Je to asi pol alebo trištvrte roka, čo mi Otec vyhlásil, že idú dať do poriadku moju (bez)nádej. Kedysi som sa tak snažila “osvietiť” samu seba, že som skoncovala s nádejou. A odvtedy mi je všetko jedno, neviem, čo by som chcela, ba ani prečo urobiť ďalší krok. Robím ho z trucu, nie z dôvodu. 🙂 Má to všelijaké dopady: nie som ochotná siahnuť po ničom novom, pretože aj to staré “stačí”. Nechce sa mi plánovať budúcnosť, pretože sa niet o čo snažiť. A tak moje ezoterické počiny sa v poslednej dobe zredukovali na písanie príbehov, pretože to musím – je to moja prirodzenosť. 🙂

No a mojej “operenej rote” to už ide zjavne z krku. (Bodaj by nešlo, keď na mňa nemajú čím zatlačiť, pokiaľ chcú, aby som pohla zadkom!) Tak mi pred časom Otec vyhlásil, že už im došla trpezlivosť, ako nedokážem znovu oživiť svoju nádej, a že mám, babrák jeden, vystúpiť z cesty, pretože nastupujú oni, machri.

Čo som ja vzala ako ďalší z ich povestných anjelských kecov, za ktorými zas nebude nič stáť, a pustila som to jedným uchom dnu a druhým plynule hneď von. 😉

A potom sa dlho nič nedialo. Už som na to aj zabudla, ale nedávno ma dostali.

Snívalo sa mi. Moje typické sny vyzerajú tak, že sa ubytujem v hoteli, niekam idem, ale už sa neviem vrátiť späť, lebo som zabudla číslo izby, niekedy aj meno hotela alebo svoje vlastné meno, niet sa koho spýtať, a často mi ešte treba ísť na záchod a neviem ho nájsť, prípadne je taký špinavý, že neprichádza do úvahy, alebo je kompletne bez dverí a stien ako na peróne. (Už to došlo tak ďaleko, že ak som v reálnom svete v hoteli, tak si obvykle píšem číslo izby do dlane. 😕 )

Aj tento sen začal takto. Ubytovala som sa v nejakom internáte. Potom som blúdila hore-dole po poschodiach a hľadala izbu, kde bývam. Niektoré schody ma zaviedli do celkom iných budov. Zasa som si prichodila ako neschopný kretén. Odrazu som stretla kamarátku z Kremsu, šikovnú babu, ktorá podľa rečí bývala so mnou spolu na izbe. Náramne sa mi uľavilo. Zdrapila ma a odviedla ma na našu izbu. Tam som sa chystala na záchod (zasa nemal steny ani dvere a bola to chemická toaleta), keď tu kámoška vraví, že mám počkať, a ukazuje mi, ako sa cez okno po požiarnickom rebríku do našej izby sunie banda ľahkoodených sexi hasičov s tehličkami na bruchu (alebo ako sa povie sixpack po slovensky) 😛 a zakráda sa cez druhé dvere kamsi do budovy. Jeden z nich na nás pozrel a priložil si prst na pery, ako že máme byť ticho.

Tak sme boli ticho. Odrazu sa hasiči vracali späť a vliekli so sebou bandu iných dievčín v červených špicatých čiapkach a krátkych sukniach, akoby hrali niekde víly. Baby protestovali a obviňovali nás, že sme ich zradili. Akosi sme len vyjukane pozorovali.

Potom všetci odišli a za nimi sa ukázala len posledná baba a niečo niesla. Položila to na posteľ. Bolo to čosi ako bábka alebo obrys z kovu – vyzeralo to ako malé dieťa… Baba nám vysvetlila, že to skoro tie kočky zabili a preto ich bolo treba odviesť, aby sa tá vec mohla zachrániť. Začala k tomu prikladať lupienky z kvetov, akoby okolo toho robila obrazec, a tie lupienky začali odrazu zrastať s rámom a celá tá vec sa zmenila na čosi ako svetlušku, rozkošné dieťa, ktoré znútra začalo svetielkovať, bolo nádherné, živé a prítulné.

Pamätám sa, že po zobudení som mala pocit “váu, tak tento sen sa vyvinul skutočne neobvykle!” Ešte stále som nerozumela, o čom to bolo, len ten Krems som pochopila, pretože už hralo rádio a v správach hovorili o Kremsi. Lenže potom hrali ďalej piesne a prišla jedna, pri ktorej som sa v mihu zobudila a bola na príjme, pretože ma celú rozrezonovala.

Bolo to Chances od Backstreet Boys.

Ráno som šla k počítaču, pohľadala som si text piesne a odrazu som mala svoj rámec. To, čo sa ti zdalo nemožné, je možné. Stačí jediný okamih v živote a všetko sa dokáže prerátať do novej podoby.

A ja som poďakovala, pretože som pochopila, že sa práve pokúšajú vzkriesiť moju nádej. Zatiaľ sa im to darí. Pieseň ma prenasleduje a pripomína mi, že aj jeden z milióna je ešte šanca a že zázraky sú možné – v podstate nepotrebujem viac než ten “jedenkrát za život”. A je dobré vedieť, že niekomu na mojej nádeji ešte záleží. 🙂