Dva druhy dôvery

V poslednom čase som sa náhodou dostala na stránku s prípadovými štúdiami zhmotňovania a trochu som sa na nej motkala. Pravdepodobne bola mormónska, pretože všetci boli z Utahu a všetci mali 11 detí. (Predpoklad a predsudok – ale aj to som ja. 😛 )

Nasledovné je citát z nejakého pána Boyda K. Packera, ktorý (predpokladám) je nejaký ich duchovný kápo (hovorili mu Elder/Starší, preto som usúdila, že bude mormón. Odkedy som čítala Zane Greya, mám voči mormónom predsudky – a toho som čítala tak vo veku 20 rokov…)

Nevrdeles 😉 , teda nech už je to akokoľvek, nasledovný text mi príde rozumný.

Existujú dva druhy viery/dôvery. Len jeden z nich robí, že sa veci začnú diať.

Dôvera prichádza v dvoch podobách. Jedna z nich funguje obyčajne, bežne a je súčasťou každého ľudského života. Je to dôvera zrodená zo skúsenosti; dáva nám istotu, že ráno svitne nový deň, že po zime príde jar, že veci sa budú vyvíjať. Je to druh dôvery, ktorá nám dáva istotu, že to, čo je predprogramované, sa udeje.

Ale potom je tu iný druh viery/dôvery – a ten je vskutku zriedkavý. Je to ten druh viery, ktorý spúšťa zhmotnenie vecí, ktoré by inak neboli – pripravený, nezlomný, ukotvený. Je to druh dôvery, ktorý hýbe ľuďmi – a niekedy aj vecami.

Prichádza ako dopad postupného rastu. Je to zázračná, transcendentná sila, taká neviditeľná a taká reálna ako elektrina. Keď ju usmerníme a cielene nasadíme, má obrovské dopady.

V svete plnom skepticizmu a pochybností vyvoláva vyjadrenie “vidieť značí veriť” postoj “najprv mi ukáž a ja potom uverím”. Najprv chceme všetky dôkazy. Nedokážeme dôveru preddavkovať.

Ale v spirituálnej oblasti to funguje presne naopak – “veriť značí vidieť”. Spirituálne presvedčenie (dôvera) predchádza spirituálnemu poznaniu. Keď veríme vo veci, ktoré nemôžeme vidieť, ale sú napriek tomu pravdivé, vtedy máme dôveru/vieru.

Toľko prerozprávaný citát. Potrebujeme si uvedomiť, že nikdy nevnímame realitu v jej úplnosti, ale vždy len ten výsek, ktorý je prístupný našim zmyslom. (Napríklad vidíme menej ako naša mačka a počujeme či ňucháme menej ako náš pes.) Takže naše zmysly sú len nedokonalé kanály, ktoré vedú informáciu do mozgu. A na vstupe informácií do mozgu sedí náš vstupný filter – medulla oblongata. A čo v nej sídli? Naše presvedčenia, vovychovávané programy, skúsenosti a ich interpretácie, slovom spústa balastu, ktorý sme v detstve nejakým spôsobom nadobudli a ktorý slúži len na to, aby nám zabránil robiť nové, potenciálne nebezpečné alebo bolestivé skúsenosti.

A tak z reality vnímame len to, čo nám je naša medulla oblongata ochotná ukázať. Niekedy, keď chceme postúpiť vpred, potrebujeme jednoducho preddavkovať dôveru a veriť, že niečo bude/nebude tak, ako sa hovorí – a potom na vlastných skúsenostiach testovať, ako to teda je.

Skúsenostiach. Nie jednej; to by bola náhoda. Nie dvoch, lebo ešte stále sme mohli niečo zbabrať. Potrebujeme desať a viac skúseností, aby sme si mohli byť istí, že sa môžeme spoľahnúť… a mohli dovtedy nevnímanú vec zapracovať do našich presvedčení!