Niekedy si prichodíme ako psí záprah, ktorý by už aj ťahal sane, teší sa, šteká a nevie sa dočkať – ale ešte niečo chýba… To preto, že správne načasovanie nikdy nie je v našich rukách. Keď zozbierame dostatok energie, už by sme sa aj pohli dopredu, ale je tu tá jedna jediná zanedbateľná maličkosť… a cesta sa nám neuvoľní.

Môžeme zareagovať dvojako – frustráciou z toho, ako sa nehýbeme vpred, alebo porozumením, že niekde zostalo niečo nedostatočne vysporiadané a čím skôr to vysporiadame, o to skôr sa rozhýbeme!

Tomuto vysporiadaniu sa hovorí umožnenie. Kým si neumožňujeme byť všetkým, čím skutočne sme, tak náš psí záprah môže akurát tak štekať a kňučať, ale nerozbehne sa… Keď teda zistíme, že sa nehýbeme z miesta, potrebujeme obrátiť pohľad späť do nášho vnútra a položiť si otázku: “Kde si niečo neumožňujem? Kde ešte niečo zo seba neprijímam?”

A ak nás bolí situácia, ktorú akosi nedokážeme opustiť, pýtajme sa: “Ako potrebujem vyzerať, myslieť, správať sa, aby som sa ľúbil(a) aj v tejto situácii?”

Len čo zistíme odpoveď, lekcia je naučená; next level. 🙂

A ak odpoveď nepoznáme, pozrime sa na to, prečo nás bolí, že sa nehýbeme vpred, a položme si tú otázku znova.