftovať. K tomu, ako ju získame, sa vrátime neskôr.

Článok je súčasťou šamanských zručností shapeshiftovania