Niekedy nás život (alebo my sami) vmanévruje do situácie, ktorú už nemá význam udržiavať. Buď je príliš bolestná, alebo vedie k cyklu opakovania, kde večne čelíme tomu istému. Je to, ako keby sme okolo seba vybudovali ulitu, v ktorej sa môžeme kĺzať vnútri po závitoch, ale von z nej neunikneme. To preto, že sme si zvykli sústreďovať sa stále na to isté – snažiť sa viac, dúfať viac, snívať viac…

Lenže viac toho istého nám  len dá viac toho istého. Ak náš cieľ leží mimo našej umelej “ulity”, je načase prefokusovať sa. Istotne, to blízke a známe je pre nás pútavejšie, pretože vieme, čo môžeme očakávať, že nastane… Lenže niečo nové? Možno ani nemáme presnú predstavu, ako by to vyzeralo, a rozhodne nemáme presnú predstavu, ako sa tam dostať… inak by sme tam už dávno boli!

Nastáva obdobie, kedy potrebujeme opustiť vychodené chodníčky, spustiť zrak z dôverne známeho a začať si ujasňovať náš nový cieľ. Bude v diaľke – bude nejasný. Nastal čas začať mu dodávať hĺbku detailu. A nenechať sa odradiť tým, e sa nám možno dnes zdá nedosiahnuteľný. Taký bude, kým bude vágny… ale len čo mu dodáme detaily, len čo si ho vykreslíme konkrétne, dostaví sa emócia a začnú vznikať prepojenia medzi našou súčasnou realitou a vysnívanou budúcnosťou!

Takže dávajme si pozor na to, kam budeme upierať naše oči: či na to známe a možno znechucujúce či odradzujúce, alebo na to nezmáme, tajomné, plné prísľubov… Je to len na nás a našom rozhodnutí.

Keď sa pozeráte dosť dlho a dosť intenzívne do diaľky, začína byť diaľka na dosah.