Nový článok od Laury Rose Gatleyovej, ktorý ma donútil ísť konzultovať umelú inteligenciu, aby som sa dopracovala k relatívne rozumnému prekladu slova „to honor s.t.“ 😉 (a nie, nebolo to „uctievať“, ako mi navrhoval prekladač; inak, celý článok bol dosť veľká fuška na prerozprávanie významu, keďže umelá inteligencia ešte stále nerozumie zmyslu):
Ako často sa snažíme svoje pocity „od-komentovať“ do neexistencie?
„Nebolo to až také zlé.“ „Nemala by som sa takto cítiť.“ „Asi preháňam.“
Niekedy sú tieto tvrdenia pravdivé. Ale niekedy je to len spôsob, ako sa dištancovať od toho, čo sa v nás skutočne deje.
Jedným zo základov Duševnej Zvrchovanosti je úprimnosť – nie dramatická úprimnosť, nie topiť sa v emócii, ale jednoducho ochota pripustiť si pravdu o našom zážitku.
Sklamanie bolelo. Strata bolela. Bola prekročená hranica. Sen sa nevyvinul tak, ako sme dúfali.
Keď prestaneme premaľovávať svoje prežívanie na niečo „osvietenejšie“, naše vnútro sa začne upokojovať. Už nemusíme míňať energiu na predstieranie, že sa cítime inak, než sa skutočne cítime.
Nie každý pocit je fakt. Ale každý pocit v sebe nesie informáciu.
Našou úlohou je neidentifikovať sa s našimi pocitmi. Nie s me naše pocity a nepotrebujeme nimi byť. Potrebujeme im načúvať.
Čo keby ste sa dnes jednoducho zastavili a spýtali sa:
Pridaj komentár