Pre  ľudské bytosti je istota mocný hnací moment, veľmi silná potreba.

“Istota znamená, že potrebujem vedieť, že budem v poriadku.” — Marisa Peer

Všetci potrebujeme  vedieť, že sa zajtra budeme mať o čo oprieť – že budeme mať zdroj príjmov, aby sme sa vedeli nakŕmiť a mali strechu nad hlavou, že máme nejaké vzťahy, ktoré nám dodávajú pocit bezpečia, a že sme dostatočne zdraví na to, aby sme neboli odkázaní na iných.

Potrebujeme istotu – aspoň tú istotu, že ak je tu dnes zlá situácia, nepotrvá dlho a zmení sa. Preto sa pri nemoci pýtame lekárov, ako dlho nám potrvá, než sa z toho vystrábime. Potrebujeme istotu, že to prejde. Uprostred temnej noci potrebujeme istotu, že ráno znova vyjde slnko. Svoju istotu teda nevdojak opierame o veci, ktoré tu boli, čo si pamätáme.

Ak niektorá z týchto vecí odrazu odpadne, tak nás to dokáže zhodiť z nôh. Napríklad v dobe korony styk s inými ľuďmi bez obáv – s kým sa ešte môžeme stretnúť? Pri súčasných extrémistických atentátoch sme zneistení, či sa môžeme voľne pohybovať na verejnosti. A pamätám si, keď som v televízii videla lietadlo narážajúce do Dvojičiek, ako sa čosi vo mne zlomilo a počula som sa povedať: “Tak, a odteraz už svet nebude nikdy to, čo predtým.”

Lenže viete čo? Svet bude to, čo predtým – pokiaľ vy budete to, čo predtým! Totiž svet “tam vonku” bude existovať aj naďalej. To, ako ho vy vnímate, je vaša interpretácia – a tú vám nedokáže zmeniť nikto okrem vás!  Ak si ako ja poviete, že svet už nebude to, čo predtým – nuž, nebude… Buď vôľa moja. 🙂 Bude, aký si ho urobíme.

Máme istotu. V  každej situácii – máme totiž seba a svoju kontrolu nad tým, na čo upriamime svoju pozornosť. Marisa na to použila pekný príklad: keď idete v aute niekam, tiež sa sústreďujete na miesto, kam sa chcete dostať, a nevenujete pozornosť miestam, kam ísť nechcete…  Ak idete do Viedne, sústreďujete sa na smerovky s nápisom “Viedeň”  a “Budapešť” či “Denver” vás zaujímať nebudú, keby vám hneď šli vypichnúť oko…

V čase neistoty potrebujeme urobiť presne toto – vziať volant našej pozornosti pevne do rúk a usmerňovať ju na to, čo chceme v svete vnímať. Miesto vykresľovania si všetkých tých katastrof, ktoré najskôr vôbec nenastanú, sa potrebujeme sústrediť na to, čo chceme aby nastalo  – nájsť si aj v zlej situácii niečo, za čo môžeme byť vďační a čo môžeme našou pozornosťou posilňovať a zväčšovať. T. Harv Eker to nazýva “alchýmia” – vziať olovo a premeniť ho na zlato. Vziať príkorie a premeniť ho na príležitosť.