Stalkujeme pomocou spätnej väzby

Jedným z nástrojov stalkovania sa pre nás môže stať aj pohľad iného človeka na nás, naše konanie, presvedčenia a sebavnímanie – spätná väzba.

V stakovacej skupine sme sa tejto témy už dotkli. Nie je to téma príjemná, ja asi nepoznám človeka, ktorý by spätnú väzbu mal rád, ale keď som sa nad ňou zamyslela, prišlo mi, že je to vlastne výborná pomôcka pre toho, kto nevie, ako začať…

Čo je spätná väzba?

Myslíme si, že sa poznáme. Vieme o sebe možno viac než hocikto iný, ale má to jeden háčik: celý život sa vidíme len svojimi vlastnými očami. No a tie nám stále dávajú dosť podobný obraz. Ak na nás je niečo, čo si nechceme pripustiť, buď si to premaľujeme na niečo iné (nepriazeň okolia, nevhodnú situáciu, zásah zhora), alebo to v sebe potlačíme tak hlboko, že to zmizne z nášho zorného poľa. To nie je o tom, že by sme sa tvárili, že to nevieme; my to naozaj nevieme.

Niekedy nás život hodí do situácií, ktoré sú pre nás také otriasajúce a nečakané, že sa uvidíme v novom svetle. (Voľne interpretovaný don Juan: Emocionálny náboj situácie posunie náš kotviaci bod a umožní nám na chvíľu sa vidieť v novom svetle.) Ak je otras dosť silný, zmení sa naše sebavnímanie a naše zabehané predpojatosti o nás a svete naokolo sa začínajú pomaly drobiť. Najprv sa objavia len drobné puklinky, ktorými už ale kde-tu pod našu necitlivú škrupinu prenikajú aj signály o tom, že veci sú trochu inak, než sme boli doteraz presvedčení. Tieto pukliny sa časom rozširujú a z obranného valu sa začínajú vydrolovať celé kusy omietky. Potom spadne jedna časť valu, iná a iná… Je to bolestivý proces, pretože v tom okamihu sme nechránení, vyvrátení “tým mäkkým navonok” a sme zraniteľnejší ako kedykoľvek predtým… Ten val sa nenazýva totiž “obranný” len tak, pre nič, za nič…

Niekedy nám takú situáciu môže navodiť aj pohľad niekoho iného na nás. Tomuto pohľadu sa hovorí “spätná väzba” – niekto sa vyjadrí k tomu, čo od neho chceme/potrebujeme počuť. Zrejme nám vykreslí trochu iný obraz ako ten, čo sme si tak prácne vybudovali. Ergo, bude to bolieť.

Obvykle sa spätnej väzbe v živote dosť vyhýbame – práve preto, že nám pomyslenie na ňu nie je príjemné. Ešte nevieme, či dopadne “dobre” alebo “zle”, ale obávame sa, že nás môže zraniť. Nevyhľadávame ju, vyhýbame sa jej a tým sa udržiavame v starom stave.

Keď na sebe začíname pracovať, znamená spätná väzba pre nás dve veci: príležitosť vidieť sa očami niekoho iného a súčasne aj míľnik, ktorý nám ukazuje, kam sme sa až na našej ceste dostali.

Ak sa jej však vyhýbame a obávame sa jej, značí to aj, že s ňou asi nebudeme vedieť zaobchádzať. Nebudeme ju vedieť využiť na to, na čo ju potrebujeme – na náš rast.

Zásady prijímania spätnej väzby

Spätná väzba je pohľad niekoho iného na nás, na naše konanie, na naše prejavy, na hocičo, čo sa rozhodneme spracovávať. Nie je to nič viac a nič menej, len pohľad niekoho iného na nás.

Keď máme zlý deň a niekto príde a povie “dobrý deň”, tiež sa s ním nezačneme škriepiť, že to je vec zorného uhla. Proste vezmeme na vedomie, že on ten deň vníma ako “pekný”. Môžeme sa snažiť pochopiť, prečo ho tak vníma. Alebo sme príliš ubolení a kašleme na to, čo nám povedal.

So spätnou väzbou narábame presne tak isto. Je to tiež len názor niekoho iného na “vec”, ktorú obaja vnímame – na nás samých. Keďže ide o nás, môže sa nás spätná väzba dotknúť. A veru sa aj dotkne, ak sme najdôležitejšia osoba na celom svete a berieme všetko osobne. Ak sa nás dotkla, proste ju vezmime na vedomie s tým, že je to len to, čo to je – pohľad niekoho iného. Ten pohľad môže, ale nemusí byť reálny.

Ak sa nás však spätná väzba dotkne a my začneme reagovať na ňu a obhajovať sa, robíme sami sebe dvojnásobne zle. Po prvé, ten človek nám už druhýkrát spätnú väzbu pravdepodobne neposkytne (jedine ak by ho vytešovalo vadiť sa s nami). Po druhé, svojou obhajobou zo seba robíme Nespravodlivo Osočeného Nepochopeného Dramatického Hrdinu (NONDH) a vytvárame si len o to hrubší ochranný val okolo seba – ten val, ktorý by sme mali preskúmať a začať pomaly rozoberať, ak sa chceme pohnúť ďalej!

Takže zásada č. 1: Keď mi niekto dáva spätnú väzbu, neobhajujem sa, nedovysvetľovávam a neurážam sa. Vezmem na vedomie s tým, že to môže a nemusí byť reálny pohľad na mňa.

To mi pripomína stalkovanie na úrovni družiny Orla: Beriem na vedomie.

Fajn, nejako sme sa pochlapili, zdroj našej spätnej väzby sme síce neroznosili v zuboch, ale dozvedeli sme sa veci, ktoré nás vnútorne škrú. Čo s tým?

No, máme tri možnosti. Buď to odložíme ad acta a spoľahneme sa, že si to budeme pamätať a keď sa v budúcnosti vynorí situácia, ktorá by to potvrdzovala, otvoria sa nám oči.

Alebo vyhlásime spätnú väzbu za nezmysel a zlovoľný akt, ktorého cieľom bolo ublížiť nám. Nič sa nedeje. Síce sa nepohneme ani o milimetrík z našej doterajšej situácie, ale tam sme predsa boli celý život a dokážeme s tým žiť, takže čo také úžasné by sa stalo?!

Alebo tretia možnosť: začneme rozmýšľať, čo na nás a našom správaní mohlo v tom druhom vyvolať ten dojem, ktorý o nás má. Všimnite si: nepoložíme si otázku, čo v ňom vyvolalo uňho ten dojem, ale pýtame sa, čo na nás mohlo vyvolať ten dojem! Maličký posun s obrovským dopadom: kým v tom prvom prípade máme tendenciu zvaliť vinu na toho druhého, v druhom prípade začíname skúmať svoje prejavy. A čo je skúmanie svojich vlastných prejavov? Stalkovanie… Čiže len čo si položíme otázku, prečo na nás reaguje tak, ako reaguje, a začneme sa pozerať na nás a nie na neho, začíname stalkovať svoje správanie, presvedčenia a hodnoty za ním skryté a dohody skryté za týmito presvedčeniami.

Zásada č. 2: Keď dostávam spätnú väzbu, neskúmam stupeň demencie hovoriaceho, ale svoje vlastné správanie a prejavy, ktoré mohli túto spätnú väzbu vyvolať.

OK, potiaľto je to pekné. Dostanem spätnú väzbu a začnem skúmať, čo na mne je zdrojom toho, že ma ten človek vidí inak, ako sa vidím ja sám.

Ale treba to vôbec skúmať?

Nie všetci ľudia majú pravdu, keď o nás hovoria, čo o nás hovoria. Vyrastali v inom prostredí a v iných podmienkach. Majú iné hodnoty a iné presvedčenia. Sú pre nich dôležité iné veci ako pre nás. Ak sa pred ich úsudkom skloníme, vlastne sme prestali byť sami sebou a odovzdali sme kontrolu im.

Potom sú tu ľudia, ktorí nás chcú prostredníctvom spätnej väzby ovládnuť. Toto už nie je len “iné videnie”, toto je už vyslovene “zlý úmysel”. Chcú nám nainfikovať pocit nevyhovovania, aby nás dostali “pod seba” – aby si nás podrobili a ovládli nás. Ak sa im podvolíme, odovzdali sme im svoju kontrolu.

Ale sú tu aj ľudia, ktorí nám majú čo povedať a ak sa ich slovami budeme zapodievať, pohneme sa dopredu.

😕 Fajn. A ako zistím, o ktorý typ ide?

Zasa máme dve možnosti. Prvá z nich je, že poctivo a objektívne preskúmame, čo nám daný človek hovorí, či by to nemohlo byť opodstatnené. (Nie “pravda”, ale len “opodstatnené”.)

Napríklad nám niekto povie: “Vidím, že sa bojíš každého nového vzťahu a správaš sa k potenciálnym partnerom tak, že ich od seba odpudíš: si britká, ostrá, vieš všetko lepšie a vždy musíš mať posledné slovo.”

Tak toto rozhodne nie je taká spätná väzba, ktorú počúvame radi 😦 … Ale je aj pravdivá?

Pochybnosť č. 1: Hovoriaci používa slová “každý”, “všetko” a “vždy”. Je to jeho osobný slovník, alebo je to signál, že ide o manipuláciu môjho vnímania?

  • Používa tieto slová aj v svojej bežnej reči hojne, alebo ich používa zriedka? Ak zriedka, je vysoká šanca, že má svoju vlastnú agendu, ktorú si uhráva. Beriem s veľkou rezervou tak jeho slová, ako aj jeho úmysel.
  • Ak používa tieto slová bežne, patrí to k jeho bežnému vyjadrovaniu. No dobre, zovšeobecňuje, takže to nebudem brať ako absolútnu výpoveď, ale za preskúmanie to stojí.

Pochybnosť č. 2: Videl ma hovoriaci v spomínaných situáciách viackrát, aby mohol dávať opodstatnený úsudok?

  • Ak ma videl len raz, možno ma zastihol v nejakej nezvládnutej situácii.
  • Ak bol svedkom takýchto situácií viackrát, jeho slovo začína nadobúdať na váhe.

Pochybnosť č. 3: Čo je silná osobná hodnota tohto človeka? Je podobná na moje hodnoty?

  • Ak máme rozdielne hodnoty, stráca jeho vyjadrenie na váhe, pretože sa porovnávajú jablká s hruškami.

Pochybnosť č. 4:  Ak ma videl viackrát v podobných situáciách, nezávisle od jeho hodnôt, ktoré moje prejavy v týchto situáciách sa dali interpretovať ako to, čo v tom videl on? Chcem tieto prejavy v svojom správaní ponechať alebo sa ich zbavím? A ak sa ich chcem zbaviť:

  • v ktorých konkrétnych situáciách sa prejavujú?
  • čo ich spúšťa?
  • aké presvedčenie sa skrýva za ich spúšťačom?
  • kedy toto presvedčenie vzniklo?
  • na aké situácie sa viaže?
  • s kým som túto dohodu uzavrela?
  • môžem mu ju vrátiť?
  • s akými inými dohodami je ešte prepojená?
  • čím ju nahradím, až ju zruším?
  • ako to zmení tie ostatné dohody?

Naša druhá možnosť je oveľa ezoterickejšia: spoľahneme sa na hlas našej duše, ktorý sa prejaví ako reakcia nášho tela.

Ako to ide? Jednoducho. Ak sa nás nepríjemná spätná väzba nedotkla alebo nás len zľahka zamrzela (všetci túžime byť dokonalí, takže to zamrzenie pri menej ospevnej spätnej väzbe asi pocíti každý), ale nevyvolala v nás nijakú divokú emóciu, nie je pre nás dôležitá. Naše telo nám hovorí, že to je niečo, na čo netreba míňať energiu.

Zásada č. 3: Ak sa nás spätná väzba dotkla hlboko a rozrušila nás, práve sme sa dotkli oblasti, ktorej je dobré sa venovať.

Emocionálna reakcia na spätnú väzbu je vždy signál, že v tomto okamihu sa nám otvára prístup k niečomu, k čomu sa obvykle nedostaneme. Je to tým, že informácie sa musia viazať na emócie, aby sme im uverili. (Tie emócie môžu byť pozitívne či negatívne, všetko jedno; kým sú emócie, dovtedy udržiavajú našu pozornosť na danej veci.) Preto veľmi bolestivé dohody, na ktorých spracovanie zatiaľ nemáme dostatočnú energiu, máme tendenciu zabúdať a vynegovať do tej miery, že o nich nakoniec už ani nevieme. Je to spôsob, akým sa naše ego bráni proti úniku energie.

2 thoughts on “Stalkujeme pomocou spätnej väzby

  1. “Neber veci osobne” vs. spätná väzba.čo je čo a kedy? ach, mala by som sa naučiť silou vôle aktivovať nejaký ten analytický gén v sebe (možno by mi to konečne riadne šlo a ešte by som to aj mala rada 😀 )

    Pri zásade č. 1 mi stále nesedí “nedovysvetľovávam”. niekedy sa spätná väzba/názor/predpoklad zakladá na určitom okruhu informácií, ktoré môžu byť nedostačujúce. keď sa spýtame (komunikácia, “nerob predpoklady”), získami viac informácií a spätná väzba/názor/predpoklad sa môže radikálne zmeniť. a tým ak komunikácia-analýza-možná sebazmena. som úplne mimo? 🙂

    Like

    • Tá zásada č. 1… 🙂 Keď učievame spätnú väzbu, vždy to dopadne tak, že sa Slovák začne obhajovať a začne polemizovať s tým, kto mu spätnú väzbu poskytuje. Je to tým, že historicky nie sme zvyknutí ani podávať, ani prijímať spätnú väzbu. A tak čokoľvek odznie, čo sa plne nekryje s naším pohľadom, máme tendenciu to hodiť do koša alebo dokonca začať kričať, nech sa hovoriaci pozrie sám na seba a až potom hovorí.

      V podstate tu veľmi pomôže tá Ruizova predstava, že si tvoríme “náš príbeh”. Každý máme svoj vlastný príbeh a v ňom sme to, čo sme. No a v príbehoch iných ľudí sme len “kométka, ktorá ním preletí”, ako to kedysi povedala Terrafina. Takže v tom druhom príbehu, ktorý má inú tému, iné hodnoty a iné rozloženie síl, môžeme vyzerať celkom inak ako v našom príbehu. Nad tým nemá význam sa rozčuľovať. Proste sme čokoľvek, čo v nás daný človek chce vidieť – ale len v tom jeho príbehu. V našom sme aj naďalej sebou samými.

      Ovšem niekedy, ak sú si príbehy aspoň trochu podobné (teda ak ich tvoria ľudia s neprotikladnými hodnotami), nám pohľad toho druhého dokáže ukázať niektorú časť, ktorá pre nás možno nie je taká dôležitá, ale keby sme ju ošetrili, pohne sa dopredu aj náš vlastný príbeh.

      A preto ak človek dostane spätnú väzbu, mal by ju vziať na vedomie a rozhodnúť sa, či je preňho dôležitá alebo nie. Ak sa rozhodne tú možnosť, ktorú spätná väzba naznačuje, preskúmať, je to jeho rozhodnutie. Ak sa rozhodne spätnú väzbu vôbec nebrať do úvahy, je to tiež jeho rozhodnutie a my sa nemáme čo zlostiť. Práve si píše svoj vlastný príbeh, v ktorom sa nezmení. Možno je to tak lepšie – kto vie?

      Ak máš pocit, že ten druhý nemá presne tie isté informácie ako ty a preto možno nechápe tvoje správanie, tak mu doplň informácie, ale nevaď sa s ním o jeho interpretácii. Ak zmení svoj pohľad, tak to bola len vec odlišných informácií. Ak pohľad nezmení, tak to bola vec odlišného uhla pohľadu, odlišných skúseností alebo odlišných hodnôt. V jeho príbehu proste ľudia s našimi prejavmi sú to, čo nám povedal. V našom môžu, ale nemusia. 🙂 To je na tom to krásne – my musíme žiť jedine v tom našom príbehu a v nijakom inom. To, že si nás tam iní ľudia dosadia, je ich vec a naša žiadna starosť. 🙂 A hlavne si nesmieme nechať vnútiť tie roly, do ktorých si nás dosadia, ak sa nekryjú s naším najvyšším záujmom. Oni si nás totiž najčastejšie dosadzujú do rolí, v ktorých z nejakého dôvodu nemôžu alebo nechcú vystupovať sami. Napr. Aurík si ma kedysi dosadil do roly učiteľa, kým si nenašiel iného, pretože sám pociťoval potrebu “vedenia a ochrany”. Nina si ma dosadila do roly “klamára”, pretože túto vec má na svojom ostrove tonalu a nie je ochotná/schopná sa do nej dosadiť sama a tak sa s tým vysporiadať. Ja zas mám kolegu, ktorého som si dosadila do roly “staršieho brata”, aby som sa necítila tak strašne sama a neschopná čeliť životu. Takže vždy to, kde sami máme nejakú rozvojovú potrebu, obsadíme niekým “zvonku”. Takto sa budujú kulty guruov a sekty. Ovšem pozor – nie je to jediný mechanizmus, ako obsadzujeme roly. Musí tam byť toho viac; ja viem najmenej ešte o jednom.

      Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.