Niektoré zmeny potrebujú istý čas, aby vyzreli – nie preto, že tá zmena by sa nedala realizovať okamžite 😉 , ale skôr preto, že naše vnútro sa jej vzpiera a potrebuje ju najprv “stráviť”. Ako sa vzpierame a odolávame jej, rastie v nás vnútorný tlak, až ako veľká voda preborí priehradu nášho odporu  a uvoľní energiu zmeny, nech si tečie voľne. Je nezmysel odolávať za každú cenu len preto, že sme tak odolávali doposiaľ, rovnako ako je nezmysel hanbiť sa, že sme len ľudia a nenabehli sme na zmenu okamžite. Ako ľudia máme tendenciu udržiavať našu pôvodnú zónu komfortu nažive tak dlho, ako to len ide – pre seba i pre iných. Dávame tým životu známku predvídateľnosti a bezpečia… až kým sa nedovalí najbližšia zmena.

Ak ste dlhšie odolávali zmene, nastal čas pustiť ju cez seba, “stratiť tvár” a začať hľadať to dobré v tom novom. Možno ste stratili pocit predvídateľnosti – ale súčasne sa vám otvárajú nové možnosti, ktoré ste doteraz nemali… Čo urobíte? Budete nariekať za tým, čo sa už nevráti, alebo sa pozriete, čo nové by ste dokázali zo života vytrieskať? Keď spadnete do emocionality a budete sa hnevať či viniť okolie, seba i život, len tým predlžujete svoju bolesť. Emocionalita zužuje náš uhol pohľadu na úzky tunel, cez ktorý neregistrujeme to dobré z opačnej strany toho zlého a nepríjemného. Ak sa teda rozhodnete prestať vzdorovať zmene a tiecť s vlnou, urobte to bez zbytočných emócií. Vezmite na vedomie, že veci sa zmenili a už nikdy sa nevrátia do pôvodného stavu, že niečo odišlo a niečo iné prišlo, a žite daný okamih, ako keby to bol váš vysnívaný život – bez trpkosti, bez ľútosti, naplno a s očami upretými na jeho prínosy.

S takýmto prístupom čoskoro zistíte, že škaredý bubák zmeny sa zmenil na úchvatné údolie príležitostí, kde sa dokážete nielen cítiť dobre, ale sa vám vracia aj to staré nadšenie a chuť do života.