Prerozprávané z Jeffa Fostera (ktorého obraznú reč obdivujem, ale akosi nezdieľam 😉 ):
Ak chceš letieť, musíš padnúť. Ak sa chceš vyhojiť, musíš sa zosypať. A keď ide o odpustenie, potrebuješ cítiť poranenie, hnev a ľútosť, zúfalstvo prekročených hraníc, než sa to všetko môže premeniť na lásku. Potrebuješ si pripustiť to pálenie, bolesť, bodanie, tie pocity zranenia a zrady a opustenia, a potrebuješ to všetko ponoriť do láskavého uvedomenia si a držať to v náručí ako zraniteľné drahé dieťa.
Nemôžeš “urobiť” odpustenie, nemôžeš cezeň prefrknúť a urýchliť ho. Potrebuješ si umožniť kašľať na odpustenie a spomaliť proces a najprv si prejsť tou bolesťou. Potrebuješ svoje srdce otvoriť poraneniu a rozpustiť obranné škrupiny, potrebuješ sa postarať o tú ubolenú časť zo seba, oplakať rozbitú realitu a pomaly klesnúť do tej novej, čo sa okolo teba poskladala.
Len potom, ako srdce s láskou strávi všetku bolesť, začne sa otvárať – až keď bude pripravené a ani o okamih skôr.
Otvor svoje srdce pre seba a možno s postupom času ho dokážeš otvoriť aj pre toho, kto ti ublížil. Bez toho, aby si podpísal to, čo ti urobili, bez ospravedlňovania ich neuváženého správania možno časom pre nich nájdeš porozumenie, pretože jednoducho nevedeli, ako žiť alebo milovať, nechápali bolesť, ktorú sami nedokázali cítiť, nevedeli niektoré pocity stráviť a nechápali, že hľadajú úľavu mimo seba a že násilie, ktoré pôsobili niekomu inému, bolo len násilie na nich samých, premietnuté navonok.
Bola to porucha ich prežívania. Nevedeli by, čo urobili, ani keby to vedeli. Nedokázali inak.
Môžeš si stanoviť hranice a hájiť svoje potreby. Porozumenie pre iných neznamená, že by si sa nemal postarať o svoje vlastné blaho. Ale nesnaž sa im odpúšťať teraz, kým to bolí. A odpusti sebe neschopnosť teraz im to odpustiť. Nekritizuj sa za neschopnosť odpustiť niečo, čo ťa poranilo. Nie je to nespirituálne, len to potrebuje čas a najprv sa musíš vyhojiť ty – až potom môžeš vyhojovať vzťahy.
***
Toľko Jeff Foster. Pre mňa to prišlo ako záchrana v poslednej chvíli, kedy som v ublíženom kŕči, rozumiem, že ho potrebujem zrušiť, ale akosi to nejde… Všetko chce čas a svoju vlastnú cestičku.
Neodpúšťaj za každú cenu, len aby si bol “spirituálny”. Odpúšťaj vtedy, keď to už dokážeš – a dovtedy odpúšťaj sebe, že si len človek a nedokážeš rýchlejšie. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Slová Jeffa Foresta sú pekné a aj logické.
Zě si potrebuješ umožniť precítiť tú bolesť, pocit ublíženia, aby si dokázal normálne žiť.
Potrebuješ oplakať rozbitú realitu, aby si sa dokázal presunúť do tej, čo sa okolo teba poskladala.
Cítim veľa hnevu a smútku na osobu, čo mi ublížila. (hovorím tomu smútkohnev)
Ale týmnto sposobom sa naozaj nikde nepohnem.
Páči sa miLiked by 2 people
Už som sa pohla 🙂
Čítaním toho článku sa vo mne pohol silný blok- pocit viny voči tej osobe
dovolila som si h%nevať sa na ňu a zrazu mi napadali toľké pomenovania
tých pocitov, čo som stále cítila.
Potom som robila EFT a transformáciu neg.pocitov 🙂
Páči sa miLiked by 2 people
Ako sa ale správať dovtedy k človeku, ktorý mi ublížil? Áno, vedela som odpustiť po dlhej dobe ľuďom, ktorí mi niekedy veľmi ublížili… Ale pravda je, že to trvalo roky a že som tých ľudí stretávala len minimálne. Ak vôbec.
Ale teraz je to iné, toho cloveka stretávam častejšie,a vždy sa ta”rana”otvori, neviem tomu zabrániť. Neospravedlnil sa, správa sa ako keby nič, o to je to pre mňa horšie…. Snažiť sa minimalizovať stretnutia je dosť obtiažne, tomto prípade.. Snažím sa pre seba si to bagatelizovat, zlahcovat, ale nefunguje to
Páči sa miPáči sa mi
Funguje na to jedno dobré cvičenie: Napíš tomu človeku list. Napíš v ňom svoj pohľad na to, čo sa stalo, aký dopad to na teba malo, ale nezabudni na jedno – napíš tam aj to, čo dobré ti to prinieslo. A ukonči to tým, že situáciu za seba uzatváraš a aj keď nebola pre teba príjemná, sústreďuješ sa na to, čo dobré ti dala, a ten zvyšok jednoducho púšťaš z hlavy a pamätáš si len, že daný človek ti nesedí a chceš ho udržať ďaleko od seba.
Ten list potom môžeš pokojne aj zahodiť, alebo si ho odlož a z času na čas prečítaj znova, aby si si pripomínala svoju novú interpretáciu toho, čo sa stalo.
A až ho nabudúce stretneš, pripomeň si to dobré, čo si z toho vyťažila.
A teraz verzia pre zlomyseľnejšie osoby, napríklad ako ja 😛 : Vždy si pripomeň, že ten človek sa zasprával tak, ako sa zasprávať dokázal. On nič lepšie nevie a to, čo urobil, je pevná súčasť jeho hnusného vnútorného sveta, z ktorého nikdy neunikne. Tým, čo urobil, ti poslal pozvánku do tohto sveta – a ty si ju neprijala. On zostáva uväznený v tom hnuse zelenom, kým ty máš možnosť urobiť si svet taký, aký ho chceš mať.
Napríklad mňa sa pokúsil môj priamy sused zhodiť zo strechy (a pravdepodobne tým zabiť). Keď mi došlo, že je silnejší ako ja, povedala som si “tak pôjdeš so mnou!” a miesto aby som vzdorovala, začala som ťahať ja jeho k tomu kraju strechy… Zľakol sa a začal jačať o pomoc a privolal si policajtov a potom mal problém im vysvetliť, že som ho “napadla” na mojej streche, kde nemal čo hľadať… Odvtedy prešlo asi 20 rokov a ešte stále bývame stena na stene a zakaždým, keď ho vonku vidím alebo stretnem, pripomeniem si na ten okamih, kedy začal jačať o pomoc 🙂 a hneď mi rozťahuje kútiky do zlomyseľného úsmevu. Poslal mi pozvánku do drámy a skoro sa z toho nakoniec sám possss… teda, no oné. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Tak asi si silnejšia než ja, ja to nedokážem. Furt mi stiahne žalúdok keď ho stretnem. Asi to fakt chce čas. More casu.. Tak nejako sa snažím vyhýbať sa. Ale tiež je to sused, 😀aj keď nie blízky.
Ten list skúsim, ale ako pátra tak patram po tom dobre, co mi to malo priniesť. Niet ho zatial
Páči sa miPáči sa mi
Vieš, prvý krok je odpustiť sebe: že si to umožnila, že si si to pustila k srdcu, že si z tej situácie nevyšla v žiarivých farbách… čokoľvek, čo sa ti s tým spája. Ak si odpustíš, že sa ti to stalo a ako si pri tom reagovala, uvidíš za tým, aké všetky dobré vlastnosti si v situácii prejavila… To je ten prínos. Uvedomila si si, že si urobila niečo DOBRE. Poďakuj týpkovi, pretože on si neuvedomil nič a ostáva rovnako blbý, ako aj bol. 🙂
Páči sa miPáči sa mi