Človek je tvor žijúci zo zvyklostí. Čo pozná, to považuje za bezpečné. Všetko nové a neznáme je preňho potenciálne ohrozenie – a na ohrozenie sa reaguje obvykle strachom. Náš mozog začína vymyšľať hororové scenáre typu “čo ak…” (a ak sa ukážu nepravdepodobné, plynule prechádza na scenáre typu “a čo ak predsa len…” 🙂 ), vopred si vykresľuje možné hrozby a snaží sa na ne nájsť protilátky, aby sa im vyhol. Nie je to pekný svet, pretože si v ňom prichodíme slabší, znevýhodnení, bezmocní. A tak niekedy, keď sme si už zvykli na nejakú – aj zlú – situáciu, radšej v nej zotrvávame a bránime sa ju zmeniť, pretože sa bojíme, že s tým novým by sme možno nedokázali žiť… A ajhľa, tu máme vysvetlenie pre týrané ženy, duševnú krutosť a kodependenciu!
Odkiaľ sa berie tento strach? V podstate ide o tri druhy strachu:
Prvý druh strachu pochádza z nášho zníženého pocitu sebahodnoty. Aby sme boli predvídateľní a “bezpeční”, vychováva nás spoločnosť (a teda aj rodina) tak, aby sme odvodzovali svoju hodnotu od toho, ako nás vidia iní. Takto si spoločnosť zabezpečí, že sa budeme snažiť prispôsobiť, že sa budeme riadiť spoločnými hodnotami a dodržiavať ich. Je to mechanizmus, ktorý nám má zabrániť, aby sme nepotláčali iných – a dosahuje to tým, že potláča našu individualitu, našu dušu.
Druhý druh strachu je zapríčinený tým, že máme istú, pomerne presnú predstavu o tom, ako by naša budúcnosť mala vyzerať. Očakávame istý výsledok, dúfame, že nastane a trasieme sa, že by mohol nenastať. Tento strach je vlastne vnímanie rozdielu medzi “je” a “malo by byť”. A pretože to “malo by byť” býva obvykle veľmi presné, nedáva nám veľa možností na konanie alebo prispôsobovanie sa. Veci musia byť presne istým spôsobom, inak nie sú tak, ak by mali byť… A tak cítime napätie a obávame sa, že sa situácia vyvinie inak, že sa naše nádeje, sny a očakávania nenaplnia, že budeme sklamaní… a nevidíme celú plejádu iných možných riešení, ktoré by pre nás boli rovnako príťažlivé alebo ešte príťažlivejšie!
Tretí druh strachu vychádza z nášho ega. Ego je tu na to, aby nás chránilo pred anihiláciou a aby nám umožňovalo spoznávať svet. Svet spoznávame vďaka tomu, že sami seba vnímame ako entitu (bytosť) inú ako ostatné bytosti. Sme od ostatných bytostí odlúčení, sme sami pre seba a porovnávame sa s nimi a so zvyškom sveta. Ale pocit odlúčenosti je súčasne uvedomenie si vlastnej zraniteľnosti. Pretože ego sa bojí zraniteľnosti a straty kontroly, bojí sa upierať pohľad na celý veľký, nekontrolovateľný svet a upiera ho miesto toho len tesne pod svoje nohy, kde sú veci, ktoré môže kontrolovať. Tým nás ego odrezáva od videnia možností v každej situácii a len intuitívne ukazuje jej ohrozenia.
Ak však veľmi dlho pozeráme na svet očami “obete”, ktorej sa veci “dejú”, stane sa z nášho strachu návyk. Bojíme sa už zo zvyku, pretože to je spôsob, ako sme sa naučili pristupovať k novým situáciám. Bojíme sa automaticky, bez uvažovania, či sa vlastne je čoho báť…
A tak, keď sa nabudúce prichytíme v situácii, na ktorú reagujeme obavou, spýtajme sa sami seba:
- Skutočne sa bojím?
- A ak áno, tak čoho?
Nepočúvajme ego, ktoré nám začne vykresľovať samé horory. Pozrime sa na ne nezaujato: sú reálne? Sú pravdepodobné? Počúvajme našu intuíciu, cez ktorú s nami hovorí naša duša. A nečudujme sa, ak zistíme, že sa vlastne vôbec nebojíme – len že podliehame presvedčeniu, že by sme sa báť mali!
Naša duša je plne pripravená čeliť tejto situácii i horším – a chce prevziať velenie a previesť nás všetkými neistotami. Vlastne len čo skoncujeme s nutkaním báť sa zo zvyku, zistíme, že duša nás vedie do nových situácií, ktoré už nie sú desivé, ale vzrušujúce! Naše strachy odrazu nie sú tie všemocné príšery číhajúce za rohom, ale len tiene, ktoré na stenách nášho života vykresľuje naša predstavivosť… Majstri hororu v Hollywoode to dobre vedeli. Vedeli, že človek sa najviac bojí toho, čo nevidí, ale len tuší. Akonáhle tomu strachu dáme konkrétnu tvár, je to už len veľmi konkrétne nebezpečenstvo, na ktoré sa dá veľmi konkrétne reagovať. Kým však nevieme, akú tvár má, naša predstavivosť nám vykreslí to najhoršie, čo je schopná vykresliť, aby vyburcovala naše ego k horúčkovitej snahe ochrániť nás!
A na záver ešte malý postreh z praxe. Došla som na to, keď mi diagnostikovali rakovinu: nemá zmysel niečoho sa báť. Buď tá situácia nenastane, a potom sme sa báli zbytočne (a celkom zbytočne sme otrávili naše telo všelijakými stresovými hormónmi), alebo tá situácia nastane – a potom ju budeme riešiť tak, ako to najlepšie pôjde! Strach ešte nikdy nič nevyriešil… Strach je len naša emocionálna reakcia na celkom neemocionálnu situáciu – a často práve nevhodná, ustrašená reakcia celú situáciu výrazne zhorší.
Predstavte si, že na savane stretnete lačného leva. Čo urobíte? Veľa možností nemáte: Môžete ujsť (obávam sa, že ten lev je lepšie trénovaný behať). Môžete si nájsť strom, ak tam nejaký je, a vyliezť naň (a potom ošetrovať situáciu, že lev sa pohodlne usadil pod stromom a čaká, až začnú servírovať obed). Alebo sa môžete postaviť levovi zoči-voči, povedať si, že sa lacno nedáte, a zarevať mu priamo do toho jeho huňatého ksichtu! Ale… všimli ste si tu niekde možnosť “zostať a báť sa”? 😛
Niet sa čoho báť. Jedine ak nesmiernej schopnosti našej fantázie robiť veci hroznejšími, než v skutočnosti sú… Zbavme sa teda zvyku obávať sa všetkého nového a vychutnávajme si zistenie, že sa vlastne vôbec nebojíme!
| Meditácia je súčasťou súboru meditácií na sebarozvoj |  |
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
a ak maš strach z konkrétnej veci proti ktorej bojuješ a stále sa ti nedarý?
Páči sa miPáči sa mi
(choroba)
Páči sa miPáči sa mi
Belia,
strach je veľmi zlý prístup, hlavne pri chorobe. Sú rôzne strachy z choroby. Jeden je z toho, že by mohla vzniknúť. Tým, že sa bojíme, nabaľujeme na chorobu emocionalitu, ktorá hovorí nášmu podvedomiu, že sa tým treba zapodievať, lebo možno práve to chceme… Čiže strach nám pomôže chorobu pritiahnuť do nášho života. To, na čo myslíme často a s emocionalitou, sa totiž do nášho života dostane. Hovorí sa tomu “materializovanie/zhmotnenie prianí”.
Iný strach je, keď už chorobu máme. To však nie je strach z choroby, pretože choroba už je fakt, s ktorým sa nedá pohnúť. Strach môže byť buď zo smrti alebo z toho, že sa nám s chorobou nepodarí vykývať… A platí to isté čo v predošlom odseku. Myslíme na to s emocionalitou – tak to dostaneme. A z toho “čo ak…” sa stane realita.
A strach zo smrti (dajme tomu, že predčasnej): platí to isté čo v predošlých odsekoch.
Pozrite sa na to ináč. Buď je to naša karma, a potom si ju práve odpracovávame a nebudeme sa s ňou musieť potýkať v budúcich životoch, alebo to naša karma nie je – a potom s chorobou nejakým zázračným spôsobom predsa len vykýveme.
Dôležité je sústreďovať sa pri liečení vždy len na najbližší krok – veriť si, že ho zvládneme, ísť až na hranicu našich schopností a nemyslieť na ten krok, ktorý príde za ním… Možno nakoniec prehráme, ale ten čas, čo by sme inak strávili strachom a umelo si znižovali svoju vibráciu, si takto aspoň vychutnáme.
Ak je strach veľmi silný, začnite ho priebežne rekapitulovať. Vždy, keď sa dostaví, hlavu naľavo, nasajte strach do seba, hlavu napravo a vydýchnite ho ako ľahostajnosť – tak dlho, kým bude čo vydychovať. Cvičenie na to je v Ceste prázdnoty a volá sa Rekapitulácia.
Ak máte chorobu v terminálnom štádiu (alebo 100 rokov 😛 ), pripravte sa na odchod. Nemôžete vyhrať… Ale môžete urobiť to, že si do budúceho života so sebou vezmete časť svojho terajšieho vedomia a svojej terajšej identity, teda že sa rozpomeniete, kto ste boli a čo ste zažili. Na to sa treba rozvíjať a pracovať na sebe, ako keby ste mali žiť večne – pretože v konečnom dôsledky duša žije večne a táto naša fyzická existencia je len jedna etapa jej života. A vy nie ste svoje telo, dokonca nie ste ani svoja duša, ale ste súčasť toho, z čoho sa tá duša kedysi odštiepila a k čomu sa postupne vracia.
Páči sa miPáči sa mi
Helar,
prečítala som si tento článok už asi milionkrát a vždy ma perfektne ukľudní. Strach je naozaj zbytočný 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Prajem dobrý deň!
potrebujem poradiť..ako sa mám zbaviť strachu z duchov, ktorí ma navštevujú a ktorých návštevám sa nevydržím brániť večne? Uvedomujem si, že by mi od nich nemalo nič hroziť, ale keď k podobnej “návšteve” dôjde, som úplne strachom paralyzovaná 😦
Páči sa miPáči sa mi
Hmm…skus si kupit orgonit, neviem ci to nejako moc pomaha, ale zda sa mi ze mam vdaka tomu lepsiu atmošku v izbe, a strach ma hned prejde…..kukni na internete na co to je, je to na premienanie neg. energie na pozitivnu.
Páči sa miPáči sa mi
ďakujem za radu,vážim si to!
Páči sa miPáči sa mi
Dobry den ja mavam strach ked idem spat lebo ked sa pozriem na stenu cez noc vidim tam prebehnut taky tien nejakeho ducha neviem co to presne je no je to strasidelne hlavne sa mi to stava ked je tma no aj ked je trochu tma ak by ste mi dokazali poradit ako s tim skoncovat tak vopred dakujem… P.S: alebo to je vytvor mojej fantazie 😀
Páči sa miPáči sa mi
Adam, na radu Samuel8 som si zaobstarala orgónový žiarič, ktorý som po zakúpení pomocou svojej viery a mysle “nabila” na účinok premieňania strachu na lásku a dobro..tento postup môžem aj Tebe vrelo odporučiť, od tej chvíle mám pocit, že vždy keď sa okolo mňa plazí strach, tento žiarič ho akoby nasával..mávam pri tom až takmer fyzické pocity, žiarič nosím na sebe, ako prívesok na krku.
Vyskúšaj to tiež, mne to pomáha.
Páči sa miPáči sa mi
a kde to kupim ????
Páči sa miPáči sa mi
ja som ho zháňala dosť ťažko, nie všade ho majú, skúšaj obchodíky s ezoterickým tovarom, čajovne, internet…
Páči sa miPáči sa mi
dakujem !!! budem hladat
Páči sa miPáči sa mi
každý normálny človek má niekedy strach,aj ja ho mávam v určitých situáciách,ale stále si zanalizujem,čo sa mim možea stať ak urobím toto,alebo čo sa stane,ak neurobím nič.Strach je v podstate stále iba nevedomosť svojej obranyschopnosti jdinca.
Páči sa miPáči sa mi
Krásny článok. Hovorí mi priamo do duše, len sa mi ťažko zvyká na realitu bez strachu, pretože so strachom žijem už dlhé roky a som naň zvyknutá. Skúšala som aj cvičenie, to s nádychom a výdychom a mám tam jeden problém. Emóciu viem pekne uchopiť aj ju vdýchnuť, ale ťažko sa mi vydychuje, akoby som ju ja sama nechcela pustiť. Čo bude asi spôsobené tým zvykom. Čo s tým? Vie mi niekto poradiť?
Páči sa miPáči sa mi
Silvia,
mne tiež išlo ťažko vydychovať emócie s tým že som ich stále cítil. Ja som to robil tak že som tej emócii dal nejaký tvar (vlákno alebo niečo čo mi ju proste pripomínalo) a vydýchol som ju do ľava (predstavil som si ako to vlákno proste opúšťa moje telo a tým opadáva aj pocit). Vľavo som si predstavil čierny prázdny vesmír a v diaľke nejakú bielu hviezdu alebo niečo čo tú emóciu proste vtiahlo a tým prestala existovať :). Mne pomáhalo sa sústrediť na to ako sa tá emócia zmenšuje a zmenšuje až zmizne v diaľke (a tým ju aj prestávam citiť) . Alebo som si svojho času predstavil hranicu, za ktorú keď sa tá emocia dostala, tak som ju už nemohol cítiť a tá bariéra prepúštala len zvnútra von takže tá emócia sa už nevrátila. U mňa tá rekapitulácia nebola nikdy rýchla, ale pomáha dodnes :). A vinikajúce sú aj prosby k Univerzálnej Energii (to je pri Zozname Krívd). Dúfam že som aspoň trochu pomohol 😉
Páči sa miPáči sa mi
ďakujem za tip, vidíš, človek si vie často aj sám pomôcť(lebo keď čítam čo si mi napísal, je mi to zrazu jasné 🙂 ), ale potrebuje niekoho kto ho “nakopne”. Vyskúšam to, myslím že by to mohlo ísť, lebo pri mnohých veciach používam vnútornú predstavivosť.
Páči sa miPáči sa mi
Zdravim vsetkych. Dakujem za tieto uzasne stranky,velmi mi pomahaju. Mam kopu nedoriesenych problemov z minulosti aj pritomnosti,ale navonok posobim dost vyrovnane a kludne. Ale je situacia, kde sa akoby vsetko ukazuje a vychadza navonok a to je moja fobia zo soferovania. Najprv som sa len bala, ale mala som uz dve nehody,obidve po roku bez jazdenia,ked ma situacia donutila soferovat,v prvom pripade na novom aute (nove bolo len pre mna bol to srot ) a v druhom nezname prostredie,zahranicie. Momentalne mam taku fobiu, ze sa mykam uz len ako spolujazdec, neodvazim sa soferovat (stale som v zahranici). pritom velmi potrebujem jazdit-na nakupy,vozit deti do skoly , a pod. Som tymto zavisla na manzelovi, od ktoreho sa potrebujem vo vsetkych smeroch odputat. Nasla som sa ako spoluzavislak,ale stve ma to a chcem zmenit svoj zivot, vratit sa k sebe. Tak prosim, ak mi niekto dokaze pomoct,uvitam kazdu radu. Dakujem!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Páči sa miPáči sa mi
jediné čo potrebuješ ak príde manžel domov,nechaj mu deti a choď si jazdiť po tých miestách ktoré budeš potrebovať na svoje nákupy a deti ..ale sama a aj si pritom môžeš nakúpiť 😀 😛 a každý deň ..získaš istotu a neber ohľad na to, že ideš pomaly ..je to tvoja jazda a tvoja skúsenosť hi hi veľa zdaru 😀 a ak aj zablúdiť tým lepšie ..viac si zajazdíš 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ano,presne tak si to predstavujem,az na to,ze sa neodvazim vyjst autom z dvora. Budem musiet na tom zapracovat. Hlavne je to o psychike.Je to ako ked sa klaustrofobik zasekne vo vytahu a nic ho neohrozuje,ale on sa zacne dusit a kolabuje. Tazko sa tento stav opisuje. Ale je to perfektny priklad ako ta strach moze paralyzovat.
Aj tak dakujem za radu,dufam, ze budem moct casom opisat,ako som premohla svoj strach.
Páči sa miPáči sa mi
Ahoj Helar, ďakujem za článok, neustále bojujem so strachom k nejakej chorobe a článok mi pomohol stanoviť tie základné body, kde v tom zlyhávam…
Páči sa miPáči sa mi