Veľmi často, keď nám veci nejdú ľahko alebo keď sa kazia, mávame pocit, že niečo s nami nie je v poriadku. Alebo so svetom. Alebo s Bohom/Univerzom/Osudom/Veľkou Kauzalitou/Veľkou Trávou (nehodiace sa škrtnúť). Keď A obvykle vedie k B, tak prečo nie teraz? Čo sme urobili zle? Kto nám nepraje a blokuje nás?

Nuž, jednu vec sme naozaj urobili “zle” – prehliadli sme slovko “obvykle”.

Na tom, ako situácie vznikajú a vyvíjajú sa, sa podieľa oveľa viac faktorov ako tie, čo si vieme naším mozgom namodelovať. Tie nenamodelované sa niekedy prejavia slabo a vtedy nám veci vychádzajú; inokedy sa prejavia silne a vtedy nám zas niekto alebo niečo “robí zle”. Nedovoľuje. Neumožňuje.

A to nás štve. Spadáme do stavu, keď svet považujeme za chybujúci, plný nedostatku, kde iným sa dostáva, ale nám to nevychádza… Odovzdávame svoju silu navonok, niekomu inému: svetu, okolnostiam, iným ľuďom.

Ale čo keby bol opak pravdou? Čo keby sme prestali považovať za pravidlo “keď budem dosť xxx, všetko pôjde hladko” – a považovali za pravidlo “veci sa kazia” (teda okrídlené anglické shit happens)?

Potom by žiadny hladký priebeh nebol “normálny”, ale extra úspech, z ktorého sa dá preto aj extra tešiť.

Prestali by sme byť “nevyhovujúci” a prestali by sa nám diať “naschvály”, ale by sme boli machri zakaždým, keď 1. to ide hladko alebo 2. keď to nejde hladko, ale napriek tomu to uhráme.

A všetko, čo nám doteraz “nevychádza”, by bolo len presmerovanie našej pozornosti na niečo, čo by sme si inak nevšimli, ale z čoho možno vieme vyťažiť ešte viac radosti.

Svet by prestal byť svetom nedostatku, kde vždy niekto “prehráva”, lebo by sme sa naučili navigovať podľa priania našej duše a hľadať príležitosti tam, kde inak nijaké nevidíme. To, že ich nevidíme, neznamená totiž automaticky, že tam nie sú. 🙂

Citát je z knižky Elvíra: Smrť bosorky, kde hrdinovia robia presne to: premieňajú nepriamočiary život na poznanie a víťazstvo. 🙂