Ja nerobím predpoklady, ja viem!

Nedávno som nakukla som po veľmi dlhej dobe na neverejnú stránku Pini, kde sa stretáva a rozvíja skupinka blogerov aj neblogerov , ktorí spoločne stopujú “Päť dohôd” podľa Ruiza. Aktívnou prispievateľkou som bola vo januári, keď sme stopovali dohodu “Buď bezchybný svojim slovom”, k čomu som napísala myslím, že dva články. Potom ale prišlo na lámanie chleba v praxi a chlebík bezchybnosti slovom sa lámal celý február. A v marci nastala skutočná zábava.

Rozlúčila som sa teda na Pini, kde sa medzičasom venovali dohode “nerob predpoklady” namiesto pôvodne plánovaného “neber nič osobne”. Občas som si podprahovo na tieto dohody spomenula,pretože vnímam ich súvislosť. Aspoň u mňa teda sú veľmi previazané – ak už si niečo vezmem osobne, je to na základe predpokladu, o ktorom viem len ja 😀 Nemala som čas k týmto dohodám napísať ani bodku. – bola som zavalená prácou a veľmi náročnými pracovnými situáciami. Moje zamestnanie je fantastickým školiacim strediskom. Learning by doing is good 😀 Lenže – nielen prácou je človek živý, a za stenami kancelárie, v reálnom živote, sa tiež diali veci. Nikdy som nebola extra urážlivá, ale keď som svoje postoje a reakcie voči mojim blízkym videla vo svetle dohôd, párkrát som si poškrípala zubami, kým som nespracovala a nevzdala sa svojich predpokladov. Prekvapivo potom začalo všetkými vzťahmi prúdiť viac lásky 🙂

Ešte dnes sa lopotím s odhaľovaním vlastných predpokladov, ktoré nerobím. Takže, na otázku “Robíte ešte predpoklady?” odpovedám “Jasné, že nerobím.” V práci najčastejšie nerobím tieto predpoklady:

To robí naschvál, aby ma rozčúlil!

Nechce to pochopiť! (naschvál)

Komplikuje mi život! (naschvál)

Oni chcú, aby som sa zbláznila!

Oni nemôžu byť normálni!

Takto by som mohla pokračovať ešte chvíľku. Asi ste si všimli, že firma, kde pracujem, bola založená výhradne preto, aby mi všetci robili naschvál 😀

V bežných mimopracovných situáciách som tiež nezistila ani robenie predpokladov, ani si nič neberiem osobne. Ani v to ráno, keď som sa ponáhľala na autobus, zvierajúc v ruke mince na MHD lístok. Bola som asi 5 metrov od novinového stánku, keď sa k nemu odnikadiaľ pritmolila babička s taškou na kolieskach. Nervózne som predýchavala, lebo sa tam naschvál natisla, a aj som ju nechcela drzo predbehnúť využívajúc výhodu rýchlej chôdze adekvátnej môjmu veku. Po nekonečných dvoch minútach babička odchádzala, ale neodišla – naschvál sa vrátila – zatiaľčo ja som neveriaco hľadela na druhú babičku, ktorá prišla z druhej strany a s úsmevom sa mi prihovorila: “Pustila by ste ma pred vás, ja sa len chcem niečo opýtať?” a ja som pritom periférne videla ako sa prvá babička začala prehrabávať v krabici s DVD-čkami, družne sa baviac s predavačkou. Na autobusovej zastávke, vzdialenej asi 150 metrov som bola rýchlejšie ako vietor, myslím, že ma adrenalín teleportoval priamo na zastávku. Soptiac som hodila mince do automatu na lístky a o chvíľu som už aj bola v autobuse do práce. Spiknutie babičiek bolo úspešne potlačené 😆

Ale ja si fakt nič neberiem osobne. A ani predpoklady nerobím. Vlastne, jeden som urobila, priznám sa 😀 Bola som v našej miestnej pizzérii a keď som šla na toaletu, prechádzala som časťou reštaurácie, kde sú stoly pri stene oddelené malými múrikmi. Pri pohľade cca 45° uhla som videla mladého muža, ktorý sa naťahoval cez stôl a držal za ruku svoju milú. “Ach, romantici ešte nevymreli!” O pár krokov bližšie sa uhol pohľadu zmenil, mladý romantický muž sa s chuťou zahryzol do pizze, ktorú mal na tanieri medzi sebou a notebookom– a áno, tú ruku mal na klávesnici notebooku.

Takže toľko ku predpokladom. Zisťujem, že akosi príliš dobre “viem”, čo chcú alebo nechcú iní ľudia a aké sú ich vnútorné motívy pre ich správanie či dokonca postoje. Vnímam to ako dôsledok mojej profesnej deformácie, keďže som niekoľko rokov strávila hodnotením prejavov uchádzačov o zamestnanie, hľadaním “drivers” a odhadovaním “blockators” ale aj identifikovaním košatých stratégii a prúdov, ktoré sú skryté za korporátnymi rozhodnutiam. Zdá sa, že nastal čas na zmenu – minimálne na zmenu mojich intepretácii. Vytvorenie hypotézy nie je nevyhnutne nesprávne, problém nastáva, keď hypotézu povýšime na pravdu. Na jedinú pravdu 😉

4 thoughts on “Ja nerobím predpoklady, ja viem!

  1. … akoby som to od niekal poznala 😀 u mňa v takých situáciach funguje staré dobré rátanie a frázička “take it easy” 😀 ale o tom spiknutí … ja mám strašne rada keď stojím v preplnenom autobuse a horko ťažko sa môžem niečoho držať, blíži sa ostrá zákruta … k najbližšej zástavke ešte dobrých 500 metrov … a všetky babičky v autobuse akurát teraz sa začnú cez všetkých tlačiť k dverám … nie aby ešte počkali až za zákrutu veď ich potom každý pustí … 😦 dobre hovoríš – spiknutie babičiek nie len na zástavke 🙂

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s