Analýza prežitku

Ďalší z Grooverových článkov:

Každý z nás máme svoj svet, veci, ktoré nás zaujímajú. Ľudia o ktorých máme starosť. Vášne, ktoré chceme uskutočniť, sny, prežitky a ciele. Hlavnou métou týchto všetkých veci je šťastie. Šťastie je to, po čom každý z nás túži. Prináša ho pocit pochopenia, dobrá hudba, hobby, priatelia dokonca aj lenivosť, spánok a sám život celkovo. Mnohokrát sa pachtime za cieľmi, šťastím a vedia nás pohltil natoľko, že sa v nich strácame. Aj tí, ktorí sa boja alebo odmietajú dobrodružstvo, to robia iba pre svoju predstavu šťastia. Túžby a schopnosť ich realizovať objektívne na možnostiach sa tak stáva základným kameňom ľudskej flexibility na našej zemi.

To, či už máme správny nadhľad alebo čí existuje nejaká správna morálka cestou k šťastiu je otázne. V priebehu života o to parkrát zavadíme, no aj tak prevládnu naše vnútorné túžby a to v akom prostredí sme vyrastali. Čo z toho sme v sebe zakorenili a ďalej sa tomu venovali. Neskôr, keď si nájdeme svoj štýl a zapustíme korene, tak nás tieto morálne pravidlá už takmer prestanú zaujímať, no stále budú naším kompasom a časťou záujmu. Naše vedomie nie je natoľko široké alebo sebareflexívne, že sa vie z toho dostať. Zakoreníme sa. Sme unášaní prúdom, ktorý si môžme oprávnene brániť alebo ho ďalej meniť. Záleží od toho, s kým sa stretneme a napokon čo v nás vyvolá ten citový vnem morálky ako veci súdime v našom hodnotovom rebríčku. Sú to naše rozhodnutia. Či už zlé alebo dobré, každý sa učíme na vlastných chybách. Tie sú tie najdôležitejšie. Pre tých pozornejších postačia aj chyby druhých.

No neskôr začíname vnímať, že aj to, čo sme brali ako chybu, môže byt víťazstvo a veľakrát je múdrosť aj v tom, čím sme opovrhovali. Život nás veľakrát prekvapí a zavedie nás na nové miesto a celkový uhol pohľadu na život. Ja by som to nazval pomalým napredovaním, kde musíme urobiť jeden krok späť pre dve kroky vpred. Nakoniec zistíme, že nestúpame smerom hore, ale hýbeme sa v začarovanom kruhu a to, že sme lepší alebo horší než ostatní sme si namýšľali. Závisí to iba od uhlu pohľadu. Sme natoľko zaujatí vlastným pohľadom, že ostatné jednoducho automaticky vylučujeme. Zvyčajne k nám nové informácie prúdia už do otvorených sekcií, kde ich triedime všemožným spôsobom. Morálne, citovo, hodnotovo a nakoniec ich označkujeme a zaradíme do špeciálnej sekcie s ktorou narábame a poprípade meníme počas života.

Šťastie k nám prichádza rôzne. Najskôr ho budeme vychutnávať priamo svojou telesnosťou ako hmat, zrak, sluch, čuch a chuť, no potom prichádza ešte naše myslenie, názory a spleť hodnôt, ktorá otvára práve tú jedinečnosť týmto všetkým pocitom. Táto komplexnosť prináša takú rozmanitosť názorov, že sa stávame prakticky jedinečnými. Nikto nevníma svet presne tak, ako my. Sú však ľudia, ktorí ho vnímajú podobne. Spájame sa svojou telesnosťou, no to ako ho vnímame skrze svoje psyché je už odlišné a subjektívne.

Všetky pocity, ktoré zažívame, sú však len pocity. Od zrakových pocitov červenej farby až po pocit pýchy, oslobodenia, dĺžky času, solídnosti, strachu, šťastia a napokon našej vlastnej individuality, či pocitu celku. Všetko je len nádoba plná toho, čo sa vníma. To je to jediné, čo sa pred nami deje a tak sme tým upútaní. Sme uzavretí v tejto nádobe a hľadáme v nej smer, ako sa dostať k čo najlepším pocitom. Málokedy však rozmýšľame aj o niečom inom a to konkrétne o celej tejto zmesi pocitov. Aj celá táto úvaha pramení len z toho, že sa pozerám na svet skrze pocity a ich rôznotvárnosť a neuprednostňujem ideu objektívneho vonkajšieho sveta. Je na to potrebná forma určitého nadhľadu.

V priebehu vývoja civilizácií sa uprednostňovali solídne pocity, ktoré uprednostňujú racionalitu a rozum. Tieto pocity udržujú v dobrom chode vonkajšiu objektívnu realitu. Stali sa výbornou cestou k ovládnutiu okolitej prírody a vzdelaniu človeka. Dnešná kultúra je len odrazom týchto pocitov.

Sú vystavané racionálne štruktúry matematiky a vedy, kde objektívne fakty nemôžu byť spochybnené človekom, ktorý uznáva pravdivosť týchto pocitov pravdy a racionality, ktoré si overuje vlastnou opakovateľnou skúsenosťou. Fakt dokázaný takouto racionalitou je v podstate nevyvrátiteľný v svojej štruktúre.

Je však ale ľahko vyvrátiteľný v celkovej pocitovej štruktúre, kde sa vraciame smerom naspäť a rozložíme cely svet na jednoduché malé dieliky. Defragmentujeme obraz našeho vnemu na milión malinkých pocitov a tým získame úplne iný typ reality, ktorý nie je nepravdivý ale ani pravdivý. Vraví len o sebe samom. To má za následok že nikdy prakticky nevidíme niečo objektívne ale vždy subjektívne. Sme fragmentovaní svojou nedokonalosťou zachytávať javy, ktoré sa okolo nás deju. Vždy sme ich schopní zachytiť iba v jednom uhle pohľadu.

Príklad:

Bežný zrakový vnem je ovplyvnený činnosťou mozgu, pamäťou a ďalšími faktormi. Keby sme ich rozložili, tak máme len pocit farieb, ktoré same o sebe nič nevravia. Pocit hĺbky je už však ale niečo iného. To, či vnímame hĺbku alebo nie je spojením mnoho základných nastavení pocitov, ktoré sa prelínajú. Zrakový vnem by pre nás nič neznamenal, keby nebol samozrejme spojený s celou našou osobnosťou, pamäťou a vnímaním priestoru, ktorý si solídne overujeme ďalšími hmatovými pocitmi.

Predstavte si akoby ste cez seba prelínali milióny drobučkých pocitov, ktoré vytvárajú výsledný obraz, hĺbku, jas a zmysel toho, čo sa okolo vás deje. Je to uhol pohľadu v ktorom upúšťate od všetkých jednotlivých pocitov a následne sa na ne pozriete ako na celok. No tieto pocity samé o sebe sú prázdne a bez zmyslu. Preto aj ich neustále spájanie ma len ilúziu zmyslu v čase a priestore.

V skutočnosti sú všetky pocity len to, čo existuje alebo neexistuje samo o sebe. Je totiž aj pocit, ktorý v nás vyvoláva bázeň zo smrti ale aj pocit, že budeme žiť večne. Sú to však vždy len pocity, ktoré časom pominú a vidia sa nám dôležité iba súhrou s inými pocitmi, ktoré sú ich protikladmi a vytvárajú tým určité napätie. Celý svet je ich plný a ja sa ich pokúsim analyzovať v novom svetle. Pocit faloše, klamstva a pravdy. Keď sa necháte ošáliť, že niečo je pravda, no pravdou to nebude, tak váš pocit zostane a ukáže vám len to čo v ňom sami uvidíte. To, za čím bažíte je ten pocit a jav, ktorý je vám nápomocný sa k nemu dostať. Každý je však zaujatý tak pocitom svojej objektívnej pravdy, ktorá je zaujatá pocitom kolektívnej pravdy, že by si ťažko pripustil, že z iného uhlu pocitov väčšej nestrannosti a nadhľadu sa to tak nemusí javiť. Tieto pocity sú v podstate všetky duálne a preto vytvárajú v
sebe konflikt a neustály dej. To je ich prirodzenosť.

Svet môžme začať vnímať z hľadiska týchto pocitov tak, že existujú také, ktoré majú vysokú váhu nad ostatnými lebo nám spôsobujú šťastie v nasej telesnosti, prežití a celkovej morálke.

Pokiaľ sa hýbeme v mise pocitov a veríme im, tak sme v bezpečí. Hrajeme hru z ktorej niet úniku a podriaďujeme sa jej pravidlám. Žiadnu inú hru totiž nepoznáme.

Je tu však ale ešte niečo.

Príklad číslo 2:

Predstavte si, že vás uvediem na nové miesto, vymažem vám celkovú pamäť a dám vám pamäť, rozmýšľanie a konanie úplne iného človeka, ktorý má teraz napríklad 80 rokov.

Prvé, čo by sa stalo, by bolo automatické prijatie a následné konanie túžob, vášni atď.

To ukazuje že táto misa pocitov je v podstate všetko o čom si myslíte že nás tvorí, pokiaľ sa stotožňujeme s pocitom ja, ktorý sa stotožňuje s pocitom nášho tela.

Potom v podstate nerobíte nič. Tieto pocity sú na vás nezávislé a pocit, že ste priamo zainteresovaný do deja môže len chlácholiť vašu identitu a pocit bezpečia.

Čo sa však ale prenieslo keď sme vymenili pocity ?

Aj tie najsilnejšie pocity individuality alebo nášho života sú niečo pominuteľné trvalé a teda len pocitmi.

Krížením pocitov získavame stále len ďalšie a ďalšie pocity, ktoré vytvárajú spleť toho, čo nás dokáže neustále zaujímať.

Čo sa stane, keď oddelíme posledný pocit ? Oddeliť od čoho ? Pocit je v rovnakej lige ako pocit. Preto ich budeme vždy deliť len od pocitov svojho Ja a pocitov, ktoré sme si dali v hierarchii na najvyššie priečky. Preto nedokážeme súdiť pocity objektívne a nedôjdeme k poznaniu. Držíme sa svojho Ja a života ako kliešte.

Tieto pocity vnímame ako samozrejmosť a preto nad nimi nikdy nerozmýšľame ako o niečom, čo by nemohlo byť. Sme v zajatí pocitov a nevidíme dôvod, prečo by sme mali z nich vyjsť, keď tvoria všetko to, čo je. Vnímame pocit skrze pocit.

No pomocou toho, čo je si môžme uvedomiť to, čo nie je. V podstate sú všetky pocity len falošné a prázdne( Nie z hľadiska pocitov ale z hľadiska absolútnej nepominuteľnosti ). To, čím ich vidíme je niečo pominuteľné, čo sa nám v danom momente páči alebo nepáči. Každý z tých pocitov má svoju intenzitu a dualitu, ktorá nie je večná ani smrteľná lebo večnosť a smrteľnosť sa tyká len obsahu týchto pocitov, ktoré získavajú vlastne svoj obsah kombinovaním a nabaľovaním. Pocity samé tvoria to, čo nazývame večnosť alebo smrteľnosť. Preto je tu ešte niečo väčšie ako večnosť alebo smrteľnosť a je to spojenie týchto polarít.

Stačí na to jedna vec. Zachytiť iskru a stred všetkých pocitov. To, čo ich zjednocuje.

Všetky sú duálne ako natiahnutá pružina. Kybalion vraví že všetko je mentálne a v podstate má pravdu.

To, čo vnímame je pocit, no daný pocit zostava sám sebou ako ilúzia, ktorá nadobúda špeciálny tvar ďalšími pocitmi, no sám o sebe je len detail prázdnej formy. Je to len výrez z celého spektra.

Preto aj solídne hmotné predmety sú solídne len v našom vedomí toho, že sú pre nás tvrdé skrze ďalšie a ďalšie pocity, ktoré vytvárajú zo svojej ničoty niečo, keď sa spoja.

Nikto však nemôže tvrdiť, že je niečo absolútne solídne a je to rovno predo mnou. To, čo vidím ja je ilúzia solídnosti poskladaná z fragmentovaných kúskov rôznych pocitov od našej osobnosti a pamäte až po zrakové a hĺbkové pocity, ktoré nevytvárajú hmotu a sú čisto mentálne. Keď si to raz uvedomíme, tak môžme prechádzať v dvoch realitách naraz. Jedine, čo sa zmenilo je uhol pohľadu.

Všade v prírode vidíme fragmentácie niečoho nedeliteľného. Čím viac toho vidíme, tým viac zmyslu a reálnosti to nadobúda. Je to ničotné a zároveň je to aj solídne. Potvrdzuje to obe duality. Nepripomína vám to niečo ? Keď rozložíme hocijakú vec, ktorá existuje, tak ju vytvárajú len pocity. Kladne a záporné častice. Sme to isté len vo väčšom rozmere a komplexnosti. Svojou zložitosťou to však vytvorilo dojem niečoho, čím to je len zdanlivo. Je to ako optické ilúzie. Keď dáte fialovú po stranách zelenej tak vám tá zelená bude pripadať inak, no stále to bude pravda. No keď sa lepšie zahľadíte a oddelíte farby od seba, tak uvidíte zas pravú zelenú takú, aká je samostatná. Preto tvrdím, že obidve pohľady na realitu sú správne. Každý predmet je hmotne solídny, no zároveň je čisto mentálny. To, čo ho vytvára solídny je príbuznosť všetkých mentálnych javov, ktoré vznikajú zo svojho prazákladu. Čím viac
ich je, tým viac vytvárajú dojem zmyslu niečoho reálneho, čo bolo na ich počiatku.

Vzťahy medzi základnými geometrickými útvarmi. Zlatý rez. Pytagorova veta. Fibonačiho sekvencia a špirála. Kombinácie farieb od základných až po všetky odtiene. Fraktály. Tieto veci sú veľmi príbuzné a v základoch majú ešte veľa spoločných vzťahov. Všetko je postavané zo základných jednotiek prirodzenosti toho čo je.. respektívne nie je podľa pocitu, ktorý je niekde daný respektívne nie je daný a preto je tak nepostihnuteľný, že sa o ňom všetky múdre knihy nevedia vyjadriť.

Tao, Zen, Neti-Neti, Nirvána, Absolútno sú povahou tejto veci.

Je to zároveň začiatok i koniec. Spojte a rozpojte naraz všetky duality. Uchopte neuchopiteľné a analyzujeme počiatok aj koniec každého prežitku. Šťastie a dobré pocity po ktorých tak veľmi bažíme, by z tohto hladiska neexistovali bez smútku a utrpenia ktoré ohýba realitu v dvoch smeroch.

Keď uznáme, že sme už dávno zomreli, tak sa zas narodíme. V podstate už na tom nezáleží. Pozrite sa na svoj celý život doteraz. Keď je to jedno veľké natiahnuté nič, tak máte pokoj. Keď ho však veľmi prežívate a máte kopu cieľov tak vaše šťastie bude skákať hore dolu podľa vášho mentálneho sveta. Je to hra duality.

Ani energia nemože byť vytvorená alebo zničená. Všetko podlieha týmto zákonom. Stali sa z toho tak veľké samozrejmosti, že ich prehliadame.

Z hľadiska tohto pohľadu nie je dôležité, či to zistíme alebo nie. Či pochopíme svet alebo nie. Mnoho kníh však uvádza, že pochopením tohto zákona všetkých javov sa môžeme sústrediť a ovplyvňovať ich s väčším nadhľadom, ktorý bude v súlade s ním a nie ako sa to teraz väčšinou deje. Proti nemu.

Preto na konci každej tmy vychádza svetlo..

Nie je to pekne ani škaredé.

Je to prirodzené..

Príklady z literatúry:

Podľa toho čo som čítal je kniha Ulysses to čo vystihuje najviac všednosť nediania v diani.

Kniha Bhagavadgíta vraví o tom istom. Šokujúco presne vystihuje povahu absolútnej nepominuteľnej veci.

“Človek, ktorý sa neraduje, keď dosiahne niečo príjemné, a ani ho nerozruší, keď ho zastihne niečo nepríjemné, ktorý má neochvejnú inteligenciu, nie je pomýlený a pozná vedu o Bohu, už zotrváva v transcendencii.”

“Ó, Arjuna, som Naddušou sídliacou v srdci všetkých živých bytostí. Som počiatkom, stredom i koncom všetkých tvorov.”

“Kto sa očistil pomocou svojej inteligencie a vytrvalo ovláda myseľ, kto sa zriekol predmetov zmyslového pôžitku a zbavil pripútanosti i odporu, kto zotrváva v ústraní, málo je, ovláda reč, telo aj myseľ a je neustále v stave vnútorného vytrženia, kto je odpútaný, zbavený falošného ega, vlastníckeho pocitu, ilúzie moci, falošnej pýchy, žiadostivosti a hnevu, kto neprijíma hmotné veci a je mierumilovný, ten je určite hodný sebarealizácie.”

“Kto zaujal toto transcendentálne postavenie, realizuje Najvyšší Brahman a je naplnený radosťou. Nikdy sa netrápi, ani po ničom netúži a k všetkým bytostiam je rovnaký. Za tohoto stavu dosiahne čistej oddanej služby Mne.”

Kybalion naráža na to isté.

“Absolútno je myseľ. Vesmír v sebe zahŕňa duševnú podstatu.” Kybalion

“Ako hore, tak dole, ako dole, tak hore.” Kybalion

“Nič sa nenachádza v kľude, všetko sa pohybuje, všetko vibruje.” Kybalion

„Všetko je podvojné, všetko má dva póly, všetko má svoj opak. Podobné a nepodobné veci sú rovnaké, protiklady majú tú istú podstatu a líšia sa len formou. Protipóly sa stretávajú, každá pravda je len polopravdou a všetky paradoxy sa dajú vyriešiť.“ Kybalion

„Všetko priteká a odteká, všetko má svoj príliv a odliv, všetko stúpa a klesá. Pohyb kyvadla sa prejavuje vo všetkých veciach. Miera výkyvu kyvadla doprava je rovnaká, ako miera jeho výkyvu doľava. Rytmus má vyrovnávajúci vplyv.“ Kybalion

„Každá príčina má svoj následok a každý následok má svoju príčinu. Všetko sa deje v súlade so zákonom. Náhoda je len nerozpoznaný zákon. Existuje mnoho kauzálnych plání, ale zákon nič neobíde.“ Kybalion

„Všetko má pohlavie, všetko má svoj mužský a ženský aspekt. Existencia pohlavia sa prejavuje na všetkých úrovniach.“ Kybalion

Smaragdové dosky:

Pamätaj, Ó človeče, že všetko, čo existuje, je iba inou formou toho, čo nie je. Všetko, čo má bytie, prechádza ešte do iného bytia a ty sám nie si výnimkou.

Nebuď pyšný, ó človeče, na svoju múdrosť. Rozprávaj sa s nevedomým tak dobre ako s múdrym. Pokiaľ niekto príde k tebe plný poznania, načúvaj mu a dbaj ho, lebo múdrosť je všetkým.

Nebuď ticho, keď zlo je hovorené ako Pravda, ako že slnko svieti nad všetkým.

Ten, kto prekročí Zákon, bude potrestaný, lebo iba skrze Zákon prichádza sloboda ľudí.

Nasleduj svoje srdce po celý život. Rob viac, než máš nariadené.

Aj keď získaš bohatstvo, nasleduj svoje srdce, lebo nič z toho nebude ti platné, pokiaľ tvoje srdce bude unavené. Umenšuj seba, nie však čas, kedy nasleduješ srdce. To je protivenie sa duši.

Tí, ktorí sú sprevádzaní, nezídu zo správnej cesty, ale tí, ktorí sú zblúdení, nemôžu nájsť cestu priamu. Ak ideš medzi ľudí, vytváraj si Lásku, začiatok a koniec srdca.

Ak niekto príde k Tebe pre radu, nechaj ho voľne rozprávať, kiežby vec, kvôli ktorej prišiel, mohla sa udiať. Ak váha otvoriť Ti svoje srdce, to preto, že ty, sudca, robíš chybu.

Neopakuj márnivú reč, ani ju nepočúvaj, pretože to je vyjadrenie jedného v nerovnováhe. Nehovor viac o tom, aby on mohol pred tebou poznať múdrosť.

Ticho je ohromným prospechom. Z hojnosti rečí nijaký úžitok.

Nevyvyšuj svoje srdce nad deti ľudí, aby nebolo do prachu hodené.

Ak si veľký medzi ľuďmi, buď vážený pre poznanie a jemnosť.

Tao a Zen ktoré neustali pripomínali, že to nič je zdrojom všetkého. To prázdna forma je všetkým a všetko je tvorene prázdnou formou. Ani jedno a zároveň obidve. Musíme poprieť aj tú dualitu a spätné ju vytvoriť aby sme uchopili neuchopiteľné.

Pai-čang:

Jeden neměl ani zrníčko rýže po dlouhý čas, a přesto necítí hlad. Druhý jí rýži celý den, a přece mu nestačí.

Učenie Neti-Neti ktoré pomocou toho že všetko opustilo a prehliadalo došlo k jedinej nezmeniteľnej veci, ktorá je prakolískou všetkého. Tým, že sa nedá popísať, či vlastne je alebo nie je.

Sú však mnohé náboženské smery, kde hlavná cesta nevedie skrze toto učenie, ale cez zložité pravidla vybudovane ľudskou hlúposťou, ktorá sľubuje odmeny a trestá len z jedneho pohľadu. Robia zo seba vrcholný súd všetkého. To, čo uctievajú je vrcholný pozitivizmus, ktorý je však u každej osoby iný a preto majú v sebe toľko konfliktov, že súčasná civilizácia nimi začína opovrhovať. Vidí tie chyby. Pohľad takých náboženstiev je čisto duálny a v okolitom svete vidia nepriateľa, ktorého sa musia zbaviť. To sa deje preto, že ich vnímanie je veľmi rozbité a fragmentované. ( Všimnite si ten paradox celistvosť nás fragmentuje a keď vnímame minimalisticky, tak uvidíme celistvosť ) Nie sú to, čo by mali reprezentovať. Sú presným opakom. Žijú týmto vnímaním a nevedia sa nad neho povzniesť. Sú obeťou vlastnej pohrúženosti a svätého cieľa.

Skvele to vystihuje aj tento zenový príbeh.

Jedenkráte putoval Vznešený po cestě mezi městy Rádžagaha a Nálandá spolu s početnou společností mnichů. Za nimi jim pak v patách kráčeli poutník Suppija, který mnoha způsoby znevažoval Buddhu samého, jakož i jeho učení a společenství mnichů, a vedle něho pak jeho žák, mladý Brahmadatta, který se mu snažil celou cestu odporovat a Vznešeného naopak ve všem chválil.

Poté, když Vznešený a všichni putující přijali útočiště v královských zahradách, aby zde strávili noc, přetřásali dlouho mniši zaslechnutá slova, až konečně dospěli k otázce:

„V čem tedy vlastně chválit Vznešeného, Takto jdoucího, co na něm stojí za opravdové oceněni?“

„Mniši, dejme tomu, že jistý jógin či brahmín prožívá jako důsledek svého dobrého úmyslu, odhodlání, zkoumání a soustředění mysli, jak v jednom, dvou, stu, tisíci, bezpočtu životů byl takový a takový, jedl to či ono, zažíval radost a bolest. Na základě toho pak dojde k názoru, že jeho duše věčně putuje a je trvalá a neotřesitelná jako pilíř či horský štít.

Jiný však, opět na základě podobného dobrého úmyslu, odhodlání, zkoumání a soustředění, dospívá k odlišnému přesvědčení, a to že po smrti přicházíme do ráje, kde spočíváme v blaženosti a slávě, zářící a vznášející se. Další, opět stejně horlivý, dospívá k názoru, že jsme vlastně bohové, kteří se na světě zapomněli ve své hře či sem klesli ve svých vášních.

Jiní nám zase budou tvrdit, že svět je konečný či nekonečný, poznatelný či nepoznatelný nebo se dokonce vykrucovat, že je to mimo jakoukoli představu.

Pak přijdou další ctihodní jógini či brahmíni s tvrzeními, že po smrti je duše spasená či zatracená, sťastná či nešťastná, konečná či nekonečná, vnímající či tupá, s novým tělem či bez něho, docela žádná či nanejvýše žijící pouze přítomným okamžikem.

Jenomže mniši, tak jako rybář nebo jeho učeň nastraží síť s jemnými oky v malém rybníku a bude uvažovat:

“I sebemenší a sebemrštnější rybka, která tu žije, nevyklouzne z této sítě, bude teď chycena a polapena,” právě tak všichni jógini a brahmíni se svými utkvělými názory musí vždycky uvíznout v některém oku takové sítě. Kdykoliv se někdo z nich objeví se svým názorem, vždy uvízne v té síti. Chytí se tam, právě tato síť se stane jeho vězením.

Naopak, mniši, Takto jdoucí, ten přestože všechny ty názory chápe, tak je překračuje a nedá se jimi svést, ani v nejmenším na nich neulpívá. On rozpoznal, že pouze vznikají a zanikají, a proto nemohou nikoho trvale uspokojit. Tak je Takto jdoucí osvobozen neulpíváním. To je právě to jemné a těžko postižitelné, proč je chválen Takto jdoucí. To je to hluboké, obtížné k dohlédnutí, pokojné a vznešené, mimo oblast uvažování, jemné, přístupné pouze moudrým, co Takto jdoucí zažívá přímým vhledem a o čem vypovídá druhým. Pouze tohle, mniši, je to, v čem stojí za to chválit Takto jdoucího.”

“Dlouho jsem klepal na boží dveře, a když se otevřely, zjistil jsem, že na ně klepu zevnitř.”

Tento výrok to skvelo vystihuje:

Claude Roy

Ticho není nic tak prostého.

Není ničím daným,

musí být vytvořeno.

Na záver by som chcel dodať finálnu absolútnu pravdu. A to je že samotná dualita a všetko čo jestvuje ma svoju prapríčinu v transcendentálnom. To je to čo spája všetko. Aj všetky paradoxy. Najvačšia Osobnosť Božstva Shrí Krishna obsahuje všetky tieto aspekty. Nespoznáte ju mysľou ale srdcom a túžbou po poznaní. A aj ten najrozbúrenejší oceán utíchne pod dotykom čistého poznania ktoré sa vzdá aj tej poslednej vášne len aby zostala v transcendentalite. Po dlhých cestách a náukach sa dozvieme že to čo sme hľadali bolo vždy s nami, len sme boli natoľko zapletený do okolného diania sveta že sme tomu nevenovali pozornosť. A to robí rozdiel medzi karmou a bhaktijógou (duchovnou cestou). Hare Krishna.

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s