Tento článok som našla u reverendky Misy asi pred mesiacom a dotkol sa ma na hlbokej úrovni. Ona ho písala z príležitosti 21.septembra – Svetového dňa mieru. Misa Hopkinsová sa zamýšľa, či je mier len predstava, o ktorej spolu hovoríme, alebo či je to uchopiteľná realita:

Sama sa čudujem, koľkokrát som v živote hovorila o svetovom mieri a potom som bola hrubá k niekomu v mojom okolí… Niečo vo mne mi vraví, že to bolo možno častejšie, než by som bola ochotná pripustiť. Je svetový mier vôbec možný, kým som uviaznutá v svojich vlastných príbehoch a nevnáram sa do mieru, ktorý sa nachádza v spoznaní vyššej pravdy?

Istý veľmi múdry človek mi raz povedal, že sú dva druhy pravdy. Ako premýšľam o jeho slovách, začínam veriť, že popisoval tieto dva druhy pravdy: jeden je osobným odrazom momentálnych pocitov a presvedčení a druhý je vyššia pravda, ktorá je prítomná vo všetkom živote. A v tejto vyššej pravde nachádzame to, čo nás spája, lásku a hlboký, nekonečný pokoj.

Ledy zažívame vyššiu pravdu? Zažívame ju vtedy, keď si uvedomíme, že ako celá ľudská rasa zdieľame podobné, univerzálne city, ktoré nepoznajú hranice rasy, viery či kultúry. Zažívame ju, keď sme spolu ticho, alebo i keď sme sami ponorení hlboko do nášho vnútorného ticha. Zažívame ju aj vtedy, keď sa len spoločne smejeme – keď sa nachádzame v tom priestore, kde prestáva myslenie a je len čistota existencie.

Spomínam si, ako sa mi snívalo, že som v malej skupinke iných ľudí bola okolo Satana. Chcel, aby som preňho niečo urobila – niečo celkom neškodné, ale mne sa to nepáčilo, pretože som sa cítila využívaná. Odrazu niekto niečo smiešne zahlásil a v tú chvíľu sme sa všetci hystericky smiali a odrazu neexistovalo nijaké zlo či dobro, nijaký nepriateľ, nijaké zneistenie, nijaká nadradenosť. Bola tam len jednota a pokoj, ktorý sme vnímali cez náš smiech.

Ak niekoho naozaj veľmi nemusím a môžem sa s ním spoločne zasmiať, naobedovať alebo podiskutovať, pričom skutočne úprimne počúvam a snažím sa porozumieť, zistila som, že bariéry sa veľmi rýchlo stratia. To, čo som pôvodne považovala za zlý úmysel, hlúposť alebo zlomyseľnosť, sa ukáže ako ich spôsob bojovania s vlastnými strachmi a poraneniami. Moja posudzovačnosť sa vytratí, ak sa najprv otvorím porozumeniu a až potom posudzovaniu.

Pretože som človek, tak to chce svoj čas, ale je to vedomie, ktoré cielene nasadzujem, lebo skutočne chcem, aby bol mier na svete. Chcem sama pre sena vyššiu pravdu – vyšší mier – a pretože je to taký napĺňajúci zážitok, chcem to aj pre ostatných. Skutočný mier je to pokojné miesto vo vedomí za našimi ilúziami a strachmi.