V auguste som sa dostala do bodu, kedy som celkom vážne začala bojovať s vovychovávanou predstavou lineárneho času a trojdimenzionálneho priestoru. Dovtedy som si, priznám bez mučenia, s tými dimenziami nevedela dať rady ani napriek tomu, že mám celkom slušne vyvinutú predstavivosť… Proste nie a nie si urobiť nejaký obraz.

Pritom som si listovala v Lujanovi Matusovi. Už som spomínala, že jeho štýl ma zabíja a už som aj bola rozhodnutá jeho knihu znova odhodiť niekam, kde ju najbližších 724 rokov neuvidím 😦 , ale lákalo ma na ňom jedno: je to snívač par excellence a ja som hľadala zvyšné tri brány snívania. Tak som urobila to, čo v takýchto prípadoch robím – preskočila som vyše polovicu knihy a náhodne som otvorila kapitolu, ktorá znela zaujímavo. A tak, ako to už obvykle býva, obsahovala pre mňa odpoveď… 🙂

Lujan Matus vysvetľuje, ako sme celé storočia ako ľudstvo boli drasticky zbavení moci – a to vďaka jednému maličkému faktu. Sme ukotvení a zapodievame sa vecami výlučne z lineárneho hľadiska. Zo všetkých možných ciest, ktoré existujú, nás výchova a spoločenské dohody vedú k istej “uličke vedomia”, v ktorej sa opakovaním uktovujeme natrvalo. Ak z nej veľmi rýchlo nevybehneme, budeme naveky nasmerovaní na jej koniec – a jediné, čo na jej konci nájdeme, bude naša smrť.

Matusov učiteľ Zakai mu uviedol krásny príklad, ktorý aspoň mne pomohol pochopiť obraz nelinearity (prvýkrát po 50+ rokoch):

“Predstav si, že by som zachytil svetlo jedného jediného lúča do krabičky. Ak by krabička predstavovala moje vedomie a bola pokrytá zrkadlami na každej vnútornej strane, tak by sa tento jediný lúč odrazil a roztrieštil, až by sa z neho stalo množstvo svetelných lúčov, odrážajúcich sa od jednej plochy k druhej. Nebolo by potom moje vedomie multi-dimenzné, pretože by spracovávalo súčasne všetko, čo sa okolo deje? Ak by som sa nejakou podivnou náhodou zameral len na jened jediný lúč zo všetkých tých lúčov svetla v krabičke vedomia, stratil by som kontakt s ostatnými dimenziami.  A teraz si predstav, keby za mnou stál tieň v mieste, odkiaľ som prišiel. Môj prístup k východu toho daného lúča svetla by bol zablokovaný a ja by som bol zajatcom odtlačkov emocionality; a keby na tom istom lúči svetla stál tieň aj predo mnou, potom by tento tieň držal v rukách kľúč k mojej existencii. Nestáva sa takto z môjho lúča svetla ale lineárny proces?”

Dobre; nie je to najľahší text. Mne pomáhalo pri čítaní predovšetkým to, že som ho “cítila”. Možno som dostávala podporu “zhora”, aby som sa cez to prehrýzla, pretože presne v tom okamihu, kedy som to čítala, to bol kľúč k môjmu ďalšiemu kroku vpred… A tak sa idem pokúsiť prerozprávať to kuchynskou slovenčinou:

Predstavme si svoje vedomie ako “zrkadlovú krabičku” z mágie: je to obyčajná krabička s uzatvárateľným viečkom a všetky jej vnútorné steny, dno i viečko sú zvnútra pokryté zrkadliacou plochou, ktorá odráža obraz všetkého, čo dáte dovnútra, a keď viečko uzavriete, tak ten predmet zostáva uzatvorený v svojom vlastnom obraze. V mágii sa používa na znehybnenie protivníka.

Takže naše vedomie je takáto zrkadlová krabička… a zachytí jeden svetelný lúč. (Práve sme dostali dušu.) Viečko sa zavrie, svetelný lúč je uzatvorený v krabičke. A začína sa odrážať – stenu od steny na ne premieta seba samé. (Duša si začína tvoriť svoj hmotný dopravný prostriedok – naše telo a našu “zrkadlovú bublinu”.) V istom bode sa lúč štiepi a odráža mnohými smermi a znova sa štiepi a takto to ide dookola, až je celá krabička plná nášho vlastného svetla. Sme svetlo. Sedíme si uprostred svetla a pozorujeme všetky jeho lúče. Chvíľku cestujeme po jednom, na jeho križovatke s iným lúčom presadneme a tak sme v tom istom okamihu na všetkých možných miestach toho, čo sme schopní vnímať. A máme nejaký 1-2 roky.

A potom sa  zásahom zvonka (výchovou, ktorá nás naučí podľa platnej spoločenskej dohody, čo je čo) odrazu sústredíme len na jeden jediný lúč. Ostatné začínajú blednúť a postupne ich prestávame vnímať. Už máme len jeden lúč od A do B. Bod A je naše narodenie, bod B je budúcnosť. Ale pretože už sme zdomestifikovaní a do nášho života vstúpil Parazit, ktorý nemá záujem, aby sme sa pohybovali voľne, stepuje nám za chrbtom a fučí nám na šiju. Späť už nemôžeme. Parzit hovorí, že späť sa nedá. Tak sa poberieme dopredu… a narazíme na iný tieň – inú verziu Parazita, ktorá nám hovorí, ako máme svoj život žiť, ak chceme… Tomu sa povie, že drží v rukách kľúč od našej budúcnosti. A ustúpi vždy len natoľko, nakoľko poslúchame. A keď ustúpi až do bodu B, k nášmu nesmiernemu potešeniu zistíme, že tam na náš čaká Zubatá s kosou… 😕

Takže toľko moja interpretácia Lujana Matusa. Ak z toho vydojíte viac, sem s vašimi postrehmi! 🙂

Ale aby to nebolo celkom jednoduché, Zakai pokračuje:

“Pozri sa na vedomie ako na zrkadlovú krabičku, do ktorej sme zachytili svetlo a uzavreli sme ju, a vedz, že ak do nej zachytíme svetlo a uzavrieme ju, stane sa svetlo odpojeným od Zdroja a neznámym samé pre seba, pretože žije v tieni. Potom by to bola len predstava svetla a tá sa definitívne stráca v sebaodrážaní, čo je lineárny proces zaujatosti (=hlavného záujmu, venovaného jednej jedinej veci).”

Pecky, čo? 🙂 Dušička dostáva zabrať… Pred chvíľkou ešte svetlo, odrazu už len predstava svetla uprostred tmy, ktorá sa snaží zrekonštrouvať spomienku na svetlo pozorovaním svojich vlastných odrazov – a tým skĺzava hlbšie a hlbšie do sebadôležitosti… 🙂 zaujatosťou pre jednu jedinú vec, pre seba samých.

Preto je dôležité, aby sme v živote mali viacero učiteľov alebo aspoň učiteľa, ktorého záujem sa dotýka mnohých rôznych oblastí. Pretože ak sa jednou uličkou vedomia pustíme a zotrváme v nej príliš dlho, nebudeme z nej vedieť už vybočiť a dostaví sa sebadôležitosť, strach, posudzovanie a pocit obete. Tomuto nezotrvávaniu príliš dlho v jednej uličke vedomia hovorí Matus fluidita a vraví, že fluidita a multidimenzionálnosť vnímania sú naše skutočné dedičstvo.

Už sa len nejako k nemu dohrabať. 😕