Keď sme ako dostihový kôň, úzko fokusovaní na cieľ, akoby sme sa odpájali od zvyšku sveta. Vnímame len seba a svoj cieľ a všetko, čo sa nám postaví do cesty, je len stupienok k nemu alebo preč od neho… Nasadzujeme si klapky a upadáme do čierno-bieleho vnímania. Na každú zmenu reagujeme predovšetkým emotívne.

Takéto správanie je pochopiteľné, ale nie nápomocné. A kedy doňho upadáme? Keď sme si stanovili cieľ, ktorý je príliš konkrétny alebo príliš malý. Lenže práve tento typ cieľov v nás vyvoláva zdanie pokroku bez toho, aby nás napĺňal spokojnosťou.

Nastáva čas pozrieť sa na svoje sny a ciele presne z tohto pohľadu. Nakoľko nás ich dosiahnutie dostane niekam inam a nakoľko nás len posunie vpred po tej ceste, na ktorej dnes sme – a ktorá nás nenapĺňa radosťou? Pretože keby napĺňala, nebudeme snívať o niečom inom…

Potrebujeme si spomenúť, čo je náš definitívny cieľ. Ako by sme sa cítili, keby sme už boli v ňom? A potom nenásilne, bez veľkého premýšľania, sa potrebujeme začať riadiť týmto pocitom. Bol by s novej situácii silnejší ako dnes? Ak áno, je to signál, že sa treba rozhýbať…

Ak to urobíme, zladíme sa s existujúcim tokom energie a plynieme po jeho povrchu hladko ako surfista po vlne. Bez veľkej námahy sa veci začínajú skladať v náš prospech. To preto, že nepotrebujeme bojovať proti prúdu, ale sa ním nechávame niesť. Hovorí sa tomu “navigovanie”.